Dnes je sobota, 21.apríl 2018, meniny má: Ervín
Čas čítania
8 minutes
Zatiaľ prečítané

Blondínka zo zákopov

august 09, 2012 - 16:07
Najznámejšia česká vojnová reportérka Petra Procházková prežila neuveriteľné situácie ako z akčného filmu. V Čečensku nabehla s autom na výbušninu a všetko nakrúcala. Za peniaze z dokumentu kúpila dom pre siroty. Vydala sa za Afganca a v štyridsiatich dvoch rokoch sa stala matkou.

 

Čo vám povedala mama, keď ste šli prvýkrát do vojny v Čečensku?
V roku 1992 som odišla na tri mesiace do Ruska ako spravodajkyňa Lidových novin. A domov som sa vrátila po desiatich rokoch! Dopredu som to však netušila. Vtedajšieho spravodajcu z Moskvy Jaromíra Štětinu to tam už asi prestalo baviť, tak hľadal v redakcii niekoho, kto ho vystrieda. Ja som vtedy túžila po dobrodružstve. Ale nevedela som nijaký jazyk, nemala som skúsenosti. Mala som dvadsaťosem rokov a písala som o móde a antikoncepcii. Mohla som ísť len tam, kam nechcel nikto iný. A to bolo práve Rusko.


Takže to malo byť klasické spravodajské miesto a nikto vtedy nečakal, že by sa v Rusku niečo zomlelo?
Keby to bolo klasické spravodajské miesto! Ale to bola hrôza! Prišla som do nezariadeného starého bytu prelezeného švábmi. Služobné auto, staré žiguli, nejazdilo. Štětina ho vraj nestihol dať opraviť. Ale že mi ho opraví nejaký Voloďa. Lenže Voloďa bol stále ožratý. Nakoniec auto za mnoho fliaš vodky opravil. Potom som zistila, že vôbec neviem po rusky. A to som z ruštiny maturovala! Navyše o moju prácu nebol záujem. Ľuďom sa otvorili hranice na Západ, lákali ich správy z Ameriky, nie z Ruska. Keď som konečne niečo napísala, bol problém odoslať to do redakcie. Internet vtedy ešte nebol a služobný fax bol pokazený. S článkami som chodila na „centralnyj telegraf“ alebo som ich diktovala do telefónu.


Počas prevratu a bojov o moskovský Biely dom ste sa vraj čírou náhodou ocitli práve v tejto budove.
Áno. Redakcia vtedy už uvažovala o zrušení spravodajského miesta v Moskve, bolo to príliš drahé. Ja som sa však odmietala vrátiť domov. Dnes nedokážem identifikovať, prečo. Asi ma naštvalo, že som sa hneď nepreslávila. Počas prevratu som robila reportáže z Bieleho domu. Nepreslávilo ma však to, čo som napísala, ale to, že moji nadriadení všade tvrdili, že som sa v Moskve stratila a pravdepodobne som v nebezpečenstve v Bielom dome.


Lidové noviny nakoniec miesto v Moskve zrušili. To bol hlavný dôvod, prečo ste s Jaromírom Štětinom založili vlastnú agentúru Epicentrum?
Áno, bol to jeho nápad. Že budeme predávať články, fotky a televízne spravodajské príspevky do sveta. „Uvidíš, raz budeš slávna,“ hovorieval mi Štětina, „blondínka v zákopoch, to bude ľudí baviť.“ Na Kaukaze sa už schyľovalo ku konfliktom, tak sme sa vybrali do Abcházska. A urobili sme rozhovor s vodcom čečenských separatistov Šamilom Basajevom. Vtedy ho ešte nikto nepoznal.


Ako ste sa s ním stretli?
Šli sme po ulici v obci Gagra okolo hotela Černomorec. Nejakí vojaci na mňa z okna zakričali: „Devuška, poď sem.“ Nemali sme kde spať, tak sme šli. Rozprávali nám, že sú z Čečenska a do Abcházska ich zavolali bojovať. Ich veliteľ bol Šamil Basajev. Rozhovor s ním však žiadne noviny nechceli uverejniť, netušili, o koho ide. Krátko nato však uniesol lietadlo, odletel s ním do Turecka a požadoval nezávislosť Čečenska. Až potom bol o interview záujem.


Fungovať v Čečensku počas vojny bolo určite veľmi náročné.
Podrobnosti si veľmi nepamätám. Je to ako pôrod. Človek to musí zabudnúť, aby porodil ďalšie dieťa... Učila som sa postupne. Do Čečenska sme prišli ešte pred vojnou, Basajev bol naspäť, poznali sme celú jeho rodinu, otca, mamu, chodili sme k nim domov. Budovali sme si kontakty. V Čečensku nič nefungovalo, jediná možnosť bola nalepiť sa na šikovného miestneho človeka. Bez takého zázemia sa tam nedalo prežiť. Nefungovali tam totiž nijaké hotely. Ak ste sa nezblížili s nejakou rodinou, ktorá vám dala nocľah a jedlo, neprežili ste.


Bolo vôbec možné posielať z Grozného články do novín?
Nebolo to ako teraz, keď novinár na fronte niečo napíše alebo odfotí a za hodinu je to na internete. Vtedy články nevychádzali každý deň. Urobili sme reportáž, a tá vyšla o štrnásť dní. Medzitým sme museli prejsť dvesto kilometrov na poštu do Machačkaly v Dagestane, tam počkať v rade, text nadiktovať do telefónu a fotky poslať po niekom, kto letel do Európy. Potom sa objavili satelitné telefóny. Vážili dvanásť kíl a potrebovali zdroj, tak sme ich pripínali na autobatérie. Lenže potom zabili čečenského prezidenta Dudajeva, keď komunikoval cez Inmarsat. Nikto už satelitné telefóny nechcel používať, lebo Rusi ich vraj počas hovoru dokážu zamerať. Internet prišiel na Kaukaz až v roku 2000.


Spomínate si na najnebezpečnejšiu situáciu, ktorú ste zažili?
Najväčším nebezpečenstvám človek unikne a ani o tom nevie. Ja som mala vždy veľké šťastie. Raz som porušila dôležité pravidlo nevoziť sa vojenskými vozidlami vo vyhrotených situáciách. Ale bola som hrozne unavená, kamera sa mi zdala strašne ťažká a nevládala som kráčať ďalších šesť kilometrov. Tak som naskočila na bojové vozidlo pechoty. Nabehli sme na výbušninu. A ja som to celé nakrútila.


Nič sa vám nestalo?
Mne nie, ale zahynul devätnásťročný vojak. Priamo pred mojou kamerou. Tie zábery som nikdy neodvysielala. Zavolala som potom do Českej televízie, že vybuchlo obrnené vozidlo, na ktorom som sa viezla, a ja som to celé nakrútila. „Výborne!“ povedali. Znechutilo ma, že sa ma ani neopýtali, či som v poriadku, či mám všetky ruky a nohy.


Potom ste v Groznom založili detský domov pre vojnové siroty.
Stalo sa to krátko nato, ako som vybuchla na BVP-čku. Na druhý deň som ešte prešla front s miestnymi ženami, bolo to hrozné. Začala som mať pocit, že moje články a zábery situáciu aj tak neriešia. A vtedy mi z Česka napísala Jana Hradílková. Že či nechcem konečne robiť niečo prospešnejšie ako dookola písať. Dostala som vtedy slušné peniaze za zábery vybuchnutého BVP-čka a za film o verejných popravách v Groznom, ktorý som nakrútila pre nemeckú televíziu. Tak som kúpila dom a založila detský domov pre vojnové siroty.


Detský domov nebola jediná dobrá vec, ktorú ste v Čečensku urobili. Ako rukojemníčka ste sa ponúkli na výmenu namiesto pacientov nemocnice, v roku 1996 ste vybavovali prepustenie uneseného Slováka, zamestnanca stavebnej firmy Štefana Hajdina...
Hajdin bol úplne prvý unesený cudzinec v Čečensku. Mali sme tam už kontakty, tak sme zašli za našimi známymi, nech ho vrátia. Uniesol ho však iný klan. Dohodlo sa výkupné 170 000 dolárov, bankovky som niesla únoscom v igelitke. Keď Hajdina prepustili, naši známi únoscov prepadli, vzali im tie peniaze a vrátili mi ich.


Z Ruska vás však nakoniec v roku 2001 vyhostili, nemali ste ani možnosť zbaliť si svoje veci z moskovského bytu. Ako ste si po desiatich rokoch znovu zvykali v Prahe?
V Prahe som bola nepoužiteľná. Nepoznala som žiadnych politikov. Dostala som vyznamenanie od Madeleine Albrightovej za vojnovú žurnalistiku. V Prahe mi odovzdávala to ocenenie. Rozprávali sme sa a vedľa nej stále stál nejaký chlap a motal sa nám do rozhovoru. Ako môže mať takého drzého bodyguarda? – myslela som si. A to bol náš minister zahraničných vecí Cyril Svoboda!


Kde bol vtedy váš manžel, Inguš Ibrahim Zjazikov?
Stratil sa, keď som bola v Prahe. A nikdy sa nenašiel on ani jeho telo. Dodnes o ňom nič neviem. 


V Prahe ste dlho nezostali, 11. septembra 2001 padli Dvojičky a onedlho Američania zaútočili na Afganistan.
Hneď 14. septembra sme so Štětinom leteli do Tadžikistanu, celí rozradostení, že zas máme čo robiť. Odtiaľ sme odleteli do afgánskeho Faizabádu a ďalej sme pokračovali autom. Vo veľkých nadmorských výškach a snehu však autá nešli. Museli sme kráčať pešo. Štětina sa zle vybavil, zobral si iba žabky. Je to prvý Čech, ktorý v žabkách prešiel Hindukuš.


Aký najvýraznejší rozdiel ste vnímali medzi konfliktami na Kaukaze a v Afganistane?
Veľký. Kaukazania sú nám oveľa bližší. Je to civilizácia rovnaká ako tá naša, máme spoločnú minulosť, rovnaký zmysel pre humor, dohovoríme sa po rusky. V Afganistane žijú ľudia v úplne inom storočí. Je to iná mentalita a kultúra. Stále potrebujete tlmočníka. Inak sú Afganci veľmi priateľskí. Cudzinca bez problémov ubytujú a nakŕmia. Aj ak je z krajiny skazenej civilizácie, ako hovorievajú. Je hosť a minimálne tri dni je nedotknuteľný.


Afganistan dôverne poznáte aj vďaka tomu, že ste za Afganca vydatá. Prijali ste úlohu poslušnej afganskej manželky alebo ste v jeho rodine urobili revolúciu?
Garantujem vám, že keď príde do Afganistanu český alebo slovenský muž, tak sa zaraduje, aké je to tam skvelé. Čo sa ti tu vlastne nepáči? – čudujú sa niekedy moji známi. Všetci muži chcú byť mačovia. V niektorých kultúrach im to nedovolíme. V tej afganskej áno. Ovládajú všetko a majú privilégiá. V rodine muž drží kasu. Ale keď sa tam objaví žena ako ja, ktorá si na seba zarába, a dokonca podporuje aj zvyšok rodiny, tak sa jej postavenie diametrálne mení. Základ útlaku žien je ekonomický. Ak zarábaš, začnú s tebou počítať, komunikovať. Ale zmeny sa nedajú uponáhľať. Z Afganistanu 14. storočia sa nedá preskočiť do Afganistanu 21. storočia. Aj samotné ženy sa postavia proti radikálnym zmenám. Feministiek je tam len zopár. Masy žien by boli pohoršené, keby sa tam nasilu začali zavádzať nejaké emancipačné poriadky.


Aj v Afganistane ste rozbehli humanitárne aktivity. Prostredníctvom neziskovej organizácie Berkat pomáhate vojnovým vdovám, chudobným, ale aj nevidiacim, ktorí trpia rohovkovou slepotou. Očné rohovky na transplantácie vozíte priamo z Prahy. Ako sa to všetko podarilo?
Nie sú to len moje aktivity. Sme celý tím nadšených ľudí, ktorí všetko robia zadarmo a vo svojom voľnom čase. Dôchodkyne, pacienti psychiatrických liečební, deti v školských kluboch a klienti domovov sociálnej starostlivosti šijú bábiky. Z ich predaja financujeme nákup rohoviek, jedna stojí približne tisíc eur. Prvýkrát sme do Afganistanu priviezli päť očných rohoviek a českého lekára, ktorý ich mal transplantovať. V televízii sme vyzvali nevidiacich pacientov, aby prišli na vyšetrenie. Spomedzi nich sme chceli vytipovať vhodných príjemcov. Lenže elektrinu má v Afganistane málo ľudí a správy sa stále šíria ústnym podaním. Samozrejme, kým sa dostanú k adresátom, ich obsah sa do určitej miery pozmení. Výsledná správa znela, že do Afganistanu prichádza zázračný lekár z Čiech, ktorý dokáže vyliečiť všetky choroby. A nás čakalo asi tisíc pacientov s rôznymi neduhmi! Mnohí prišli zďaleka, na oslíkoch alebo pešo, cestovali aj niekoľko dní. Bolo hrozne ťažké oznámiť im, že im nemôžeme pomôcť... Odvtedy sme vrátili zrak desiatkam pacientov. Berkat funguje už aj na Slovensku a bábiky, ktoré vracajú zrak, sa dajú kúpiť aj cez internet.


Váš manžel Paikar pracuje v afganskom Logare ako tlmočník pre českú armádu a vy ste v Česku s päťročným synčekom Zafarom. Nie je náročné takéto fungovanie rodiny?
Dve predchádzajúce manželstvá mi skrachovali, a toto trvá už takmer desať rokov. Takže je to asi jediný možný model fungovania tejto rodiny. Je absurdné, aby sme boli obaja v Afganistane. Zafar je ešte maličký, nemôže mať oboch rodičov na nebezpečnom mieste.


Predsa len – váš život bol predtým ako vystrihnutý z akčného filmu. Teraz väčšinou píšete z domu, so zahraničím komunikujete na diaľku a staráte sa o dieťa. Nechýba vám váš predchádzajúci rušný, dobrodružný život?
Ja mám stále rušný život. Ale keď mám dieťa, musím mu všetko podriadiť. Keď vlani začala revolúcia v Egypte, odviedla som o ôsmej ráno Zafarka do škôlky a o štvrť na deväť mi zavolali z Lidových novín, že o piatej mi letí lietadlo do Káhiry. Začalo sa mi hrozne chcieť tam ísť. Učiteľky v škôlke boli celkom pohoršené: otec v Afganistane, matka v revolučnom Egypte? Došlo mi, že to naozaj nie je dobrý model. Keď som odchádzala, mama mi povedala: Dúfam, že to nebude ako vtedy, keď si odchádzala na tri mesiace, a Zafara mi tu nenecháš na desať rokov!


Bol už Zafar v Afganistane?
Ešte nie. Hrozne rada by som tam s ním išla. Ale Paikar by musel byť s nami, inak by mu ako dieťaťu cudzinky hrozil únos. Paikar však nechce tráviť dovolenku v Kábule. Vlani sme napríklad boli v Chorvátsku. Ako typickí Česi.

 






Autor: Jana Čavojská
Foto: Archív P.P., Sita

- - Inzercia - -