Dnes je piatok, 20.júl 2018, meniny má: Iľja, Eliáš
Čas čítania
3 minutes
Zatiaľ prečítané

Historická detektívka z Košíc

december 04, 2016 - 19:46
Tajomstvo zlatého pokladu z pera Tiny Van der Holland je dômyselne zosnovaný príbeh, v ktorom vystupujú fiktívne aj skutočné historické postavy. Pútavý príbeh pobaví aj zaujme, ale udržiava v napätí od prvej strany po poslednú. „Je to originálna, v reáliách historicky presvedčivá fikcia o tom, ako mohol vzniknúť košický zlatý poklad. Až by som uveril, že sa to mohlo stať takto,“ tvrdí historik Richard Papáč.

Píše sa jún 1682.
Richtár Vida má plné ruky práce. V Košiciach deň za dňom dochádza k záhadným vraždám obchodníkov a miznú veľké čiastky peňazí v zlate. Aby toho nebolo málo, Thököly chystá útok na Košice, jeho sestra Eva so svojou krásnou spoločníčkou Rhédeyovou už sú v meste a na návštevu sa ohlási aj palatín Esterházy.

V zložitej situácii, keď v meste zavládne strach a vyostrujú sa aj náboženské rozpory medzi protestantmi a katolíkmi, pomáhajú richtárovi dolapiť vrahov a nájsť ukradnuté zlato cisárski dôstojníci z košickej posádky, baróni Sapponara a Guadagni, a kapitán mestských drábov Bodrogi. Podarí sa im to?

Tina Van der Holland si skvele vybrala obdobie i miesto – Košice v 17.storočí  boli nesmierne bohatým a pyšným mestom a to najmä vďaka tomu, že ležalo na križovatke obchodných ciest. Jedna tiahla od Baltského mora na juh do Uhorska, druhá ju pretínala od východu na západ. Z toho profitovali usilovní košickí obchodníci...a z tejto celkovej situácie profitovala aj autorka, ktorá vystavala úžasnú historickú detektívku Tajomstvo zlatého pokladu.

Začítajte sa do novinky Tajomstvo zlatého pokladu:

8. júna 1682, pondelok. Ráno.

Mŕtvy v jarku. Palatínov list.

Kohút kikiríkal zjašene, akoby videl kuchárku s nabrúseným nožom prichádzať.
Alebo kikiríkal kohút a hystericky jačala nejaká žena.
Richtár si prikryl hlavu vankúšom v snahe ukradnúť ránu ešte zopár chvíľ spánku. Aj huriavk zrazu stíchol – mestskí drábi už asi zasiahli. Otvoril oči iba na štrbiny a zbadal svoju ženu Uršuľu stáť pri otvorenom okne. V nočnej košeli vyzerala plochá ako lata zabalená do plátna. Znovu zavrel oči. Kým mu príde Hruška oznámiť, čo sa stalo, rád by si ešte posníval o kyprých tvaroch Magdušky, s ktorými sa včera láskali jeho ruky...
To sa mu už nepodarilo, lebo žena ho vzápätí necitlivo podrmala za plece: „Zobuďte sa. Niečo sa vonku stalo.“
S povzdychom sa ponaťahoval. Podišiel k oknu a pozrel sa von.
Obďaleč na severnom konci ostrova zbadal dav ľudí, pestrú zmes. Bolo ich tam toľko, že sa tlačili až k múrom domov na oboch stranách ulice. Postávali medzi nimi roľníci z huštákov, ktorí každé ráno, hneď po otvorení brán, privážali zeleninu a ovocie, prípadne drobnú hydinu, do mestských domácností. Podľa uniforiem tam rozpoznal aj zopár mestských drábov, Bodrogiho ľudí. Ďalej slúžky z okolitých domov a nejakých lokajov. Do davu sa pchali kadejakí otrhanci, ktorí už zavčas rána vytušili možnosť ukrátiť nepozorných o mešce. Klokšpíl behal pod radnicou, mával údmi v tanci, ktorý poznal iba on sám. Keď zba-dal richtára na okne, pribehol podeň:

„Prvého nájdeš v jarku.
Šiesti za troch, vo vode,
vo vzduchu a hroboch,
za vidna aj za tmy,
splatia si hriechy...“

„Hruška!“ skríkol richtár do chodby, kým si rýchlo naťahoval nohavice.
Hruškovi to trvalo, kým sa objavil. Pôvodne bol mestským drábom a slúžil pod Bodrogim. Andrej Vida ho zdedil od predchádzajúceho richtára, ktorý bol, podobne ako Hruška, veľký jedák. Asi preto si navzájom vyhovovali – vrana k vrane... Vida však s Hruškom príliš spokojný nebol. Keby jeho hlásnik a strážnik v jednej osobe iba veľa jedol, to by mu nevadilo. Ale bol aj lenivý a pohodlný. U predchádzajúceho richtára si navykol na istú komótnosť a teraz si na nového, mladšieho a svižnejšieho pána zvykal ťažko. Richtár nepochyboval, že by bol najradšej nazad na strážnici, kde by sa medzi viacerými lepšie stratil či voľakam zašíval. V službe na radnici musel byť vždy poruke, čo predchádzajúci richtár vyriešil tak, že mu pridelil jednu kuticu v zadnej časti domu. Vidovi sa ani to nepozdávalo – mestský sluha bol človek nižšieho stavu, mal sa ísť vyspať k hradbám vedľa Katovho domu, ako všetci jeho predchodcovia. Gazdiná na dôvažok pošepkala richtárovi, že Hruška sa po nociach zakráda do špajze, už ho tam nachytala s klobásou v ruke. Čo nemusel, to neurobil, a dnes ráno ešte vonku nebol, asi iba vyspovedal niekoho pri bráne domu, premeral si ho richtár. Zasa sa napchával, namiesto toho, aby si plnil povinnosti. Ústa sa mu ešte leskli od masti.
„Čo sa tam vonku deje?“
„Naši ľudia sú už tam, vaša ctihodnosť.“
„Videl som. Ale mohol by si mi odpovedať na otázku?“
„Našla sa zohavená mŕtvola v potoku.“
„Žena či muž?“
„Asi muž.“
„Ako zohavený?“
Hruška sa poškrabal na temene a pokrčil plecami: „Viem, že sa našiel neďaleko vojenského popraviska.“

- - Inzercia - -