Dnes je sobota, 29.apríl 2017, meniny má: Lea
Čas čítania
3 minutes
Zatiaľ prečítané

Vzkriesené nádeje

marec 16, 2017 - 13:57
Kedysi aktívna Pavla sa pre zdravotné ťažkosti ocitla v spoločenskej izolácii. Aby si vyplnila čas a zmiernila svoju osamelosť, pozoruje z balkóna susedov. Z výrazov ich tvárí, útržkov rozhovorov a iných postrehov si vytvára predstavu o ich živote...

Novinka Vzkriesené nádeje vás možno presvedčí, že na každú bolesť existuje liek a lekárom môže byť aj človek, od ktorého by sa to najmenej čakalo. Stačí sa len rozhliadnuť okolo seba a vedieť prijať alebo sám podať pomocnú ruku.

Pavlu so Slávkou a Vierou okrem spoločnej adresy nespája vôbec nič. Rovnako ako ona žijú v anonymite malej mestskej bytovky a za zamknutými dverami úzkostlivo skrývajú svoje trápenia a zlyhania, uväznené v bludných kruhoch trpkých spomienok. Túžia po obyčajnom ľudskom šťastí, no to sa ich príbytkom vytrvalo vyhýba.

Keď sa už zdá, že pochovali aj nádej, ktorá vraj zomiera posledná, nastane nečakaný zvrat. Pavla sa zvláštnou zhodou okolností stane priamym svedkom rozuzlenia ľudských drám a odhalenia starých krívd a aj jej život nečakane naberie nový smer...

Vzkriesené nádeje je príbeh o priateľstve a pomoci v pravý čas. Neraz od niekoho, od koho by ste to nečakali. Je to príbeh o nádeji, že niekde nás čaká naozaj lepší život, len sa netreba vzdávať. Už pri prvej knihe Dada Brezovská povedala, že "pri písaní som spolu s hrdinkami plakala, smiala sa, nenávidela, milovala a odpúšťala... Dúfam, že všetky tieto emócie budete pri čítaní cítiť a dostanú sa vám pod kožu, tak ako mne. Táto kniha mi zmenila život, dúfam, že nebudem jediná.“

Začítajte sa do novinky Vzkriesené nádeje: 

Prvé jarné slnečné lúče vylákali Pavlu na balkón. Sedela zababušená v prikrývke z ovčej vlny v jednom z dvoch pohodlných záhradných kresiel, ktoré jej daroval brat na päťdesiate piate narodeniny. Keď východné slnko, ktoré jej teraz nesmelo zohrievalo tvár, obíde bytovku, presunie sa do kresla na západnej strane dvojizbového bytu a bude pozorovať vystrájanie detí na ihrisku. Od jari do jesene trávila každú voľnú chvíľu na týchto malých ostrovčekoch, ktoré boli jej jediným kontaktom so svetom. Háčkovala, čítala alebo len pozorovala ľudí prechádzajúcich okolo, počúvala útržky rozhovorov a dokresľovala si ich osudy podľa vlastnej fantázie.

       Dnes sa dala unášať dejom knihy, čo dostala od netere. Osudy hrdiniek jej však boli cudzie. Štyri ženy o generáciu mladšie od nej žili v akomsi inom svete. Živom, plnom nástrah, smútku, bolesti, ale aj príležitostí, radosti a lásky. Zo životných peripetií vychádzali silnejšie, múdrejšie a šťastnejšie. NIKDY NIE JE NESKORO ZAČAŤ ŽIŤ INAK! Tá veta ju prinútila prestať čítať. Vložila prst medzi stránky a zatvorila knihu, aby si mohla pozrieť údaje o autorke na zadnej strane obalu. No jasné! Tebe sa to píše, keď si sa ledva prehupla cez štyridsiatku! Ty ešte môžeš meniť seba i svet, robiť kariéru, hľadať lásku, dokonca aj rodiť, ak budeš chcieť, ale ako môže svoj osud zvrátiť päťdesiatdeväťročná invalidná dôchodkyňa s titánovými kĺbmi, ktoré ju odnesú maximálne do blízkeho obchodu a späť, aj to iba s podporou francúzskej barly? Ako sa má vyrovnať turistka milujúca prírodu a ľudskú spoločnosť s izoláciou medzi chladnými múrmi? Z čoho sa má tešiť slobodná bezdetná žena? O tom skús napísať! O každodennej osamelosti, o tichej závisti, čo cíti, keď vidí rovesníčky, ako vedú vnúčatá na ihrisko pod jej oknami, o netrpezlivom vyčkávaní na poštárku, ktorá jej každý týždeň prinesie predplatený časopis a potrkoce s ňou o bezvýznamných veciach. Ibaže – koho by to zaujímalo? Nikoho!

       Vytiahla prst spomedzi stránok a odložila knihu na parapetnú dosku. Vášeň, o ktorej sa v nej písalo, nepoznala. Mala inú. Huby. Pri svojich potulkách po lesoch ich zbierala, sušila, zavárala a zásobovala nimi rodinu a známych. Za tým jej bolo najviac ľúto. Aj s faktom, že jej nebolo dopriate stať sa matkou, sa už ako-tak vyrovnala. Deti aj tak raz vyletia z hniezda, žijú si vlastné životy a rodičov navštevujú len občas. No spomienky na nohy zabárajúce sa do mäkkého, vlhkého machu, na hnedé klobúčiky hrajúce sa s ňou na skrývačku, na šuchotanie opadaného lístia, na vôňu podhubia, čo ju vítala už pri vstupe do lesného porastu, na šum konárov a štebotanie vtákov ju napĺňali pocitom smútku a krivdy. Nechcela od života až tak veľa, prečo jej nedožičil nič? Prečo ona, kedysi akčná žena, pohŕdajúca hromadnými dopravnými prostriedkami, ktorá kam mohla, tam sa presúvala pešo alebo na bicykli, tu teraz sedí prirastená k dubovému drevu ako hliva? Áno, hliva. Hliva z Hubovej ulice! Tomu sa hovorí irónia osudu! Ale možno za to osud nemôže. Možno si za to môže sama, tak ako jej pred rokmi povedala Karmen. Neposlúchla jej rady a teraz nesie následky.

- - Inzercia - -