Dnes je štvrtok, 21.september 2017, meniny má: Matúš
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Prečo byť smutný, keď môžeš byť šťastný?

apríl 21, 2017 - 10:58
Poppy je dievča, ktoré vstáva skoro ráno, aby videlo východ slnka. Dievča, ktoré v každom hľadá niečo dobré. Dievča, ktoré nadchne obyčajná pieseň, a dokáže v daždi prestáť aj hodiny, len aby zazrelo dúhu.

Prečo byť smutný, keď môžeš byť šťastný?

Pre ňu je to jednoduché rozhodnutie.

Páčili sa vám sfilmované bestsellery Na vine sú hviezdy od Johna Greena, či Zostaň so mnou o talentovanej violončelistke Mii?
V tom prípade je novinka Tisíc chlapčenských bozkov presne pre vás!

Rune pochádza z Nórska. Má päť rokov a nepáči sa mu, že sa musí s rodičmi presťahovať do Ameriky, kde jeho otec dostal prácu. Po príchode sa však zoznámi s rovesníčkou Poppy a jeho život je hneď ružovejší. Rodí sa medzi nimi hlboká náklonnosť.
Poppy nadovšetko miluje aj svoju babku, ktorá jej pred smrťou daruje zaváraninový pohár plný papierových srdiečok. Má si na ne zaznamenať tisíc najkrajších bozkov, ktoré v živote dostane.

Prejde desať rokov a Rune sa s rodičmi – zasa nerád – vracia späť do Osla. S Poppy si sľúbia, že budú každý deň v kontakte. Ona sa však zakrátko odmlčí a záhadne kamsi zmizne. Neodpovedá na maily, nezdvíha telefón. Čo sa stalo? Oklamala ho? Našla si niekoho iného? Veď sa predsa mali radi!
Rune zatrpkne a zanevrie na celý svet. A keď po čase opäť prichádza do Ameriky, dozvedá sa pravdu. Tá sa mu však páčiť nebude...

Začítajte sa do novinky Tisíc chlapčenských bozkov:

1
Zlomené srdcia a pohár chlapčenských bozkov

Poppy
Pred deviatimi rokmi
Osemročná

„Ocko, kam ideme?“ opýtala som sa, keď ma jemne držal za ruku a viedol k autu. Pozrela som sa späť k škole a čudovala som sa, prečo ma zobral z vyučovania skôr. Bola iba obedňajšia prestávka. Nemala som ešte odísť.
Keď sme šli, ocko nič nepovedal, iba mi stisol ruku. Pozerala som sa na školský plot a v žalúdku som mala divný pocit. Milovala som školu, milovala som učiť sa a ďalšia hodina mala byť dejepis. Bol to môj najobľúbenejší predmet. Nechcela som ho vynechať.
„Poppy!“ zvolal môj najlepší priateľ Rune. Stál pri plote a pozeral, ako odchádzam. Rukami sa pevne držal o kovové tyče. „Kam ideš?“ kričal. S Runem sme sedeli v jednej lavici. Stále sme boli spolu. Ak jeden z nás nebol v škole, bola to nuda.
Aby som získala odpoveď, tvárou som sa otočila k ockovi, ale ani sa na mňa nepozrel. Bol ticho. Pozrela som sa späť na Runeho a zakričala som: „Neviem!“
Rune ma celou cestou k autu sledoval pohľadom. Nastúpila som cez zadné dvere, sadla som si do detskej sedačky a ocko ma pripútal.
Zo školského dvora som počula zvonenie, ktoré znamenalo, že je koniec obedňajšej prestávky. Pozrela som sa cez okno a videla som deti, ako utekajú späť dovnútra, ale Rune nie. Stál pri plote a pozeral sa na mňa. Vietor sa pohrával s jeho dlhými blond vlasmi a perami vyslovil otázku: „Si v poriadku?“ Ale skôr ako som mohla odpovedať, ocko sadol do auta a odišli sme.
Rune pobehol popri plote a nasledoval naše auto, až kým ho pani Davisová neposlala dovnútra.
Keď sme už školu stratili z dohľadu, ocko sa ma opýtal: „Poppy?“
„Áno, ocko?“ odpovedala som.
„Vieš, že babka s nami istú chvíľu býva.“
Prikývla som. Babka sa nedávno nasťahovala do izby oproti mojej. Mamka povedala, že je to preto, lebo potrebuje pomoc. Dedo zomrel, keď som bola ešte dieťa. Babka žila sama niekoľko rokov, až kým prišla žiť k nám.
„Pamätáš si, aký dôvod sme ti s mamou povedali? Prečo babka už nemôže viac bývať sama?“
Nosom som sa nadýchla a zašepkala som: „Áno. Pretože potrebovala našu pomoc. Pretože je chorá.“ Keď som to hovorila, žalúdok sa mi prevrátil. Babka bola mojou najlepšou priateľkou. Teda, ona a Rune boli absolútnou topkou. Babka vravela, že som úplne ako ona.
Skôr ako ochorela, chodili sme za dobrodružstvom. Každú noc mi čítala o veľkých svetových výskumníkoch. Povedala by mi všetko o histórii – o Alexandrovi Veľkom, Rimanoch a o mojich obľúbených samurajoch z Japonska. Tiež boli jej obľúbenými.
Vedela som, že babka je chorá, ale nikdy sa ako chorá nesprávala. Stále sa usmievala, tuho ma objímala a rozosmievala ma. Hovorievala, že v srdci má mesačný svit a v úsmeve slnečné lúče.
Babka vravela, že to znamená, že je šťastná.
Tiež som bola šťastná.
Ale počas posledných týždňov babka veľa spala. Bola príliš unavená, aby robila niečo iné. Vlastne, väčšinu nocí som jej čítala, hladila ma po vlasoch a usmievala sa na mňa. A to bolo v poriadku, pretože úsmev od babky bol najlepší úsmev, aký človek môže dostať.
„Správne, srdiečko, je chorá. V podstate je veľmi, veľmi chorá. Rozumieš?“
Zamračila som sa, ale prikývla som a povedala som: „Áno.“
„To je dôvod, prečo ideme domov skôr,“ vysvetľoval. „Čaká na teba. Chce ťa vidieť. Chce vidieť svoje malé dievčatko.“
Nechápala som, prečo ma ocko musel priviezť domov zo školy skôr, aby som navštívila babku, keď prvá vec, ktorú každý deň po príchode zo školy domov urobím, je, že idem do jej izby a rozprávam sa s ňou, kým leží v posteli. Rada počúvala, čo sa cez deň stalo.
Zabočili sme na našu ulicu a zaparkovali na príjazdovej ceste. Ocko sa chvíľu nepohol, ale potom sa ku mne otočil a povedal: „Srdiečko, viem, že máš ešte len osem, ale dnes musíš byť veľké statočné dievča, okej?“
Prikývla som. Ocko sa na mňa smutne usmial. „To je moje dievča.“
Vystúpil z auta a prešiel dozadu k môjmu sedadlu. Zobral ma za ruku, vybral ma z auta a šli sme k domu. Videla som, že tam bolo viac áut ako zvyčajne. Ešte som len otvorila ústa, aby som sa opýtala, čie sú, keď Runeho mamka, pani Kristiansenová, prichádzala cez dvor medzi domami s veľkou kopou jedla v rukách.
„James!“ vykríkla a ocko sa otočil, aby ju pozdravil. 

- - Inzercia - -