Dnes je pondelok, 11.december 2017, meniny má: Hilda
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Kto zastaví šialeného vraha?!

máj 24, 2017 - 15:47
Vrah prichádza po polnoci je prvá kniha v detektívnej sérii s inšpektorom Rayom Drakom. Temný a originálny triler, ktorý vás priklincuje ku stoličke. Dokonale prepletená minulosť so súčasnosťou, z ktorej dýcha mrazivá atmosféra.

Jeden detektív. Jeden vrah. Jedno spoločné tajomstvo. 

Pred tridsiatimi rokmi stál detský domov Longacre na jednej z londýnskych ulíc v blízkosti dnes už chátrajúcich, kedysi veľkolepých viktoriánskych domov. Málokto vedel, že život v ňom bol pre chovancov hotovým peklom. Riaditeľ domova Gordon Tallis s nimi nezaobchádzal práve v rukavičkách. Za jeho krutosťami nezaostával ani jeho obľúbený pomocník Connor Laird. Bol to síce len chlapec, ale vyžaroval z neho strach a rešpekt. Jednej noci však domov nešťastnou náhodou vyhorel a fakty, ktoré by osvetlili, čo sa vtedy naozaj stalo, zostali pochované... až dodnes.

Teraz však žijú bývalí chovanci opäť v strachu. Akási tajomná postava zabíja jedného po druhom každého, kto v domove vyrástol. Ak má niekto zastaviť toto šialenstvo, môže to byť len detektív inšpektor Ray Drake a jeho kolegyňa Flick Crowleyová, ktorá je poverená vedením vyšetrovania týchto brutálnych vrážd. No Ray sa postupne do prípadu zamotáva viac, ako je vhodné.
Minulosť spojená s terorom v detskom domove mu začína šliapať na päty...
Kam až bude musieť zájsť, aby zakryl skutočnú pravdu?

Mark Hill je spisovateľ na plný úväzok, pôvodne pôsobil ako novinár a producent mnohých programov a projektov v BBC Radio 2. Získal dve Sony Gold Awards.

Triler Vrah prichádza po polnoci je skutočne vydarená a veľmi originálna Markova prvotina.

Začítajte sa do novinky Vrah prichádza po polnoci:

 

Pretvárku skryť len nakrátko je možné.

Hriech sám sa odhalí a hanbu zožne.

 

1

Lamanšský prieliv 1986

 

Chlapec ľúbil svojich rodičov ako nikoho na svete. A preto ich musí zabiť.

Sedel na kraji lôžka a počúval ich - ako im vŕzgajú topánky na palube nad jeho hlavou, zatiaľ čo sa navzájom obviňujú hlasmi rovnako prenikavými, ako bol škrek čajok krúžiacich na oblohe. Počul pleskot plachty vo vetre, nárazy vody na trup lode len pár centimetrov od jeho hlavy v upokojujúcom, hypnotickom rytme.

Plesk... plesk... plesk...

Prv než sa všetko pobabralo, prv než chlapec odišiel ako jedna osoba a vrátil sa ako niekto iný, stále sa navzájom nežne pohládzali a boli k sebe milí. Ale teraz sa jeho rodičia večne hádali – priveľmi nahlas, takže všetko počul – a vždy išlo o to isté: čo sa dá urobiť, pokiaľ ide o ich nešťastného syna?

Chápal, že chceli, aby vedel, že majú výčitky svedomia preto, čo sa stalo. Ale z ich trápenia sa cítil iba horšie. Nevedel si spomenúť, kedy naposledy sa s nimi dokázal porozprávať, prehovoriť čo len jedno slovo, a čím dlhšie mlčal, tým viac sa jeho rodičia hádali. Chlapec si zapchal uši prstami, zatvoril oči a počúval jednotvárny hukot vo svojom vnútri.

Jeho láska k rodičom sa utrhla a odnášal ju silný odliv.

Plesk... plesk... plesk...

Tlmený hlas. „Srdiečko.“

Ruky mu nežne odtiahla od tváre. Matka čupela pred ním. Oči mala začervenané, vlasy prilepené spŕškami morskej vody na tvár, ale ešte vždy bola ohromujúco krásna.

„Čo keby si vyšiel hore?“

Studenými prstami mu zastrčila za ucho prameň vlasov. Na krátky okamih pocítil známu nehu, chcel sa k nej privinúť a nevšímať si trpké myšlienky, ktoré mu vírili hlavou. Ale neurobil to, nedokázal to. Už celé týždne nevedel prehovoriť.

V palubnom prieleze sa mihol tieň. „Ide hore?“ zaburácal otcov hlas.

„Prosím ťa, nechaj to na mňa, ja to vybavím,“ vyštekla matka ponad plece a tieň po chvíľke váhania zmizol.

„Robíme, čo sa dá.“ Čakala, že syn niečo povie. „Ale musíš nám povedať, čo cítiš, aby sme ti vedeli pomôcť.“

Chlapec slabo prikývol a v matkiných očiach zablikala nádej.

„Otec i ja... ťa ľúbime nadovšetko na svete. Ak sa hádame, tak len preto, lebo si nevieme odpustiť, čo sa ti stalo. Ale to iste vieš, však?“

Do očí jej vhŕkli slzy a on by urobil čokoľvek, aby ich zastavil. Počul sám seba, ako chrapľavým hlasom, takmer šeptom hovorí: „Ľúbim ťa.“

Matke vyletela ruka k ústam. Stála v kajute mierne zhrbená.

„Chystáme sa dať si sendviče.“ Prešla ku schodom a veselo povedala, hoci hlas sa jej triasol: „Čo keby si prišiel hore, keď budeš pripravený?“

Prikývol. Matka sa naposledy dychtivo usmiala a vyšla k prielezu, telo jej pohltilo slnečné svetlo.

Chlapec narazil pätou do haspry na kufríku s náradím, čo ležal pod jeho lôžkom. Vytiahol kovový kufrík, otvoril ho a pozrel na otcovo náradie. Pilníky, kombinačky, vodováha. Klince a pripináčiky, dláto potiahnuté vrstvou mastnoty. Nadvihol vrchný diel a odhalil ťažšie nástroje: pílku, skrutkovač, kladivo. Lak na rúčke kladiva bol ošúchaný. Drevo bolo drsné, fľakatá hlava mala fádnu sivú farbu. Zdvihol ho a poťažkal v ruke.

Pevne zovrel kladivo, sklonil sa pod priedelom – za posledné dva roky dosť narástol – a počúval hrmot plastových tanierov a vzrušené hlasy rodičov na palube.

„Sendviče sú pripravené!“ zakričala matka.

Každú noc mal rovnaký sen, bolo to ako hrozná predtucha: rodičia prechádzali okolo neho na ulici a ani sa neobzreli, akoby boli cudzí. Vedel, že táto nočná mora sa skôr či neskôr stane realitou. Zatrpknutosť, ktorú cítili, že ich dieťa navždy odišlo a nahradil ho niekto iný, vnútorne nepekný, poznačí ich lásku k nemu. Až z nej nič nezostane.

A bál sa, že jeho láska k nim pomaly zahníva, zožiera ju pocit viny a trpkosti. Jedného dňa, keď to celkom prejde, zaplnia to pusté miesto v jeho vnútri iné emócie. Hnev, zúrivosť. Chladná, neúprosná nenávisť. Už teraz cítil, že tam, kde predtým bola láska, začína zúriť búrka. Nevedel sa vyrovnať s tým, že by k nim cítil nenávisť, túžil si zachovať lásku k rodičom – a spomienky na šťastné časy, prv než odišiel na to miesto – nenaštrbenú a niesť ju so sebou do neistej budúcnosti.

A tak musel konať.

Schytil kladivo a zamieril k prielezu. Naskytol sa mu pohľad na oslepujúco sivú oblohu a mazanicu krúžiacich čajok, ktoré ho varovali, že tento svet ho vždy pripraví o veci, ktoré má rád, a jeho život bude navždy takýto.

Vystúpil na palubu prefukovanú vetrom uprostred nekonečného mora.

Plesk... plesk... plesk.

Vrah prichádza po polnoci: https://www.bux.sk/knihy/291615-vrah-prichadza-po-polnoci.html

 

- - Inzercia - -