Dnes je streda, 23.august 2017, meniny má: Filip
Čas čítania
8 minutes
Zatiaľ prečítané

Rande s herečkou Elenou Podzámskou

jún 08, 2017 - 10:22
Herečka EŇA PODZÁMSKA sa zo slovenských obrazoviek trochu vytratila. O to zaujímavejšie úlohy dostáva v divadle. Z mŕch presedlala na komédie s posolstvom, do Česka si odskočila do populárnej kriminálky. Nuž a doma, za dverami bytu, je obyčajná matka so svojimi starosťami a radosťami, ktoré vznikajú pri výchove jej trinásťročnej dcéry.

Nejako ste sa nám stratili z obrazoviek, čo sa stalo?

Vôbec neviem a priznám sa, že to ani neriešim. Riadim sa presvedčením, že všetko sa deje preto, lebo sa to tak diať má. Nie že by som bola voči životu pasívna, to nie, ale nie som ten typ, ktorý by tlačil na pílu, doprosoval sa. Beriem to tak, že na Slovensku momentálne nenakrúcam. Na druhej strane, keď vidím, čo sa momentálne v slovenských televíziách produkuje, v konečnom dôsledku som aj rada, že v týchto projektoch nie som. Neberte to ako nevďak alebo rúhanie, jednoducho si nemyslím, že sú to pre nás hercov nejaké hodnotné a kvalitné projekty.

 Ale jedného dňa sa zobudíte a príde ponuka, ktorá vám bude stáť za to.

To by bolo super. Aj keby mi prišiel do rany nejaký zaujímavý študentský film, ktorým sa nadchnem, pôjdem rada, bez nároku na honorár. Nie je to o pýche či hrdosti, ale o ohodnotení samého seba. 

V rámci divadla sa toho u vás deje pomerne veľa.

A to je úplne svetové! Som príjemne unavená a vyšťavená, takže sa celkom teším, že prichádzajú divadelné prázdniny. Tri predstavenia mám v divadle La Komika. Ide o autorské divadlo Karola Vosátka a všetky hry, ktoré sa v ňom hrajú, sám napísal aj zrežíroval. Všetky sú ladené do komična. Každá jedna z nich je vtipná, ale zároveň sa pri nich môžete zastaviť, zamyslieť a zvážniete. Potom prichádza smiech cez slzy. Všetky majú výpovednú hodnotu, nie sú to len komédie, kde sa herci kopú do zadku a robia prvoplánové žartíky. Ide v nich o niečo a divákovi veľa dajú, pretože vychádzajú z reality, z toho, ako my ľudia reagujeme a vieme či nevieme žiť.

Na konci mája ste ešte na poslednú chvíľu stihli premiéru jedného predstavenia, Slovak Gejsha Story.

Všade na svete funguje prostitúcia, len sa to inak volá. My, tri herečky – Renáta Ryníková, Zuzka Vačková a ja hráme v slovenských reáliách prostitútky. Je to vskutku zaujímavý, smiešny no i pravdivý príbeh, pri ktorom ukazujeme tak trochu iný pohľad na (ne)fungujúce vzťahy. 

 

Niektorí slovenskí režiséri majú medzi hercami už zažité prívlastky. Roman Polák vraj už vyzliekol všetky herečky a Karol Vosátko je známy tým, že rád necháva hercov hovoriť do scenára a nebráni sa jeho dotváraniu.

Áno. Keď herec príde s nápadom, pridaním niečoho vlastného a zapáči sa mu to, rád to berie. Na druhej strane, postavy, ktoré vytvoril, pozná, má o nich presnú predstavu, rovnako o celej dramaturgii príbehu a keby videl, že sa ako herci odkláňame od jeho vízie, nepustí nás. Ale keď už sme pri vyzliekaní herečiek, viem ešte o jednom, je to Majo Amsler, s ktorým som spolupracovala v Divadle Aréna v hre Lesk a bieda kurtizán, kde hráme s Peťou Vajdovou. Vyzliekol nás obe a nielen nás, ale aj naše dve mladšie kolegyne (smiech).

 

S nahotou teda nemáte problém.

V tejto hre konkrétne som ešte v spodnej bielizni, nie je to kompletná nahota. Mám trošku problém s odhalením sa, to by som asi nedala. V tomto som dosť hanblivá. Divadlo je navyše s divákom veľmi kontaktné, divák vás vidí tu a teraz, je k nám pár krokov, akoby sa nás dotýkal. Iná je podľa mňa nahota pred kamerou, samozrejme, keď je opodstatnená.

 

Aká téma filmu by vás ako herečku nadchla a potešila?

Niekedy vás nečakane vtiahne téma, o ktorej by ste nikdy predtým ani neuvažovali. Na západe je bežné, že dostanete do ruky scenár a na základe neho sa rozhodujete. Tu ešte stále fungujeme s ponukou – mám pre teba toto, ideš alebo nejdeš? Preto niekedy ani nevieme, do čoho ideme. Ale ak sa pýtate na herecký sen, jeden mám. Od malička som sa veľa hýbala, tancovala som, chvíľu som robila aj balet, ale kvôli problémom s kolenami som to musela nechať. Dodnes balet milujem, obdivujem baletné pohyby, hoci viem, že sú v mnohom kruté voči telu a neprirodzené. Veľmi rada by som si zahrala starnúcu primabalerínu. Babu, ktorá má kariéru za sebou a pritom je ešte mladá na dôchodok. Láka ma zobrazenie toho, ako sa s tým vyrovnáva, ako ju bolí celé telo, ako prehodnocuje, či to vôbec stojí za to.

 

Keď už sme sa dotkli komiky, aký druh humoru máte najradšej?

Mám rada bláznivý humor a v divadle mám podstatne viac postáv, ktoré oplývajú humorom, než tomu bolo v seriáloch či televízii. Divadlo ma oslobodilo od televíznych mŕch, prísnych, drsných, vrátilo mi milovanú komiku. Dobrý humor je veľmi ťažké robiť. Platí známa pravda, že diváka je ľahšie rozplakať ako rozosmiať. Mne imponuje suchý anglický, lasicovský humor, vosátkovský humor, ktorý je v La Komike. Na druhej strane sa odmietam smiať na hlúpych žartíkoch a prvoplánových vtipoch. Z toho som dávno vyrástla.

 

Trošku sa vrátim k mrchám. Máte ich už dosť? Veľa hercov hovorí, že práve v negatívnej postave je viac čo zahrať.

Prudko pozitívne postavy zvádzajú k nude, rýchlo idú na nervy. Mne sa robia negatívne postavy dobre vtedy, keď sú dobre napísané. Pozerať sa na ne ma naučil môj pedagóg herectva, profesor Martin Huba. Povedal, že najlepšie napísané negatívne postavy nie sú tie, ktoré od začiatku do konca robia zle, ale v istom momente sa u nich odhalí aspoň kúsok dobrého. Masový vrah, ktorý bez mihnutia oka zavraždí desať ľudí a doma sa láskyplne stará o mačiatko. Pretože na kontraste sa ukáže najlepšie krutosť, ktorú v sebe nosí. V seriáli Odsúdené sa mi veľmi dobre hrala postava Grófky. Bola kápo, tvrdá, bezcitná, no dokázala chrániť človeka, ktorého mala rada. Bola prepracovanejšia, preto bola výborná!

 

Máte za sebou nakrúcanie v Česku, o čo ide?

O kriminálny seriál Policie Modrava. Prvá séria mala veľký divácky úspech, preto sa rozhodli urobiť aj druhú sériu zloženú z trinástich dielov, pričom každý diel je vlastne jeden uzavretý príbeh. Taký malý film. Pán režisér Jaroslav Soukup na oslovil do postavy ženy, ktorá bola obvinená z vraždy manžela. Mimochodom, vybral si ma práve vďaka Odsúdeným. Bola to fantastická robota, aj vďaka Soni Norisovej, ktorá hrá v tomto seriáli vyšetrovateľku, no najmä vďaka mimoriadne profesionálnemu prístupu celého tímu s pedantným pánom režisérom na čele. Ja aj Soňa sme hrali v češtine. Soňa má češtinu bravúrnu, pre mňa to bola výzva, drilovala som ju, no nakoniec som to dala a nemusia ma predabovať.

 

Žeby vstupenka na český trh?

Juj, to by bolo super. Jednak český trh je oveľa väčší a oveľa produktívnejší ako náš. Tam sa točí ostošesť. No je tam aj veľmi veľa kvalitných hercov. Preto si teraz nebudem fandiť, že tam teraz  budem hviezda. Všetko ukáže čas.

 

Blížia sa divadelné prázdniny, budete mať iba voľno?

Hoci sa v divadlách nehrá, v lete sa veľa dabuje, a dabing ma tiež pomerne dosť zamestnáva. No určite si chcem aj oddýchnuť. S dcérou Radkou máme nepísané pravidlo, že každý rok chceme byť aspoň raz pri mori. Tento rok to vyzerá, že pocestujeme na Maltu, ale neobídeme ani Slovensko. Moja maminka pochádza z Belianskych Tatier, máme tam početnú rodinu, rada by som ich videla a zároveň sa vybrala do našich krásnych hôr.

 

Veľa ľudí začalo v rámci rozhodovania sa o dovolenkách zvažovať aj nebezpečenstvo terorizmu.

Samozrejme som sa nad tým už aj ja zamýšľala. Čím bližšie k nám sa to deje, tým viac sa nás to dotýka. V mnohých kútoch sveta sa dejú strašné veci, vedú vojny, denne umiera veľký počet nevinných ľudí, detí, no čím bližšie je to k vám, tým sa vás to viac dotýka. Neznevažujem obete a vraždy inde, ale keď hovoríme o Paríži či Manchesteri, to sú mestá v ktorých som bola, žijú v nich moji priatelia, rodina, o to viac ma to desí. Radka má trinásť, minule mi už hovorila, že by chcela vidieť naživo Paríž. Vtedy sa to vo mne pohlo, zľakla som sa toho. Neviem, či je to práve teraz dobrý nápad. Moja kamarátka Zuzka Vačková sa prednedávnom vrátila z výletu, bola s deťmi v Berlíne, a tak isto mi hovorila, ako kŕčovito im zvierala ruku pri nevinnej prechádzke mestom. Už je ten pocit v nás, vieme, čo sa môže stať.

 

Radka je už veľká slečna, ako sa črtá? Pobrala Radka po vás čosi herecké alebo modelingové?

Radka je teraz v ťažkej puberte, ktorá jednoducho musí odznieť. Musí si tým prejsť ona, aj ja a pre obe je to ťažké. Z môjho malého dievčatka sa stáva dievča, mladá žena, ktorá sa už ku mne toľko netúli (smiech). Teraz má trošku prázdne obdobie, no rozumiem jej. Sama mi povedala – mami, chvíľku ma nechaj, ja sa musím sama nájsť, čo sa mi veľmi páči, preto ju do ničoho nenútim. Prestala so všetkými aktivitami, ktoré robila dovtedy – tanec, jazdu na koni. Momentálne má sen, že by chcela študovať v zahraničí, už strednú školu a vidím, že ju to ťahá k umeniu. Nebude to človek vedy či exaktných odborov. Na druhej strane to ešte nič nemusí znamenať. Ja som od jedenástich rokov hrala. Pred kamerami aj v divadle a smerovala som k herectvu. A prišla tretia trieda na gymnáziu, kedy som sa rozhodla, že budem lekárka. Zrazu som šla maturovať z biológie a chémie, moji učitelia z tejto zmeny skoro odpadli, mysleli si, že som sa zbláznila (smiech). Na medicínu ma aj prijali, vydržala som tam rok, kým som zistila, že to nie je pre mňa a vrátila som sa k herectvu. Ktovie, kam to hodí Radku.

 

Čo vás lákalo na lekárstve?

Nič konkrétne, nevedela som, či chcem robiť pediatriu, očné lekárstvo... Už to mal byť prvý signál, že to je zlý nápad.

 

Eňa, vy máte skúsenosť so životom v zahraničí. Viete v tomto Radku usmerniť?

Štúdium v zahraničí je dobrý nápad. Avšak svet sa vyvíja, už to nie je, čo bolo. Teda, keď ja som cestovala po krajinách, boli iné, ako sú dnes. No veľmi ma to obohatilo. Spoznávanie iných kultúr, mentalít, nielen keď cestujete po cudzej krajine, ale aj keď v nej chvíľu s miestnymi ľuďmi žijete. Teraz je veľa možností, neodhováram ju od toho, ani ju do toho netlačím.

 

O vašom súkromí aj vzťahoch sa toho popísalo veľa, no posledné mesiace o ňom zaryto mlčíte. Poučili ste sa?

Brutálne. Povedala som si dosť, stačí. Zaplatila som obrovskú daň, a to aj za to, že som niektoré veci zo súkromia otvorene pomenovala a povedala na rovinu. Skôr ma však prekvapilo, keď aj pravdivá informácia bola prekrútená, otočená proti mne a ja som nakoniec vyšla ako chudera. Už sa nebudem o svoje súkromie deliť. Preto len poviem, že som zadaná, šťastná, nesedím v depresii uplakaná v kúte, len už nepotrebujem o tom informovať celý národ.

 

Žena po štyridsiatke už vie, akého chlapa nechce, hoci nevie, akého by chcela. Je to tak?

Presne ste to vystihli. Svojím spôsobom je to takto aj u mňa. Po štyridsiatke už nepotrebujete o niekoho bojovať. Jednoducho sa vám to už nechce. Nechcela by som už niekoho, kto je ženatý, alebo zadaný. Nech zavolá, keď bude mať svoj život vyriešený, potom sa uvidí. Možno to znie ako klišé, ale viem, že nechcem človeka, ktorý ide iba po tom, ako vyzerám a že som mediálne známa. Mala som vzťahy, keď sa partneri vyšplhali na mojom chrbte vyššie. Alebo vzťahy, ktoré trvali veľmi krátko, pretože som zistila, že sa popri mne radi vidia na fotke v novinách. A pritom, o čo tu ide? Keď prejdem cez hranice do Wolfstahlu, nepozná ma nikto. O pravej popularite nemôže byť reč, som len mediálne známa tvár. Nie každý muž ma prijal so všetkým, čo ku mne patrí. Ľudia čo sú na očiach, to nemajú jednoduché, nájsť si normálneho hodnotného partnera.

 

- - Inzercia - -