Dnes je streda, 13.december 2017, meniny má: Lucia
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Slovenka spomína: Vyznania Štefana Nosáľa

júl 24, 2017 - 10:24
Pod vedením profesora Štefana Nosáľa Lúčnica famóznym spôsobom prezentovala Slovensku i svetu krásu a mnohofarebnosť nášho folklóru, tance a piesne, v ktorých popri dokonalej technike vždy kraľovali emócie, spontánnosť, srdce. Z rozhovorov, ktoré sme v týždenníku Slovenka s týmto výnimočným človekom priniesli, sme pre vás vybrali niekoľko jeho vyznaní.

O svojom rodisku pod Poľanou

Narodil sa v rodine výpomocného horára Jána Nosáľa vo veľkom polesí Poľany. Ako jeden zo štyroch detí. „Poľana je veľmi rozložitá. Bol to a aj je kraj, kde sa ťažko žilo. No je zaujímavé, že aj v prostredí, kde sa tak zložito dorábali prostriedky na živobytie, boli ľudia, ktorí mali k folklóru blízko, radi si zahrali, zaspievali. Na lazoch sme žili v drevených domoch, murovaný bol výnimkou, no ľudia tam boli veľmi robotní, robili v meste vo fabrike, ale mali aj svoje maličké hospodárstva. Napriek tomu sa vždy vedeli vo voľných chvíľkach zabaviť a tamojší folklór bol veľmi autentický a živý, plný nezlomnej energie a skutočnej sily.“

Cesta k folklóru a do Lúčnice

Otec z neho chcel mať lekára, mama kňaza, čo boli vtedy vážené povolania. On si však vybral stavbárčinu a potom sa zaujímal aj o architektúru. „Maturoval som v roku 1947 v Banskej Bystrici, ale o možnosti ísť študovať na vysokú školu sme nemali takmer žiadne informácie. Keďže v spoločnosti po všetkých tých hrôzach vojny panovala budovateľská radosť a veľmi pozitívny príklon k životu, aj ja som sa pridal k pár priateľom a šli sme do Bratislavy na stavbárčinu. Ale potom sme stretli jedného ‚večného‘ študenta, ktorý nám veľmi pekne hovoril o architektúre. A tak sme napokon zaplatili určitý poplatok a zapísali sa na architektúru, pretože vtedy sa skúšky nerobili. V Bratislave som chodieval do divadla a tak som natrafil na poeticko-folklórne predstavenie Rok na dedine režiséra Zachara. Bol som šokovaný, ako sa mu skvele podarilo dostať na javisko čistotu a autenticitu folklóru, keď tam tancovali, hrali a spievali chlapci a dievčatá z folklórnej skupiny Živena. To predstavenie, a najmä tanečníci, ma tak fascinovali, že sa vo mne čosi prebudilo a ja som si povedal: Tak toto chcem robiť!“

Ani ideológia nepokazila radosť z tanca

Lúčnica nás reprezentovala v zahraničí už od päťdesiatych rokov. A tak si aj lúčničiari vozili na zájazdy svojich osobných eštebákov. „Spočiatku boli tí eštebáci verejní, ale neskôr to už usporiadatelia neradi videli, a tak sa tajní stali skutočne tajnými. No my sme vedeli, že ŠtB všetko o nás vie a nič sa nedá utajiť. Ale náš program bol úplne apolitický a išlo nám najmä o to, aby sme sa páčili publiku, pretože na festivaloch bola konkurencia skutočne svetová. V kanadskom Drummondwille sme vystupovali v obrovskom amfiteátri, kde bolo vyše dvadsať súborov. Každý sa chcel parádne ‚predať‘. Rusi skáču skoro do neba, točia sa na hlave, mexické klobúky lietajú do vzduchu, trúby jačia, Afričania bubnujú, až v ušiach zalieha, a tak som mal maličkú dušičku, ako Slováci obstoja. Ale aplauz nás ohromil, veď vo folklóre vyhráva vždy srdce. A z tej našej muziky, tanca a spevu je vždy cítiť, že to veľké srdiečko tam je. Piesne, tance a hudba našich dedov nevznikali nikdy na objednávku, ale vychádzalo to spontánne priamo z duše. Stretnutia s krajanmi – emigrantmi boli vždy výnimočné. Keď sme usporiadali vystúpenie pre krajanov v Chicagskej opere, prišlo tam takmer štyritisíc ľudí. V publiku sedelo viacero významných amerických osobností a zahraničných diplomatov, ktorí boli naším vystúpením uchvátení. Keď niektorí z emigrantov videli, s akým nadšením, obdivom a úctou prijímajú títo veľmi vážení ľudia slovenské umenie, úžasne im to pozdvihlo sebavedomie. Bolo doslova vidieť, akí sú pyšní, že pochádzajú z toho malého, ale na kultúru takého veľkého národa. Keď sme odchádzali, urobili nám špalier, mnohí plakali dojatím a hladkali nás. Vtedy oveľa viac ako inokedy viete, že to, čo robíte, má skutočne zmysel.“

Láska z Lúčnice

V Lúčnici našiel aj svoju životnú družku a neodolala jej ani dcéra. „Manželka mi bola vždy oporou a pre moju prácu mala veľké pochopenie. Brali sme sa v júni 1953. Bola tanečnica, do Lúčnice prišla ešte skôr ako ja. Určite som sa s ňou trocha pri tvorbe niektorých tancov radil, pretože ona tiež poznala a pozná ľudové tradície, pracovala v SAV a zaoberala sa ľudovým odevom a dokonca o tejto tematike vydala aj nejaké knihy. Takže bola na podobné rady povolaná a rozumela tomu aj ako tanečníčka viac ako ktokoľvek iný. A potom v Lúčnici tancovala aj naša dcéra Barbora, ale tá vyštudovala angličtinu a francúzštinu.“

Medzi mladými bol mladým

„Medzi mladými ľuďmi v Lúčnici sa udržujem mladý, oni mi zo svojej mladosti dávajú. Som rád medzi mladými, pretože ak sa stretnete so starším človekom, tak sa zvyčajne sťažuje, preberá problémy, starosti, choroby. To nie je nič pre mňa... Ale ja mám ten gén mladosti aj v rodine. Môj otec vždy hovorieval: Hýbme sa, lebo zahynieme! A to mi akosi zostalo.“

nosal0007.jpg

Foto: 
Ramon Leško

S ničím to nepreháňam

„Neprejedám sa. To som nemohol nikdy. Najprv, ešte doma, nebolo čo jesť, a potom bolo potrebné udržiavať sa, lebo s bruškom ťažko robiť tanečné pohyby. Ani s pitím to nepreháňam, aj keď víno mám rád. U nás, v Hriňovej, odkiaľ pochádzam, sa pila rožovka a nebola veľmi kvalitná. Keď som prišiel študovať do Bratislavy, zistil som, že tu sa popíja víno, tak som naň prešiel aj ja. Je zdravšie a pri vínečku sa dá aj dlhšie vydržať. A mám rád dobré šampanské.“

nosal0002.jpg

Foto: 
Ramon Leško

Tancom sa dohovoríte

„Som o tom presvedčený. Napokon, aj dnes, ak ste v krajine, ktorej reč neovládate, tak sa dohovárate rukami-nohami. Tanec je tajná reč tela. Môžete tam nájsť každú ľudskú emóciu a dá sa ním vyjadriť aj čosi navyše. To, čo ani nejde povedať slovami. Pri tanci nie je technika tým najdôležitejším, podstatná je emócia, spontánnosť, srdce. A úžasné na tom je, že každý národ tancuje inak.“

- - Inzercia - -