Dnes je piatok, 24.november 2017, meniny má: Emília
Čas čítania
10 minutes
Zatiaľ prečítané

Wanda Adamík Hrycová: Na materskej by som sa bez práce zbláznila

september 07, 2017 - 13:23
Producentka WANDA ADAMÍK HRYCOVÁ neprišla na dohodnutý rozhovor sama. Spoločnosť jej robil polročný syn Nazar. Je zvyknutý „pracovať“ s mamou na kolenách, veď v brušku s ňou strávil celé týždne na pľaci pri nakrúcaní Čiary. Pohľad na spokojné bábätko a spokojnú mamu je dôkazom, že skĺbiť kariéru a rodinu nie je nemožné.

Zdá sa, že Čiara prepisuje rekordy v návštevnosti, gratulujem. Čakali ste až takýto úspech?

Čakala som úspech a dúfala som v najväčší úspech. Netajím sa tým, že mám s filmom Čiara tie najvyššie ambície. Natočili sme dobré kino. No napriek tomu, že Čiara je dobrý film a my to vieme, divák je nevyspytateľný. S úspechom sa nikdy nedá rátať a už vôbec nie s ním kalkulovať. Preto som rada, že diváci ocenili našu prácu a film sa im páči.

Aké sú to najvyššie ambície?

Aby Čiara prekonala, čo sa počtu divákov týka, tie najúspešnejšie slovenské filmy. Nie preto, že chceme za každú cenu vyhrať nejaké preteky, ale preto, že si ten film veľa divákov zaslúži. Jedným dychom však dodávam, že pokora je aj tu na mieste a my sme vďační za tú obrovskú priazeň, akú nám slovenský divák preukazuje.

Dokážete si ešte vychutnať film ako divák, bez prísneho producentského pohľadu?

Úplne! Som dobrý divák, rada sa nechám strhnúť a unášať dejom, aj si poplačem, aj sa zasmejem. Mám veľmi rada filmy, ktoré sa dajú vidieť viackrát, no takých nie je veľa. Napríklad pri Čiare som veľmi prekvapená, pretože tak, ako som scenár mohla čítať dookola a stále ma to bavilo, tak isto ma baví pozerať film znova a znova. A teda videla som ho asi 160-krát. Napríklad teraz sa chystám ísť si ho pozrieť do kina, pretože som ho ešte nevidela s bežnými divákmi. Veľmi sa teším na bezprostredné reakcie publika.

Čím vás ako ženu tento film namotal? Je to skôr chlapský film, nie?

Možno sa žánrovo medzi „chlapské“ filmy tradične zaraďuje, ale ja nemám rada tieto stereotypy – akčná dráma je pre chlapov a rodinná komédia pre ženy. Ja som žena a môj najobľúbenejší žáner je akčný alebo politický triler. Film Čiara vznikol podľa môjho námetu a režisér ho uvaril presne tak, ako som si to predstavovala. Je to temný príbeh, no okrem plaču je v ňom i láska, zimomriavky aj humor... presne ako v živote. A to ma na tom filme baví.

Kdesi som čítala, že už ako dieťa ste počúvali namiesto rozprávok príbehy „zo zelenej“. Tam niekde vznikol prvý nástrel Čiary?

Určite áno. Moja mama pochádza z Uble, ako dieťa som tam chodila na Dušičky, Veľkú noc a letné prázdniny. Sledujem tú oblasť od detstva. Je fakt, že kým sme susedili so Sovietskym zväzom, hranica nebola vôbec témou. Bol to koniec sveta, kde sa aj líšky otáčali. Všetko sa začalo meniť v deväťdesiatych rokoch po rozpade ZSSR, po vzniku samostatnej Ukrajiny, keď bol na oboch stranách hranice veľký chaos. Ten pripravil pôdu pre veľmi kvetnatý, nelegálny biznis. Na prelome storočí to tam bolo úplné peklo. Bola to minimálne strážená hranica, cez ktorú denne prechádzalo obrovské množstvo nelegálnych migrantov. Ako na korze. No a tovar, ktorý sa pašoval? O tom sa asi ani nemusíme baviť. Smerom tam sa pašovalo všetko, lebo nedostatok na Ukrajine bol veľký a smerom sem najviac cigarety, alkohol, benzín – komodity, ktoré boli odjakživa na Ukrajine výrazne lacnejšie ako kdekoľvek v Európe. Takto to fungovalo až do vzniku Schengenu, no nedá sa povedať, že odvtedy je to hermeticky uzavreté. Človek, ktorý číta správy, vidí, že tam lietajú rôzne rogalá, drony a dokonca aj pašovacie „metro“ tam vzniklo... Teraz najnovšie si cigarety z jednej strany na druhú prehadzujú katapultmi. Vždy si nájdu spôsob ako prekonať hranice. A to je to, čo ma na tom celom baví. Ľudská dômyselnosť a vynaliezavosť je nekonečná.

Nakrúcali ste aj na území Ukrajiny. Hovorí sa, že je to na Ukrajine také-onaké, no našinca to, čo uvidí, prefacká a niečo to v ňom predsa len zanechá.

V prvom rade treba povedať, že nemôžeme porovnávať Kyjev a západnú Ukrajinu. Kým Kyjev je kozmopolitná trojmiliónová metropola s bohatou históriou, nádhernou architektúrou, výborným jedlom a skvelými službami, západná Ukrajina je najchudobnejšou a najzanedbanejšou časťou tejto krajiny, kde máte často pocit, že ste sa ocitli v prvej polovici minulého storočia... Chýbajúce asfaltové cesty, špina a prach, nepokosené polia a lúky, na mnohých miestach stále neexistujúce splachovacie záchody.... Poviem vám, som veľmi rada, že tá hraničná čiara bola nakreslená až za Ubľou... Treba však povedať, že ak my máme pocit, že mentálne viac inklinujeme k západnej Európe ako k východu, obávam sa, že to nie je pravda.. Denne sa pri čítaní našich správ presviedčam, že sa Ukrajine podobáme oveľa viac, ako by sme si boli ochotní pripustiť...

Teraz vás čaká premiéra na Ukrajine, čo to podľa vás urobí?

Vôbec neviem. Viete, podnikať na trhu, ktorý nepoznáte je veľmi náročné a v zásade je jedno, či je to Ukrajina alebo Nemecko. Tu je to o to komplikovanejšie, že je to Ukrajina, ich právny systém a ustriehnuteľnosť biznisu tam je oveľa náročnejšia ako inde. Druhá stránka veci je, že vôbec netuším, ako Ukrajinci náš film prijmú, či si ho vezmú za svoj alebo sa naň budú pozerať ako na zahraničný film, ktorý ich v zásade nebude trápiť. Uvidíme, sama som zvedavá.

Diár máte stále plný, vidím, že ste v pracovnom zápale.

Teraz riešime českú premiéru, ktorá bude na konci októbra. S Čiarou nás potom čakajú už len príjemné veci ako návštevy festivalov, no tie si hlavne užije režisér Peter Bebjak, čo mu aj trochu závidím. Ale možno sa niekam vyberiem aj ja, uvidíme. No a pomaly začíname pripravovať ďalší film. Táto fáza je pre mňa príjemná, pretože v sebe nenesie denno-denný niekoľkohodinový záprah. Skôr tomu hovorím zaslúžený oddych po šialenstve, ktorým sme si za posledný rok prešli.

Čiže príprava nového filmu je vlastne oddychovanie?

Áno. Príprava filmu vo fáze písania scenára je pre mňa oddych. Píše scenárista, to, čo napíše, prinesie, hodiny sedíme, rozprávame sa, konzultujeme to a on to zase prepisuje... Toto je pre mňa oddych. Akonáhle je scenár napísaný, to už je úplne iná téma, vtedy sa pre mňa začína kolotoč roboty – príprava rozpočtov, skladanie štábu, financovanie, koprodukčné fóra, príprava nakrúcania... A nakrúcanie je už úplný blázinec.

Je to opäť film podľa vášho námetu?

Idem robiť Gorilu, v tomto prípade sa o námet pričinili iní páni... (smiech).

Rátate pri Gorile s rolou aj pre otca?

Asi áno. Nemáme to síce ešte napísané, ale popravde, bolo by pre mňa minimálne čudné robiť film a neobsadiť doň svojho otca. Mám pocit, že je to normálne. Určite sa tam rola nejakej peknej špiny, ktorá sa mu bude hodiť, nájde. On Hamleta už nikdy hrať nebude, ale v Gorile si bude mať z čoho vyberať (smiech).

Váš otec je v niektorých vyjadreniach až kruto úprimný. Niekto ho za to obdivuje, iní ho nenávidia. Vy ste sa v tejto úprimnosti ,potatili‘, či ani nie?

Popravde, dúfam, že som trochu väčší diplomat, ako je on a že som v tomto podedila viac od mojej mamy. Otec je presne príklad toho, čo na srdci – to na jazyku, čo nepovažujem za úplne šťastné a dúfam, že ja som trochu zdržanlivejšia. Minimálne sa o to snažím. No rozumiem mu, že keď ho niečo trápi a má na niečo názor, tak sa ho nebojí povedať. Ja to robím rovnako, ale volím iné slová. Tiež sa však nedokážem prizerať veciam, s ktorými nesúhlasím, nedokážem robiť veci, s ktorými nie som stotožnená a tráviť čas s ľuďmi, ktorých si nevážim. Myslím, že na to je život príliš krátky.

A darí sa vám to vždy?

Snažím sa robiť všetko tak, aby som mohla byť slobodná, aby som robila veci, ktoré ma bavia, aby som si mohla vyberať spolupracovníkov a nebola nútená robiť s ľuďmi, s ktorými robiť nechcem. Určite mám v živote aj šťastie, no je za tým množstvo cieľavedomej a tvrdej práce. Párkrát som sa nechala nahovoriť na prácu vo veľkej organizácii, inštitúcii a zakaždým som tam našla množstvo ľudí, ktorí sú tam omylom, ktorí sa tvária, že pracujú a pritom osemdesiat percent svojej energie míňajú na intrigy, zákulisné hry a veci, ktoré nijakým spôsobom nesúvisia s prácou. Na toto sa ja pozerať nemôžem, vždy s takým človekom prídem do konfliktu a potom to skončí veľkým randálom.

Keď sme sa dohovárali na termíne rozhovoru, spomínali ste mi, že sa chystáte na dlhšiu dovolenku. No keď vás počúvam, neverím, že na nej vydržíte nič nerobiť.

Po ničom inom teraz netúžim. Mám pocit, že potrebujem niečo ako lobotómiu (smiech). Som veľmi prepracovaná, mám za sebou nesmierne náročné obdobie. Okrem nakrúcania Čiary som absolvovala tretie tehotenstvo a pôrod za päť rokov. Momentálne fungujem na železných rezervách energie, o ktorých som ani netušila, že ich mám. Spať na dovolenke asi nebudem, to sa pri troch deťoch ani nedá, ale dúfam, že si oddýchnem. Bytostne potrebujem more, potrebujem, aby sa o mňa niekto staral, chcem aspoň chvíľu na nič nemyslieť, vypnúť si telefón aj počítač.

Wandi, a keďže vzniká nový film, bude aj ďalšie bábätko? Pretože ste si rodinnú produkciu akosi spojili s tou filmovou.

(smiech) Preboha nie, už stačilo. Pri príprave Čiary som porodila dve deti. S Vadimom som otehotnela, keď sme písali scenár a s Nazarom v bruchu som chodila už na nakrúcanie. S rodením detí končím. Už som trojnásobne prekonala slovenský demografický priemer.

Vždy ste chceli veľkú rodinu?

Nie, práveže som deti mať nechcela. Nebola som typ, ktorý by sa rozplýval nad bábätkami v kočíku, nikdy som si ako mladá nemohla zarábať ako opatrovateľka detí, lebo som k nim nemala vzťah. Rodiť deti jednoducho nebola moja ambícia, ale vidíte, človek sa mení. A po smutných veciach, ktoré sa nám udiali v rodine, sa môj pohľad na rodinu zmenil. Pochopila som, že ak má niečo v živote človeka zmysel, tak je to rodina.

Je to klišé, keď sa novinári pýtajú úspešných matiek, ako dokázali skĺbiť materstvo s prácou, no sama viem, že to nie je jednoduché. No pozerám, že vám sa to darí.

Viete, čo je to peklo, čo si budeme hovoriť. A to vie každá pracujúca matka. Ja mám však dve výhody. Prvá je moja rodina. Moja mama býva vedľa nás a každý deň nám varí. Som oslobodená od povinnosti denne vyvárať a keďže chcem, aby sa deti stravovali zdravo a správne, domáca strava je kľúčová. Svokor je naša výborná pestúnka, keď treba postrážiť, zavoláme a príde. No a druhá výhoda je druh mojej práce. Aj teraz, keď sa s vami rozprávam, pracujem a mám dieťa na rukách. To žena zamestnaná napríklad v banke urobiť nemôže. Sú povolania, pri ktorých jednoducho na materskú dovolenku ísť musíte a staráte sa vtedy len o deti a domácnosť. Úprimne vám však poviem, že ja by som to nezvládla. Potrebujem mať aj iné vzruchy, impulzy a záujmy okrem detí, pretože keby som mala byť len s deťmi, necítila by som sa úplne plnohodnotne a skončila by som na psychiatrii. O to viac obdivujem všetky ženy, ktoré to zvládajú.

Ale máte šťastie na dobré deti, ktoré vám dovolia pracovať. Nazar ticho sedí, baví sa s hračkou, ani o ňom nevieme.

Áno, je veľmi dobrý, ale iné dieťa prakticky ani nepoznám. Všetci traja boli takí. Prvý syn trpel síce po narodení naozaj brutálnymi kolikami a vrieskal od 10:00 do 22:00 nonstop tak, že keby som ho mala kam vrátiť, tak ho asi vrátim (smiech). Bolo to moje prvé dieťa, vôbec som nevedela, čo s ním mám robiť, všetci hovorili, že také malinké dieťa väčšinu dňa prespí. On nespal cez deň ani minútu. Len vrešťal. Ale po troch mesiacoch to prešlo. A odvtedy sú tie moje deti úplne prispôsobivé, zvykli si. Vláčim ich všade so sebou, považujem za dôležité, aby boli pri mne. Boli aj na Ukrajine, chodia so mnou na festivaly, majú však svoj striktný režim, podľa ktorého si ja prispôsobujem svoj program. O dvanástej obedujú, o jednej idú spať, ale či spia v aute po ceste do Prahy alebo spia na chalupe či u babky, to nepovažujem za dôležité. Dôležité je, že spia. Som taká cigánska, kočovná mama.

Váš manžel je tiež často na zahraničných cestách, máte ho doma sporadicky, alebo sa mýlim?

Je pravda, že veľa cestuje, ale úžasné je, že sa dokážeme skoordinovať. On dokáže prispôsobiť svoju prácu mojej a je to aj naopak, vďaka čomu môžeme fungovať ako rodina, aj keď sme stále niekde rozlietaní. Vzťah potrebuje opateru a vzájomné zdieľanie. Keď ľudia neprežívajú spolu jednotlivé úspechy a neúspechy, vzťah im dlho nevydrží. My sme spolu šesť rokov, ľúbime sa, náš vzťah sa stále prehlbuje, no je to tým, že na ňom pracujeme, že zdieľame spolu dobré aj zlé. Verím, že to tak aj zostane.

My ženy, ktoré doma vojaka nemáme, si život s ním predstavujeme tak trochu pelíškovsky – komínky v skrini, nástenka a na nej jedálniček na týždeň... Aká je realita?

(smiech) Toto isté som si kedysi myslela aj ja. Komínky však u neho rozhodne nehrozia (smiech). Má však iné prednosti a je to zjavne ovplyvnené tým, čo všetko videl a zažil. Nezaťažuje sa hlúposťami, jeho hodnoty sú nastavené správne. Napriek tomu, že je odo mňa o dosť mladší, vôbec to necítim. Vie, čo od života chce, pracuje na sebe a ide si za svojím cieľom. Nemá žiadne komplexy menejcennosti, čo je pri dnešných chlapoch jav dosť ojedinelý a aj vďaka tomu mi vie byť rovnocenným partnerom. Veľmi ma podporuje a je to človek, o ktorého sa môžem oprieť, keď mi je ťažko. Preto som si ho zobrala.

- - Inzercia - -