Dnes je utorok, 21.november 2017, meniny má: Elvíra
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Všetko je raz prvý raz

október 18, 2017 - 04:15
Spomienková kniha uznávaného lekára o Bratislave

V živote každého človeka sa všetko stane prvý raz. Prvý strach, prvá radosť, prvý smútok, prvá láska…
Málokto si to však vie zapamätať a najmä napísať tak zaujímavo a plasticky, aby zaujal aj nestranného čitateľa. Rudolfovi Hrčkovi sa to dokonale podarilo.
Všetko je raz prvý raz je literárny debut rodeného Bratislavčana, lekára Rudolfa Hrčku. Spomienková kniha, aké sa čítajú jedným dychom.

Toto nie je len kniha rodinných spomienok. Ovanie vás z nej duch povojnovej Petržalky, tvrdosť bratislavských štricákov, bitky chlapčenských partií na Patrónke či sloboda rockovej Bratislavy. Zaspomínajte si spolu s autorom na osemnásť rokov slovenského života, ktorý ste možno rovnako alebo veľmi podobne prežili aj vy.
Vzácnosťou knihy sú fotografie, dobové zobrazenie hlavného mesta v 50. či 60.rokoch minulého storočia. Tak ako to naznačuje už obálka a na nej zabudnuté petržalské Lido z roku 1962. V knižke nájdete aj fotku staručkej električky, na ktorú Rudolf naskakoval proti zákonom fyziky cestou do hudobnej školy. Rozbité husle, odreté kolená a stará električka k tomu :)

Začítajte sa do knihy Všetko je raz prvý raz.

Prvá spomienka na to, že existujem
Pamätám si kuchyňu, zelené linoleum a sklenený šerblík. Bývali sme vtedy s mamou, otcom a so sestrou o rok staršou odo mňa v prenajatom prízemnom domčeku v starej Petržalke. Na Ulici Mladej gardy. Iba kuchyňa, izba a malá špajzka. Tak tú miestnôstku volala moja mama. Mladšia sestra vtedy ešte nebola na svete.
Na šerblíku sedí moja staršia sestra Anyčka. (Tak tvrdo po trnavsky ju volal otecko. Takisto tvrdo po trnavsky, teda nie „oťecko“. Preto ten ypsilon v sestrinom mene a ďalšie „tvrdosci“.) Ja ležím na zemi a pozerám sa, kedy sa to začne. Ako to dopadlo, už neviem. Pamätám si však, ako ma mama okrikuje, že čo to robím a že to povie oteckovi. Túto vyhrážku používala veľmi často, kým sme nevyrástli. Otecko bol autorita aj v maminých očiach a prenieslo sa to i na nás troch súrodencov.
Odhadujem, že som mal necelé dva roky. Mama totiž tvrdila, že v ôsmich mesiacoch som chodil, keď som mal deväť mesiacov, už nemusela prať plienky a ako ročný som už slušne rozprával. Preto predpokladám, že to, čo som sledoval v sestrinom šerblíku, nebola moja prvá výučbová stáž. Asi som tak ležiaval na zemi už predtým a učil sa. V pamäti mi však zostala práve táto príhoda, lebo vtedy ma mama okríkla. Muselo to teda byť v čase, keď som už rozprával, rozumel ostatným a asi už aj začal poslúchať. Najstaršia spomienka v mojej pamäti má teda asi šesťdesiat rokov.
Čo rozhoduje o tom, čo si uchováme v staropamäti navždy ako prvé? U mňa to bolo zrejme dosť tvrdé napomenutie a vyhrážanie autoritou. U iných možno dokážu zanechať hlboké pamäťové stopy milšie a láskavejšie podnety.
Ktovie. Porozmýšľajte…

Prvá spomienka na pocit strachu
Ešte stále sme bývali v tom prízemnom domčeku na ulici tvorenej podobnými domčekmi, učupenými v dvoch radoch oproti sebe a oddelenými od kamenistej, večne prašnej cesty chodníkom. Z udupanej hliny chodníka som rád vyberal prstami drobné kamienky a hádzal ich na cestu.
Môj otec bol vtedy šoférom Beusu a jazdil na trase Čunovo – Bratislava. Boli dni, keď s tým obrovským prázdnym autobusom zastal pred domom a mama už mala nachystanú polévku, lyžicu a chleba. Otecko si sadol za stôl. Ja a Anyčka sme kľačali na stoličkách a dívali sme sa, ako tá veľká lyžica pravidelne mizne v otcových ústach. Mama stále opakovala: „Máš čas, Jožko, nejedz tak pahltno a poutíraj si fúzky.“ Strašne nás bavilo, keď si otecko musel utírať fúzky. Potom sme už len počuli štartovanie motora a otecko bol preč.
V tých časoch sme trávili väčšinu dňa v kuchyni pri maminej sukni, v lete aj v záhradke za domom alebo na detskom ihrisku. Čo sme robievali v zime, nemám potuchy – žiadna spomienka, nech sa akokoľvek snažím. Mama mala o nás strach, pretože vonku boli zlé deti. Najhorší boli „štricáci“, ktorí strašne škaredo rozprávali. Na náš dvor sa štricáci nedostali, ale občas ich bolo počuť.
Napriek všetkému sme po tej zlej ulici túžili. Často sme sedávali na schodíku pred domom. Bolo to niečo úžasné, akoby odmena, ale neodvážili sme sa od neho odlepiť. Keby sme to urobili, mama by nám viac nedovolila sedieť tam a hlavne by to povedala oteckovi. Neriskovali sme to, boli sme dobre vychované deti. Mama nechávala dvere do domu otvorené a zvyčajne robila niečo v kuchyni. Buď nám niečo rozprávala, alebo spievala, najradšej sme mali maďarskú pesničku Azaszép, aza szép… Občas sme sa k jej spevu pridali. Boli sme šťastní, že môžeme pozorovať, čo sa deje na ulici.
Jedného dňa sme s Anyčkou – moja mladšia sestra Martuška ešte stále nebola na svete – opäť sedeli na svojom obľúbenom mieste. Zrazu sme na konci ulice zbadali autobus. Pomaly sa vytočil a mieril k nám. Sestra vyskočila a s krikom utekala za mamou.
„Už ide otecko!“ zvestovala jej. Ja som zvyčajne opakoval všetko po nej, no tentoraz som ostal sedieť. Díval som sa na prichádzajúci autobus, až kým nezastal pred naším domom. Otecko vystúpil a nechal pootvorené dvere.
„Tak čo, Rudiško? Poslúchal si?“ spýtal sa ma.
„Poslúchal,“ odpovedal som.
Zobral ma na ruky a odniesol do kuchyne. Tam naňho už čakala mama, sestra a polievka. Neviem, prečo som vtedy nesledoval otca ako inokedy. Zrazu som len sedel na šoférskom sedadle a držal som v rukách volant. Tesne pod volantom vpravo bol nejaký kľúč. Začal som sa s ním hrať. Otáčal som ním a chcel som si ho nechať. Potom som už len začul v kabíne hrozný rachot, ktorý neprestával. Naštartoval som autobus. Od strachu som sa nevládal pohnúť. Ale ani nebolo treba. Zbadal som oteckovu tvár, znetvorenú hnevom, s fúzikmi, na ktorých boli zvyšky polievky. Potom sa otec s mamou v kuchyni strašne hádali a my so sestrou sme ušli do spálne. Schovali sme sa tam pod stôl a plakali sme. Nikdy predtým ani potom som otca kričať na mamu nepočul.
Otec odišiel z domu, mama v kuchyni plakala a my sme si mysleli, že otecko sa už nikdy nevráti. Ten hrozný pocit si pamätám dodnes. Bol to strach, prvý a asi najväčší, aký mi utkvel v pamäti.

Milan Buno, literárny publicista

Všetko je raz prvý raz: https://www.bux.sk/knihy/393100-vsetko-je-raz-prvy-raz.html

- - Inzercia - -