Dnes je utorok, 21.november 2017, meniny má: Elvíra
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Doslova

október 18, 2017 - 04:55
Romantický príbeh od autorky, ktorá u nás vydala pred časom Zavri oči a snívaj. Rozprávanie o Annabell, ktorá zrazu zistí, že je len hrdinkou románového príbehu.

Napíše si konečne vlastný príbeh?

Tento ľúbostný príbeh dvoch mladých ľudí sa odohráva na hranici reality a literárnej fikcie. Annabellin život bol vždy dokonalý alebo si to aspoň myslela. Až do chvíle, kým zistila, že je len hlavnou hrdinkou príbehu, ktorý o nej napísala spisovateľka Lucy Keatingová.
je tu novinka Doslova.

Môj život je len napísaný!
Annabelle sa jedného dňa dozvedá, že jej život naplánoval niekto iný. Napriek jej snom a túžbam, drží Annabellin osud v rukách Lucy. Jej život sa bude vyvíjať tak, ako sa pani spisovateľke zachce. Nečudo, že Annabelle spochybňuje každý svoj krok.

Je to skutočná láska?
Annabellin život sa čoraz viac komplikuje a ocitá sa v ľúbostnom trojuholníku. Nečakane, priam osudovo sa v jej triede zjaví Will, dokonalý a presne taký, akého si vysnívala. Navyše, v momente, keď si začína uvedomovať náklonnosť k priateľovi z detstva. Je to však skutočné alebo si pre ňu Lucy len pripravila sladký románik?

Vyhrá boj s autorkou?
Zdá sa, že v každom príbehu musí mať spisovateľ posledné slovo. Annabelle sa však nevzdáva a zo všetkých síl sa snaží bojovať o svoju lásku a vlastné rozhodnutia. Odmieta žiť život, ktorý jej niekto nalinajkoval. Podarí sa jej to, alebo bude mať Lucy posledné slovo?
Viac príbehov pre mladých hľadaj na: www.YOLi.sk

Začítajte sa do novinky Doslova:

Inštinktívna reakcia
Bola nedeľa popoludní 15.02 a ja som si mala poupratovať izbu. Nie preto, že by tam bol neporiadok. Nikdy tam žiadny nebol. Nie preto, že by mi to prikázali rodičia. Nikdy mi to nekázali. Ale preto, že to svietilo v mojom kalendári. Žlté na bielom. Nevyhnutná „údržba“ bola žltá, domáce úlohy modré, cvičenie (behanie, surfovanie s otcom) fialové, termíny (zubár, kaderník) tmavoružové a udalosti ako večera s Avou v Papa’s Poke alebo Natashina narodeninová párty v Malibu boli tyrkysové. Tieto činnosti mám zaradené v časti Priatelia/Zábava. Na ostatné veci mám zas iné kategórie, ale nebudem vás nudiť detailmi. Som veľmi vizuálny typ človeka. Zdedila som to po mame. A som aj veľmi organizovaná. Čo som nezdedila po nikom z našej rodiny.
Takže, vráťme sa k dôvodu, prečo som si neupratovala izbu napriek tomu, že boli tri hodiny poobede. Ležala som na bruchu na podlahe v obývačke, zízala do očí Napoleona, ktorý zas zízal na mňa spod béžovej sedačky a v papuli držal moje nohavičky.
„Napoleon, nerob to!“ varovala som ho.
Napoleon zavrčal.
Keď Napoleon deň pred tým zavrčal na Avu, povedala mi, že sa nehnevá, pretože to bola len inštinktívna reakcia. „Niekedy naše telo reaguje samo od seba a mi tomu nemôžeme zabrániť. Akoby nám chcelo povedať, ako sa naozaj cítime,“ vysvetlila mi. „Ako keď Nisha očervenie, vždy keď sa ňu Ray Woods prehovorí čo i len jednou vetou. Alebo ty, keď sa potíš pod pazuchami, keď píšeme písomku. Alebo ako ja vraciam takmer pred každým letom, čo musím absolvovať.“
„Ja sa nepotím pod pazuchami, keď píšeme písomku,“ protestovala som a Ava sa len usmiala. To je celá ona. Nesústredí sa na to, čo sa deje, ale na dôvod, prečo sa to deje. Je dobrá v tom, že vidí aj druhú stranu mince. Podľa mňa to nie je také komplikované. Niečo sa deje a niečo nie. Buď to dovolíte, alebo nie. A neočakávané, inštinktívne reakcie, ako červenanie a potenie, považujem za veľmi nevhodné.
Pomaly som vsunula ruku do Napoleonovej „jaskyne“ v sedačke a jeho vrčanie sa zintenzívnilo. Stiahla som ruku späť a zagúľala očami, akoby som verila, že tomu porozumie.
Napoleon je otcov pes. A môj nepriateľ na život a na smrť. Niežeby som nemala psov rada. Páčia sa mi tí zlatí retrieveri, ktorí v reklame na polievku ležia pred kozubom a nerobia nič, len vrtia chvostom. Alebo buldogy, ktoré jazdia na skejtborde, na očiach majú slnečné okuliare a jazyk im veje vo vetre. Ale Napoleon je iný. Otec ho našiel, keď mal len pár mesiacov, v uličke pri mŕtvom potkanovi. „Chudáčik,“ povedal. „Žil v takých otrasných podmienkach.“ Ale ja som poznala pravdu. Vedela som, že Napoleon toho potkana uštval na smrť.
Vtedy sa otvorili zadné dvere do kuchyne a dnu vošla mama s tabletom pred tvárou. Jej rovný blond bob sa kýval spolu s ňou a nasledoval ju Jae, nový dizajnový asistent. Aspoň som predpokladala, že je to Jae. Nevidela som mu do tváre, pretože ju zakrývala obrovská hromada roličiek priesvitného papiera, pravdepodobne s návrhmi ďalšieho krásneho kalifornského domu. Mama sa špecializuje na premeny starých bungalovov. Je vychýrená tým, že dokáže zjednodušiť dizajn domu a zmodernizovať ho bez toho, aby stratil svoj pôvodný charakter. Náš dom s tmavými dubovými podlahami a trámami v kontraste s bielymi stenami a nábytkom z polovice dvadsiateho storočia je zachytením jej reklamy. A jeden z exotických vankúšov, ktoré vyhrabala niekde v Indii, mi práve ležal pod lakťami.
„Čo robíš na tej zemi?“ opýtala sa ma mama, zatiaľ čo naďalej hľadela do tabletu. Položila si kabelku a pokynula Jaemu, aby položil plány na kuchynský pult. Potom vybrala z chladničky dve fľaše sódy a jednu mu podala.
„Napoleon mi vzal nohavičky,“ vysvetlila som jej.
„Ten malý perverzák,“ odvetila.
Jae sa len slušne usmial. „Ahoj, Annabelle.“
„Ahoj, Jae,“ odzdravila som a vzdychla si. Chcela som mamu požiadať, aby nášho psa nabudúce nenazývala perverzákom pred svojím asistentom, s ktorým som doteraz neprehodila viac než štyri slová, ale vedela som, že by to nemalo zmysel. Moja mama neuznáva formality.
„Ako ich plánuješ dostať späť?“ opýtala sa ma, keď konečne položila tablet na pult, a pozrela sa na mňa.
„Zavraždím ho,“ povedala som rozhodne a mama sa zasmiala. Pozrela som sa znova na Napoleona, ktorý ani brvou nepohol.
„Ty príšera,“ zašepkala som.
„Budem sa tváriť, že som to nepočul,“ povedal otec, keď prišiel do kuchyne. Prešedivené vlasy mal ako vždy strapaté a džínsy vyhnuté nad členky. Nikto ho nikdy nepočul prichádzať, pretože vždy chodil bosý. „To je výhoda práce z domu,“ hovoril vždy, keď na to niekto poukázal.
Zasmiali by ste sa na tom, keby ste poznali detaily. Vtip bol v tom, že otec nepracoval už celú večnosť. V deväťdesiatych rokoch bol televízny scenárista, no potom predal komédiu veľkej televízii a po jej finále v roku 2006 sa už do práce nevrátil. Väčšinu rán strávil surfovaním, s ktorým začal až na dôchodku, a čítaním, ktoré obľuboval odjakživa. Za domom máme malý hosťovský dom, ktorý otec nazýva svojím „brlohom“. V ňom si číta, premieta filmy a občas zavolá nejakú návštevu. V poslednom čase bol vonku častejšie a párkrát som si všimla, že prišiel domov až nadránom. Pravdepodobne ho nakopla múza.
„Nejdeme na výlet?“ opýtal sa celej miestnosti. Všimla som si, aké má dokrčené tričko. „Pôjdeme na Topanga Beach, dáme si skorú večeru a budeme pozorovať západ slnka. Čo poviete? Ty?“
Tým ty vždy myslel mňa. Viem, že je to čudné. Akoby môj vlastný otec nevedel, ako sa volám, ale bolo to presne opačne. Hovoril to tak, akoby som bola preňho jediné ty. Bol to dobrý pocit.
„Mám plány,“ vysvetlila som. „Toto tričko si mal na sebe aj včera?“
„Ale prosím ťa!“ zvolal a ignoroval moju otázku. „Čo máš v pláne?“
Nachvíľu som zamrzla a premýšľala nad tým, že ak to poviem dostatočne rýchlo, nebude si zo mňa uťahovať, a táto konverzácia sa skončí. „No, musím si upratať izbu a potom si ísť zabehať a...“
Otec hodil na mamu pohľad typu Ako sme mohli stvoriť niečo také? „Možno by si mohla trošku zaimprovizovať. Uvidíš, že keď si dnes poobede neupraceš izbu, svet sa nezrúti.“
Zamračila som sa a uvažovala nad jeho návrhom.
„Čo robíš na tej zemi?“ opýtal sa ma brat Sam, keď vbehol do kuchyne, vzal si jablko a poriadne si odhryzol. „Napoleon ti znovu ukradol ponožky?“ zamumlal popri prežúvaní.
„Spodnú bielizeň,“ opravila ho mama.
„Nejdeme na výlet?“ opýtal sa otec Sama. „Urobíme si pekný deň. Ide celá rodina.“
„Ja nie som k dispozícii,“ povedala som nahlas. Prečo je pre nich také ťažké pochopiť, že napriek tomu, že ich životy nemajú žiadnu štruktúru, ja chcem žiť inak?
„Správne.“ Sam zagúľal očami. „Možno by si si medzi upratovaním a behaním mohla nájsť trochu času a vytiahnuť si to veľké pravítko zo...“
„Sam,“ zahriakol ho otec. Ale bolo vidieť, že sa mu to zdá vtipné.
Práve som bola na najlepšej ceste vybuchnúť, keď sa Napoleon rozhodol, že mi unikne, jeho vyziabnuté telo sa vynorilo spod sedačky a utekalo ku kuchynským dverám, ktoré Sam nechal dokorán roztvorené.
„Chyťte ho!“ kričala som, no nikto ani len nepredstieral, že sa pohol. Utekala som za ním na dvor, ale stratila som ho. Práve som si kľakla na zem, aby som sa pozrela pod krík, a s neúprimnou nehou volala jeho meno, keď som to začula.

Milan Buno, literárny publicista

- - Inzercia - -