Dnes je pondelok, 11.december 2017, meniny má: Hilda
Čas čítania
10 minutes
Zatiaľ prečítané

Lucie Bílá: Láska k hudbe je silnejšia než partnerská

december 02, 2017 - 10:03
LUCIE BÍLÁ prišla na naše stretnutie s darčekom, ručne vyrobenými anjelmi. Vyrába ich sama – keď potrebuje prehlušiť tú štvorprúdovku v hlave. V čase, keď vznikal náš rozhovor, prežívala Lucka bolestivý rozchod s partnerom Radkom. Koniec lásky by nikomu z nás na nálade nepridal, na nej ale známky bolesti či smútku nebolo vôbec badať. Sama o sebe hovorí, že nie je prešľachtená bytosť a aj v znôške jej nedokonalostí a trápení sa môže nájsť každý z nás. Možno aj preto si ju vzali ľudia za svoju.

Pred Vianocami vás čaká veľa koncertov, vlastne ako každý rok. Stíhate v decembri vôbec ešte niečo iné okrem spievania?

Je pravda, že sa nestíham venovať napríklad domácnosti či sama sebe, ako je to počas iných mesiacov. Mám pocit, že moja rodina a aj moje okolie si zvyklo, že pred Vianocami som tu najmä pre publikum a pre ľudí. Je mojou prioritou a vždy to tak aj bolo, vyčarovať im príjemnú adventnú atmosféru v duši, hoci to pre mňa znamená kopec práce, to priznávam, ale jedným dychom dodávam, že aj preto svoju prácu milujem. Tak ako mojich fanúšikov dobíja hudba, za ktorou prišli na koncert, tak mňa dobíja pohľad na ich spokojný úsmev a na plnú sálu. Keby ste videli z pódia tie oči plné radosti, pochopili by ste, že to nejde nerobiť a že nepovysávané koberce vám nikam neujdú (smiech).

Tak sa spýtam inak, kedy sa začínajú Vianoce pre Hanku Zaňákovú?

Presne 24. decembra od Lucky Bílej utekám. Potrebujem si od nej oddýchnuť. Púšťame si rozprávky, koledy... Som už len doma a len pre svojich blízkych a priateľov, ktorí mi pomôžu aj so samotnými vianočnými prípravami. Kamarátky sa so mnou podelia o vianočné sladkosti a koláčiky, bielu polievku, ktorú doma jem len ja, mi prinesie susedka a vianočnú výzdobu mi robia priatelia a profesionáli z Vianočného domu Karlove Vary. Najmä vďaka nim je z môjho rozsvieteného domu miestna atrakcia, na ktorú sa chodia dívať davy ľudí. Celkovo si potrpím na vianočnú výzdobu, mám ju už od 15. novembra a aj keď nestíham klasické domáce prípravy na Vianoce, tak si vianočnú atmosféru sama predlžujem. Výzdobu ruším až vo februári, pretože si to chcem poriadne užiť. To neznamená, že nemám vychytané darčeky!

Takže na tých si dávate záležať.

Celý rok si poctivo zbieram informácie, snažím sa počúvať, čo sa komu páči a keď to zistím, hneď si to zapíšem. Darčeky a výzdoba štedrovečerného stola, to je moja veľká úloha. Ľudia sa ma pýtajú, čím mi môžu urobiť radosť. Vždy poviem – Lucie má všetko, ale Haničke urobíte radosť, keď jej dáte koráliky, háčik a klbko priadze, alebo ju niečo naučíte vyrábať. Pri tom jej zapiští srdce radosťou.

Súdim podľa darčeka pre mňa, že obdarúvate aj ručne vyrobenými darčekmi...

To áno. Samozrejme ručne robené darčeky majú akoby pridanú hodnotu. Ručné práce sú môj koníček, ktorými si trochu upokojujem tú štvorprúdovú diaľnicu, ktorú mám v hlave (smiech). Ale nebola by som to ja, keby som aj z toho neurobila niečo pre druhých. To je môj charitatívny počin. Peniazmi, ktoré získam predajom mojich ručných prác, pomáham robiť radosť ďalej. Jeden z najkrajších projektov, ktorého som súčasťou, sú Ježiškove vnúčatá. Každý sa môže stať vnúčaťom a splniť prianie babičiek a deduškov, ktorí zostali na svete sami a nemá im už kto urobiť radosť. Pritom sú to jednoduché, skromné priania. Rozhodla som sa, že všetko, čo zarobím na svojich ručných prácach na koncertoch, venujem práve na tento projekt. Je tam jeden pán, ktorý si prial rukavice, pretože má manuálne ovládateľný invalidný vozík, na ktorom si ničí rukavice. Bola by som rada, keby sa mi podarilo zarobiť mu na elektrický vozík, aby si neničil ako-tak zdravé ruky.

Ľudskosť z vás však sála počas celého roka, srší to z vás, kedykoľvek vás stretnem.

Beriem to ako normálnu súčasť svojho života, nie som nič prešľachtené. Podľa môjho názoru by mal každý využiť dary, ktoré od osudu dostal aj v prospech iných. Na druhej strane mám pocit, že ľuďom sa páčia viac znôšky mojich nedokonalostí, a to ma upokojuje, pretože vo mne sa môže každý nájsť.

Počas adventu máme okolo seba viac dojímavých príbehov, aj sa trochu rozcítime a neraz potrebujeme predýchať hrču v krku. Ako sa vám to darí?

Tých príbehov som počula už toľko... Zažila som veľa zložitých situácií, nielen cudzích, ale aj svojich. Posilnili ma najmä vlastné pády a problémy. Mám stenu, ktorá mi umožňuje byť nápomocná a platná, a zároveň si cudzie problémy a nešťastie až tak nepripúšťať. K čomu by bolo, keby som stratila energiu na jednom prípade a nemala silu pomôcť ďalším piatim? Samozrejme, stáva sa mi, že ľudia zvonia aj pri mojom dome. To je jediné miesto, kde neotváram. Otvorila som len raz. Videla som, že tá pani tam stála veľmi dlho. Prosila ma, plakala, pretože jej odchádzal syn. Schválne sa vyhýbam slovám ako smrť a umieranie, pretože tieto slová samy o sebe bolia. Prosila o pomoc, no nemohla som. Nie som taká bohatá a čiastka, ktorú potrebovala, by položila na kolená aj veľké firmy. Nemohla som si to dovoliť. Nie som podnikateľ, aj ja musím peniaze zarobiť, nepadajú mi z neba. Povedala mi, že mi teda príde syna aspoň ukázať. Ja viem, že to nemyslela zle, ale ja som po tomto zážitku dva týždne preplakala. Tak veľmi ma to zasiahlo. Sama mám syna, bojím sa o neho, dokázala som pochopiť jej materinskú bolesť, ale nedokážem všetko.

Lucia, veríte v anjelov?

Viera ako taká pre mňa znamená veľa. Človeku sa s vierou žije ľahšie. Nielenže verím, ale niekedy počujem aj šušťanie ich krídiel okolo mojich uší a nebojím sa ich požiadať o pomoc. V otázke viery som taká divná kombinácia. Nie že by som si z jednotlivých vierovyznaní brala len to dobré, nechcem, aby to tak vyznelo. Verím v Boha, ale nikdy som nebola na spovedi. Verím v desatoro Božích prikázaní, pretože ich považujem za základné pravidlá slušného správania. Verím aj v to, že keď mám pri sebe kríž, prinesie mi šťastie. V puberte, keď som si sama so sebou nevedela dať rady, nosila som na krku niekoľko krížov naraz. Teraz, keď sa už nebláznim, dávam prednosť malým, skôr symbolickým krížikom. No stále mám minimálne jeden pri sebe.

Na konte máte nový vianočný album, na ktorom ma prekvapil a dojal zároveň duet s pesničkárkou Radúzou.

To je jedna z vecí, ktoré sa v živote stanú aj napriek tomu, že by ste pred ňou kľučkovali. Raz som čítala rozhovor s ňou a zdala sa mi neuveriteľne smutná. Zohnala som si na ňu telefónne číslo a požiadala som ju o spoluprácu. Vzniklo z toho niečo také krásne, čo som ani nepredpokladala. Radúza je veľmi citlivá bytosť, krásny človek, s ktorým si mám neustále čo povedať. A jej texty sú báječné. Rozhovor Panny Márie s matkou o tom, aké je to nosiť pod srdcom dieťa, a ona jej odpovedá, že je to najmä o strachu. A je to pravda pravdúca, matka sa vždy bude báť o svoje dieťa, navyše, čím sú väčšie, tým viac sa o ne bojíme.

To viete zrejme aj z vlastných skúseností, váš Filip je už veľký chlap s vlastným životom.

Ešte nie je až tak úplne samostatný, ako by v jeho veku boli napríklad dievčatá. My baby sme v tomto vždy o čosi rýchlejšie. Mám z neho veľkú radosť, študuje kameru v Písku na filmovej škole a poprosil ma – mami, už o mne nehovor. Ja si ťa nechám z lásky aj vytetovať na rameno, ale už o mne naozaj nehovor (smiech). A ja ho chápem. Samozrejme, chce si žiť svoj život, bez médií. Šoubiznis ani mediálny svet ho nezaujíma, jeho baví kamera, stáť za ňou, nie pred ňou. Má svoj príbeh a nechce, aby sa naňho upozorňovalo cezo mňa. Páči sa mi to a rešpektujem to. Preto vám o ňom ani nič viac nepoviem.

Predpokladám ale, že Vianoce strávite spolu.

Samozrejme, že áno. Pre mňa je dôležité, že z neho vyrástol slušný, ohľaduplný a citlivý človek, to ma najviac hreje pri srdci a počas Vianoc si ho môžem naplno užiť. Sú to len naše dni.

Keď sa povie detstvo a Vianoce, čo vám prvé napadne?

Maminkin zemiakový šalát a nádherná atmosféra, v ktorej sme s mojím bratom vyrastali. Mali sme vždy nádherné, láskavé sviatky plné humoru. Môj otec je neuveriteľne zábavný človek s obdivuhodným zmyslom pre humor, ktorý mu pri jeho osemdesiatich rokoch môžu všetci závidieť.

Lucia, za tie roky kariéry máte na konte niekoľko rozhovorov, napriek tomu bola téma, alebo otázka, ktorú ste nikdy nedostali a chceli by ste?

Viete, tým, že som stále medzi ľuďmi a denne s nimi musím aj komunikovať, obávam sa, že naozaj neexistuje otázka, ktorú by som nedostala. Ba navyše, často dostávam otázky, na ktoré nechcem vôbec reagovať a práve tieto otázky sú mi podsúvané neustále. Karel Šíp, ktorého som mala vo svojom programe Nedeľa s Luciou v kulturáku na besede, mi povedal – ja vlastne nemám rád rozhovory, pretože sa ma pýtajú stále na tie isté veci. Aby som sa neopakoval, tak som si odpovede začal vymýšľať a potom som už ani ja nevedel, čo je pravda (smiech). Ja to tak nemám. Asi by som si nič nezapamätala, som veľmi zlý klamár, preto musím hovoriť len pravdu a tú neustále opakovať (smiech).

V spomínanej Nedeli s Luciou sa dostávate na druhú stranu. Ste tá, ktorá sa pýta. Máte to radšej, ako byť respondentom?

Oboje má svoje čaro, mám to rada na striedačku. Paradoxne, aj ako respondent som sa musela naučiť otázky sama tvoriť, pretože občas sa stane, že za mnou príde nepripravený novinár. Tak mám dopredu pripravené v hlave, čo chcem povedať a môže sa ma spýtať na počasie a ja mu poviem, že mi vyšlo nové CD, pretože je zima (smiech). Nedeľa s Luciou ma baví, pretože aj vďaka nej viem o ľuďoch i svojich kamarátoch ešte viac, ako som vedela. Pred besedou sa na svojich hostí intenzívne pripravujem, pozerám veľa videí, rozhovorov s nimi, čo by som za normálnych okolností nikdy neurobila. Aj vďaka tomu som sa napríklad dozvedela, že Marta Kubišová bola krasokorčuliarka a že má rada kone, nielen psíkov.

Teda ľudia ako takí vás stále bavia, alebo od nich občas potrebujete oddych?

Ak by som si mala od niekoho oddýchnuť, tak som to ja sama. Ľudia ma ešte neprestali baviť, ale mňa je niekedy aj na mňa moc (smiech).

A je vám veľa Lucky alebo Hanky?

Viete čo, mám skôr pocit, že blbne práve Lucia. Hana má ešte celkom rozum (smiech). Lucia je rošťák, ktorý stále niečo vymýšľa a nedá si pokoj!

Istým spôsobom je rozkošné, ako schizofrenicky žijete.

Je to tak trochu schizofrénia, ktorá má výhodu v tom, že keď mi jedna alebo druhá lezie na nervy, utečiem jej. Myslím si, že v záujme zachovania psychického zdravia by mal mať každý v tejto dobe alter ego, ku ktorému môže utiecť a oddýchnuť si (smiech).

Vyvážila negatívum rozpadu vášho vzťahu aj nejaká dobrá správa, ktorá vás potešila?

Jednu konkrétnu mám. Pred pár dňami som dostala vyznamenanie od Hospodárskej komory Českej republiky za prínos pre našu krajinu. Dostalo to trinásť mužov a ja jediná žena. To ma veľmi potešilo! Ocitla som sa medzi samými vedcami, úspešnými podnikateľmi, významnými manažérmi... A zhodou okolností sme aj všetci dostali rovnaký darček, takže aj ja, ako aj ocenení páni, som dostala možnosť schovať si niečo na rok do sejfu a ušitie košele na mieru (smiech). Tak som sa spýtala, či by to nemohla byť aspoň košieľka.

Cítite teda zadosťučinenie?

To áno. Niekedy totiž dostávam zo strany médií zabrať a potom sama uverím tomu, že som totálna nula, veľké nič. Niekedy ma to naozaj tato zošrotuje. Som z tých, v kom ľahko vyvoláte pocit viny, ocenenia, ako bolo toto, ma trošku napravia, keďže pochádzajú od skutočne múdrych a uvedomelých ľudí, ktorí niečo dokázali a vedia posúdiť úspech i snahu a pracovitosť iných. Samozrejme, môže sa stať, že tento rok dvadsiateho slávika nedostanem, ale to nevadí, mám ich doma devätnásť, a to je fantastické, pretože stále sa o mne píšu hlúposti.

Aké?

Napríklad u vás na Slovensku nedávno vznikla fáma, a to neviem ako vôbec k tomu kto prišiel, že som tehotná a budem sa vydávať, ani jedno nie je pravda. Dokonca mám status nezadanej. Mám rozum, už som veľká baba a sú veci, do ktorých by som sa už nepúšťala.

Myslíte tým dieťa či svadbu?

Presne tak.

Nie je tajomstvo, že len pred pár dňami sa skončil váš vzťah s Radkom Filipom.

Áno. Viete, ona Lucia to s tými chlapmi zrejme veľmi nevie (smiech). Miluje svoju prácu, niekedy až tak veľmi, že jednoducho vyhráva nad súkromím. Radko je úžasný človek, môžem sa na neho spoľahnúť a preto aj naďalej zostáva súčasťou môjho tímu.

Tak teda po tom všetkom, čo sa o sebe Lucie Bílá dočíta, dokáže ju ešte niečo prekvapiť a vykoľajiť?

Dokáže. Na to, že si vás niekto berie do úst a skloňuje vás vo všetkých pádoch, pľuje na vašu prácu, a to napriek tomu, že ju robíte úprimne, najlepšie ako viete, správate sa k ľuďom slušne, na to sa zvyknúť nedá. Je to špecifikum najmä českých novinárov. Stáva sa mi pomerne často, že o mne niekto napíše vyslovený blud, ktorý by si o sebe naozaj nechcel nikto prečítať a druhý deň mi ten istý novinár zavolá, že sa ním do Prahy prišla maminka a pýta si odo mňa lístky na muzikál, v ktorom hrám. Aj ja mu tie lístky dám. No čo s ním mám robiť?

Kde beriete vôľu vidieť veci a ľudí stále v svetlejších odtieňoch?

Snažím sa nebrať si všetko osobne a rozlišovať seba od mediálneho obrazu. Vnímam to podobne ako plastiku. Na tvári som si vrásky vytvorila ja sama, vlastným životom. Keby mi do nich niekto zarezal skalpelom, už by to nebola moja tvár, bol by to niekto iný. Tak je to aj s mediálnym obrazom. Mediálny obraz o mne vytvoril „plastický chirurg“, ktorý zo mňa zošíva divného Frankensteina. A tým ja nie som.

Foto: LUKAS FRONK

- - Inzercia - -