Dnes je pondelok, 11.december 2017, meniny má: Hilda
Čas čítania
2 minutes
Zatiaľ prečítané

Karin Majtánová: Beznádej som zmenila na nádej

december 04, 2017 - 09:33
Na prvý pohľad sa môže zdať, že jej všetko v živote vyšlo. Pravdou však je, že osud jej neraz hodil poriadne hrubé polená pod nohy a pár rokov trvalo, kým sa cez ne naučila skákať. Niektorí si ju pamätajú ako usmiatu slovenskú Miss, dnes je sympatická KARIN MAJTÁNOVÁ v prvom rade matka dvoch šikovných detí, skúsená televízna moderátorka, milujúca partnerka, ale aj budúca nevesta.

Karin, skúsme začať pozitívne a vo vašej réžii. Čo vás teší a máte o tom chuť rozprávať?

To je prekvapivá otázka, väčšinou sa ma ľudia pýtajú na to, čo chcú počuť. Som pomerne zdieľna, no čo ma potešilo? Moja dcéra, ktorá urobila zápočet z mikrobiológie na deväťdesiat percent alebo pozvanie od pána prezidenta. Prijal nás spolu s deaflympionikmi, ktorým robím ambasádorku. V neposlednom rade ma teší aj spolupráca s pani doktorkou Jasenkovou z neziskovej organizácie Plamienok, v rámci ktorej sa snažím trochu pomáhať. Vlastne je toho veľa, čo ma úprimne teší.

To sú čiastkové denné radosti, ktoré v konečnom dôsledku tvoria vaše veľké šťastie?

Áno. Myslím, že som dosť emotívny človek, čo sa týka pozitívnych a aj negatívnych emócií. Veľmi rýchlo vzplaniem a nahnevám sa a hnev zo mňa aj rýchlo opadne. Rovnako rýchlo sa pre niečo nadchnem. Som rada, že sa mi podarilo vstúpiť si do svedomia. Štyri roky som odkladala pravidelné cvičenie, a teraz od septembra chodím cvičiť pravidelne dvakrát do týždňa. Splním to, čo si poviem a rozkážem. Som dosť ambiciózny a cieľavedomý človek. Ambície si plním nielen preto, že sa chcem tešiť, ale aj na základe toho, že mám dlhy sama voči sebe, a to neznášam.

Keď niekto o sebe povie, že je ambiciózny, to znamená, že má aj nejaké ciele a vízie, ktoré plní a plní ich dôsledne.

Som nohami dosť pevne pribitá k zemi aj vďaka cestičkám, ktorými ma život viedol. Mám drobné ciele a osobné výzvy, ktoré sa snažím plniť. Napríklad, po desiatich rokoch od skončenia školy som sa naštartovala a urobila si doktorát. Keď niečo naozaj chcem, tak sa zatnem a aj to dosiahnem. Tak je to aj v práci. Snažím sa neustále napredovať, prijímam ponuky a výzvy, ktoré ma posúvajú profesionálne dopredu, snažím sa nestagnovať a neuspokojiť sa sama so sebou. Človek by mal mať pred sebou cieľ a za sebou motor, ktorý ho k nemu poháňa, aby si nepovedal, že nedosiahol v živote všetko, čo chcel, ale chcem stále viac. A nemyslím tým, samozrejme, materiálne veci či zabezpečenie.

Spomínali ste pomoc potrebným a Plamienok. Ako sa dokážete odosobniť od ľudského nešťastia, trápenia detí, ich rodín a neprenášať si ho domov?

Pani doktorka Jasenková mi povedala, že je pár ľudí, ktorí dostali dar byť natoľko silní. No neviem, či je to dar v pravom slova zmysle. Ona to ako dar vníma a zároveň prízvukuje, že by bola veľká škoda, keby ho človek nevyužil v prospech tých, ktorí potrebujú podať pomocnú ruku. Myslím, že ma vycvičilo útle detstvo mojej dcéry. Samozrejme, aj ja mám neraz hrču v krku, no sú témy, ktoré treba odtabuizovať a stačí o nich začať hovoriť a nezakrývať si pred nimi oči. Ide o veľmi bolestivé témy a veľké smútky detí, ich rodičov, blízkych, o ktorých treba hovoriť. Keď to človek vidí, prestane prehnane vnímať svoje problémy, naopak, priradí im takú vážnosť, akú sú zaslúžia najmä v porovnaní s tými, čo prežívajú iní. Neraz zistí, že sa trápi nad hlúposťami a zbytočne. Nuž a potom prídem domov, ďakujem Bohu za to, že ma neskúša viac, že sme tam, kde sme, že sa máme tak, ako sa máme, vystískam svoje deti, a to mi dobije baterky. Veľa čítam, meditujem, to všetko v rámci psychohygieny. Potom sa mi darí aj nachádzať odpovede na otázky, ktoré trápia mnohých z nás. O bytí a nebytí, pominuteľnosti života...

Viac sa dočítate v aktuálnom vydaní týždenníka Slovenka 49/2017!

- - Inzercia - -