Dnes je nedeľa, 18.november 2018, meniny má: Eugen
Čas čítania
2 minutes
Zatiaľ prečítané

Imrich Béreš: Nebojme sa nových začiatkov!

január 04, 2018 - 12:12
„Hanbou nie je padnúť, ale nepokúsiť sa postaviť,“ hovorí IMRICH BÉREŠ, bankár, politik, folklorista a propagátor našej histórie. Osud mu na palete života namiešal hádam všetky farby, chute a vône. Musel prejsť mnohými skúškami, a tak jeho krédo nie je len fráza, ale môže pomôcť mnohým, ktorí sa pokúšajú začať odznova...

Určite nie je nijakým tajomstvom, že pochádzate z rodiny Andreja Hlinku. Ako vnímate toto dedičstvo?

Prvú etapu života som prežil v Černovej, kde bola jeho tradícia vždy veľmi silná. Časť mojich príbuzných, ktorí už nežijú, hovorila, že bol rázny, energický, neznášal nespravodlivosť, vedel sa nahnevať, keď sa diala krivda a mal silné sociálne cítenie. Gény sa asi nezaprú. On bol bankár, ja som bankár, on bol politik, ja som sa tiež v minulosti vydal touto cestou. No asi najsilnejšie sa toto dedičstvo prejavuje v láske k tejto krajine, ktorú zdieľame v celej rodine. Som Slovák, cítim sa ako Slovák a pre mňa je tento kúsok zeme najkrajší na svete. Netvrdím, že nemáme nijaké chyby. Určite áno a dosť veľké. Vystihol to Sládkovič, keď nás nazval „ľudom špatnokrásnym“. No v konečnom dôsledku nedám na Slovensko dopustiť.

Váš patriotizmus sa prejavuje aj v láske k folklóru. Kde sa to celé začalo?

Na základnej škole v Černovej. Ako prvák som v kultúrnom dome videl tancovať na besiedke chlapcov odzemok. Mali valašky s nápisom Vysoké Tatry. Vtedy som tomu prepadol a drží ma to dodnes. Vďaka tomu som mal takú zvláštnu mladosť. Nikdy ma veľmi nebavilo počúvať populárne rádio Luxemburg alebo Ö3 či chodiť na diskotéky. Ja som počúval ľudové piesne. S láskou spomínam na pôsobenie v Lúčnici, kde som začal naozaj trochu netradične. Pri prvom vystúpení som cítil, ako sa mi spod opaska uvoľňujú nohavice. No musel som dotancovať, aj keď priznávam, že záver asi nebol veľmi estetický. Už nebohý profesor Nosáľ ma v zákulisí vítal so slovami – Imro, čo si to za chlapa, keď ti gate padajú? Ale už som sa to naučil. A folklóru sa venujem dodnes. Vediem súbor Lipa, bývalý Dimitrovec, a práve chystáme vystúpenie k sedemdesiatemu výročiu, ktoré bude budúci rok v októbri.


Študovali ste na VŠMU odbor tanec, no neskôr ste presedlali na ekonomiku. Spomínate si na svoje prvé peniaze rovnako ako na prvý tanec?

Určite áno. Zarobil som ich na JRD, v dedine Ruska na východnom Slovensku. Mal som pätnásť, brigádoval som ako furman, vozil som na koňoch tabak z poľa a, samozrejme, musel som sa o tieto kone aj starať, vrátane kydania hnoja. Zárobok som investoval do riflí...

Štrnásty rok zastávate funkciu predsedu predstavenstva Prvej stavebnej sporiteľne a teda máte prehľad o úsporách Slovákov. Ako hodnotíte našu životnú úroveň?

Dostávame sa do situácie, keď už ani v najchudobnejších regiónoch pomaly nemá kto pracovať. Nie je tam infraštruktúra, a tam, kde nie sú komunikácie, tam nie je život. To je základné pravidlo, ktoré už konečne musia začať rešpektovať aj politici a prestať s tou tragikomédiou posúvania výstavby diaľnic a rýchlostných komunikácií. Tieto regióny sú už vyľudnené a nijaký veľký investor, ak by aj prišiel, to nezachráni. Tie časy sú dávno preč. Jediné riešenie je vytvoriť podmienky, aby sa tam mladí ľudia vrátili. Podarí sa to len zvýšením platov. Pokým sa v tomto nepohneme, ľudia tam pracovať nepôjdu. Načo aj. Stačí im sociálna podpora a ostatné si dopestujú. Motivácia musí byť jednoznačne v zaujímavých platových podmienkach...

Viac sa dočítate v novom vydaní týždenníka Slovenka 52/2017!

- - Inzercia - -