Dnes je pondelok, 21.máj 2018, meniny má: Zina
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Stretnutie s Borisom Pršom: Tvrdo maká, aby sa vrátil späť do života

február 05, 2018 - 11:10
Ani nedokážem opísať radosť, s ktorou som sa dívala na prvý Borisov „lajk“. Tešila som sa z každej jeho jednoslovnej odpovede na správy, ktoré časom vystriedali aj rozvité vety. Vďakabohu. BORIS PRŠO, závideniahodný kamarát, ktorý vždy poradil, pomohol, povzbudil. Vzor mojej redaktorskej profesionality, srdečný chalan, s ktorým sa nedá nesmiať. Konečne je späť, to, čo sa mu stalo, ho nezlomilo.

Po dlhom čase sme sa videli, keď som ho navštívila doma, tri dni po Vianociach. Usmieval sa a mňa uspokojoval pohľad na jeho vyrovnanosť a pokoj. Napriek všetkému, cítila som, že mu je dobre a teší sa zo života. Keď sme sa lúčili, zo žartu som mu povedala, nech ešte trochu pocvičí a potom urobíme spolu rozhovor. Povedal – s tebou kedykoľvek, príď ma pozrieť do Kováčovej. V Národnom rehabilitačnom centre Kováčová som po troch týždňoch našla Borisa v ešte lepšej nálade a neporovnateľne lepšej kondícii.

Boris, moja prvá otázka bude obligátna – ako sa máš?

Dobre. Myslím, že je všetko fajn. Pravda je taká, že odkedy sa mi to stalo, ešte som nemal zlý deň. Snažím sa napredovať a pomaly sa snažím nabehnúť znova do života.

Stretli sme sa deň pred tvojím odjazdom z Kováčovej. Vrátiš sa sem ešte?

No to nezávisí celkom len odo mňa, hoci ja by som sa sem vrátiť chcel. Je mi tu dobre. Určite o to požiadam, lebo je to tu perfektné.

V čom je to perfektné?

Krásne a ukážkovo sa tu o nás starajú. Každého jedného človeka, ktorého som tu stretol, by som znova rád videl. Všetci boli ku mne veľmi milí a nešlo o to, či ma poznali z obrazovky alebo nie. Keď som sem prišiel, priradili ma na izbu k jednému chlapíkovi, ktorý mal v ten týždeň odísť. Pri odchode dokonca plakal. Teraz ho chápem, aj mne bude smutno. Dovedna som tu strávil sedem týždňov. Mám tu dobrých kamarátov, s ktorými sa rád porozprávam, nasmejeme sa. Som za to rád.

Ako prebiehal tvoj bežný deň v Kováčovej?

Každé ráno od pol ôsmej do tretej poobede som cvičil. To som bol v jednom kole, okrem hodinovej pauzy na obed. Poviem ti, že deň tu ubehne veľmi rýchlo. Stále máš čo robiť, alebo s kým sa porozprávať. Cvičenie mi prispôsobovali podľa aktuálnej potreby. Teraz pred odchodom som si cvičenia nahrával na mobil, aby som vedel, ako mám cvičiť doma. Vyrobil som si manuál, aby som mohol pokračovať.

Čo precvičuješ?

Precvičujem obe strany tela, no keďže som mal zasiahnutú hlavne pravú stranu, tej sa musím venovať oveľa viac. Je pravda, že noha je na tom lepšie ako ruka. Všetko, čo je bližšie k srdcu, potrebuje na rekonvalescenciu viac času, noha bola ďalej, tá už je celkom v pohode.

No musím ťa pochváliť, nevideli sme sa tri týždne a ty si urobil nenormálny pokrok, aj s rukou a o chodení nehovoriac, len tak ďalej.

Ďakujem, ty to môžes porovnať, máš aj určitý odstup. S mojimi rodičmi sa o tom nerozprávam. Určite sa o tom oni medzi sebou bavia, ale nehovoria to predo mnou. Spätnú väzbu mám teda len od priateľov. Vidím to napredovanie, teším sa z toho, viem sa už sám osprchovať, snažím sa fungovať sám. Pomaly, ale ide to.

Ale keď sme sa videli cez Vianoce, spomínal si mi aj domáce úlohy z matematiky, dobre hovorím?

(smiech) Áno, mal som, u jednej panej, bolo to niekoľko strán logických úloh a príkladov, ktoré som mal postupne robiť.

Spomínal si priateľov, tí sem za tebou tiež chodia?

Áno a veľmi sa z toho teším. Každá návšteva ma potešila a posilnila. Kamaráti, kolegovia z Markízy.

Ty si pravák, dlho ti trvalo, kým si sa preorientoval na ľavoruké fungovanie?

Zatiaľ stále nepíšem, ostatné až také zložité nebolo. Bežné úkony som zvládol pomerne rýchlo a spontánne.

Boris, ale keď sa na teba dívam, zmenil si sa aj postavou. Si vyšportovaný chlap, vyzeráš fantasticky.

(smiech) Ďakujem. Je pravda, že odkedy sa mi to stalo, schudol som pätnásť kíl. Asi je to aj tým, že som každý deň poctivo cvičil. Ale už som aj naspäť trošku pribral, no snažím sa to udržať v rozumnej miere, nechcel by som sa znova zaobaliť, s kilami je to veľká oštara.

Doma budeš pokračovať v cvičení, čím sa ešte budeš zamestnávať?

Neviem. Nemám zatiaľ niečo, čo by ma extrémne bavilo alebo nadchlo. A to ti hovorím úprimne. Dostal som jednu knihu, tú by som si rád prečítal. Dúfam, že sa mi to podarí a budem opäť fungovať a začnem na sebe znova makať aj po tejto stránke.

Kedysi ťa vehementne bavila práca. Inak si ťa ani nepamätám, ako s iskrou v očiach a zápalom pre robotu.

Práca ma naozaj bavila. Zvláštne je, že sa mi to stalo potom, ako najväčší pracovný nápor opadol, vo chvíli, keď som sa cítil v pohode. Prišlo to období, keď som vypomáhal v spravodajstve, riešil kopec pracovných stretnutí ohľadom nových projektov, do toho Let´s Dance...A keď už mi ostalo len Let´s Dance, bum, vtedy ma to porazilo.

Boris, keď sa v mysli spätne vrátiš do toho obdobia, urobil by si niečo inak? Spomalil by si?

To sú také otázky, čo by sa stalo, keby... Je to tak, ako to je, zmeniť sa to nedá. Asi by som neurobil nič inak, s najväčšou pravdepodobnosťou by som fungoval v takom istom móde. Možno by som skôr zareagoval na signály, ktoré mi dávalo telo, párkrát mi tiekla krv z nosa. Vtedy som možno mal niečo spraviť, ísť k lekárovi, počúvať svoje telo...

Prišla v istú chvíľu na teba ľútosť nad sebou samým?

Nie. Nikdy som sa neľutoval.

Ako vnímaš fakt, že si sa ocitol v hľadáčiku bulváru, že pred tvojím domom stoja paparazzovia a lovia ťa?

Čo s tým mám urobiť? Nič nezmôžem. Tak to, žiaľ, je. Stále píšu, volajú mojim kolegom a priateľom... Možno, keby boli iní, milší, bol by som k nim milší a ústretovejší aj ja. Ale keď si bulvár píše, čo chce, ja mu žiadne vyjadrenie neposkytnem.

Ako matku ma dojal obranársky sprístup tvojej maminy, ktorý som videla a pocítila pri mojej prvej návšteve. Ako na to reagujú tvoji rodičia?

Ťažko, čo ti poviem... Teraz mi už dali prečítať pár vecí, ale viem, že mi stále nedali prečítať všetko. Neviem o všetkom a ani vedieť nechcem. Radšej sa budem tváriť, že sa ma to netýka. Nechcem sa tým ani zapodievať. No a obranu, ktorú spomínaš, to patrí k materstvu. Som vďačný rodičom za všetko, čo pre mňa urobili. Moja mama má pocit, že ma musí ochraňovať a ešte dlho mať bude. Urobila by to každá dobrá mama. Teraz ti prezradím tajomstvo. Medzi sviatkami, keď som mal tri týždne voľno, som šiel s kamarátom do Bratislavy a našim som to nepovedal. Tí sa to dozvedia až z tohto rozhovoru (smiech) Mamina sa kamaráta síce pýtala, kam ideme a on jej aj v dobrej vôli povedal, že ma chce vziať do Bratislavy, no keď to počula, skoro ju porazilo, povedala nie. No ja som ju neposlúchol a šli sme napriek tomu. Dobre sme sa najedli, posedeli v obľúbenom podniku a vrátili sme sa naspäť.

Boris, ty rebel!

(smiech) Potreboval som trochu vymeniť vzduch.

A teraz úprimne, chýba ti práca? Chýba ti novinárčina?

Nie. Som taký rád, že konečne oddychujem, nič nerobím... Na druhej strane si uvedomujem, že je to divné a že by som so sebou mal niečo robiť. Ale nechce sa mi. Hádam to príde a stane sa niečo, čo ma znova nakopne. Zatiaľ to však neprichádza.

Vraciaš sa k svojim starým veciam, rozhovorom, videám, ktoré si urobil?

Pozerám si, koľko mám sledovateľov, pozeral som, koľko ľudí malo video s Darou Rolins, ktoré bolo vlastne posledné, čo som urobil, nasposledy to bolo asi sedemdesiattisíc videní, čo ma teší.

V hraničnej situácii sa zvykne človeku vyselektovať okruh priateľov. Vyselektovali sa takto aj ľudia v tvojom okolí?

Veľmi. Niektorí za mnou prišli, niektorým to ani nenapadlo, niektorí aspoň napísali, niekto vôbec. Dani, nech sa ti v živote stane čokoľvek, dobré či zlé, vyselektuje ti to ľudí v tvojom okolí i blízkosti a absolútne sa ti upraví rebríček hodnôt. Prijal som to s úsmevom na tvári a nebanujem za nimi. Tí, ktorí mi ostali, z tých sa o to viac teším.

Hovorí sa, že keď checš Boha rozosmiať, povedz mu o svojich plánoch. Tvoje sú aké?

Nad dlhodobými plánmi sa nezamýšľam. Chcem rozpohybovať svoju pravú ruku a nohu, to je základ. Potom sa uvidí, zatiaľ nič iné ani riešiť nechcem. Navyše dnes viem, že čokoľvek si naplánujem, niekto alebo niečo mi to môže v sekunde zmeniť a zamietnuť.

Vieš mi povedať, v čom si sa zmenil?

To by mali povedať iní, ja to neviem posúdiť. Ty mi to vieš povedať?

Možno trochu v komunikácii, býval si ukecanejší.

Áno? Vidíš... Kamaráti mi povedali, že nenadávam, hoci ja viem svoje a už som si trošku aj zaklial (smiech). A ešte mi povedali, že môj sarkazmus občas ostane v izbe po tom, čo z nej ja vyjdem. Ale on čoskoro príde za mnou, sľubujem (smiech).

- - Inzercia - -