Dnes je pondelok, 17.december 2018, meniny má: Kornélia
Čas čítania
5 minutes
Zatiaľ prečítané

Po stopách dievčatka z prvej titulky Slovenky

február 19, 2018 - 10:49
Jej život bol ťažký a krásny zároveň. Nechýbala v ňom láska, ani zrada, smútok a nikdy neuhasínajúca nádej. Pripomínal drsné, no malebné Podpoľanie, kde sa narodila a kde je aj jej hrob. Príbeh dievčatka z prvej titulky Slovenky MILKY PETRINCOVEJ zo Stožku sa nám podarilo vypátrať po dlhých siedmich desaťročiach.

O svoju „slávu“ sa nikdy nijako nepričinila, ani o ňu nestála, ba dokonca sa jej aj obávala. No v hĺbke srdca ju vždy hrialo vedomie, že práve jej tvár sa ako prvá v roku 1948 prihovorila čitateľom Slovenky a o svoju radosť sa delila len s najbližšími. „Od malička mi starká ukazovala starostlivo strážený časopis a s hrdosťou sa k tej fotografii hlásila,“ hovorí jej vnučka Katarína Klimová. Na tvári jej mamy Milky sa zjaví nežný úsmev. Úsmev, ktorým tak veľmi pripomína svoju matku z obrázku. „Mama mala veľmi ťažký život,“ povzdychne si. „No nikdy sa nevzdávala, nech sa stalo čokoľvek, vždy sa vedela znovu postaviť a kráčať ďalej. Nádej, že raz bude lepšie, ju neopúšťala až do konca. Možno aj vďaka nej sa dožila vyše osemdesiatky. Pochovali sme ju pred štrnástimi rokmi, v roku 2004.“

Emília si aj po rokoch ťažkého života uchovala pôvab

Čaro Podpoľania

Detva a jej okolie sa stalo inšpiráciou pre mnohých umelcov, najmä po vzniku Československa, kedy tu, v tomto rázovitom kraji sa snažili nájsť podstatu Slovenska. Karol Plicka nebol jediný, kto sem zavítal a nechal tu kus srdca. Drsná neha mestečka a lazov rozkladajúcich sa pod majestátnou Poľanou oslovila aj dnes už takmer zabudnutého maliara, grafika a spisovateľa Emila Pacovského. Ten s fotoaparátom v ruke zbieral fragmenty zo života týchto ľudí a zanechal za sebou úžasné dedičstvo. Jednu krásnu slnečnú nedeľu v roku 1930 si pred detvianskym kostolom všimol malé pôvabné dievčatko, idúce z bohoslužby. Bola to malá Milka, vtedy sedemročná. Jej nežný úsmev, zasadený do prekrásneho rámu detvianskeho kroja, upútal umelca a poprosil neznáme dievčatko, aby mu zapózovalo. A tak sa malá Milka, bez toho, aby to čo len tušila, dostala do dejín.

Tvár dievčatka očarila tak laickú ako aj odbornú verejnosť, ktorá v nej videla symbol národa, hoci nikto netušil, ako sa volá a odkiaľ je. Taká naša malá, záhadná detvianska Mona Lisa. Obrázok nevybledol ani po sedemnástich rokoch, keď sa v roku 1948 chystalo do tlače prvé číslo Slovenky. Vtedajšie redaktorky sa nadchli fotografiou a rozhodli sa, že je to tá pravá, kto vyprevadí Slovenku na cestu do sveta...

Posledné pomazanie

Slovenke sa darilo, no Milku osud skúšal. Mala len šestnásť, keď ťažko ochorela a len-len, že ušla hrobárovi z lopaty. „Mamka mala myslím obrnu,“ spomína jej dcéra Emília. „Vyzeralo to zle, veľmi zle, už jej zavolali aj kňaza, ktorý jej dal posledné pomazanie. No vtom sa stal zázrak a ona sa pomaly z choroby zotavila. Nuž Pán Boh s ňou mal ešte svoje plány...“ Mal a neboli práve ľahké. Akoby chcel osud vyskúšať, čo unesie žena. Mala čosi vyše dvadsať, keď sa na jednej svadbe zoznámila so svojím budúcim manželom. „Bola to láska na prvý pohľad a čoskoro sa chystala svadba. Manželstvo mali naozaj pekné. Ľúbili sa a obaja boli nesmierne pracovití. To zachránilo našu rodinu.“ 

V roku 1948, keď vyšla prvá Slovenka, mala Milka celkom iné starosti. Práve v tom istom roku porodila svoje jediné dieťa, dcéru Milku. „Mala som len tri roky, keď nás postihlo nešťastie,“ spomína. „Dom, v ktorom sme bývali spolu s maminými rodičmi, nám zhorel do tla. Doslova ľahol popolom. Neostalo nám nič, len šaty, ktoré sme mali práve na sebe.“ V tomto momente Milka zmĺkne a akosi sa jej ťažšie hľadajú slová. No nebolo to dojatím, ktorým by spomínala na obetavú pomoc susedov, pomáhajúcim rodine v núdzi. Naopak. V tomto životnom zlome sa naplno prejavila tvrdosť a krutosť rokov päťdesiatych, kedy sa aj z brata mohol vykľuť nepriateľ.

Zostala nepriznaná

V snahe pomôcť si v najväčšej núdzi sa rozhodli, že predajú dve prasce, ktoré svojpomocne chovali. Samozrejme, že sa to bez povolenia strany a štátu nesmelo. No bol to jediný majetok, ktorý im po požiari zostal.
„Chystali sme prasce na predaj a prišiel k nám na návštevu strýko, ktorý bol baníkom v Ostrave. Kráčal si po ulici v baníckej uniforme, keď tu zrazu nejaký ,statočný občan', pomýliac si banícku rovnošatu so žandárskou, sa k nemu priplichtil a udal nás za nelegálny odpredaj. Strýko sa len zasmial a upozornil ho, že švagra Juraja veru hlásiť nebude.“ Nuž v tejto atmosfére plnej strachu a nedôvery nikto nechcel prečnievať z davu a upozorňovať na seba. „Mamka sa preto nikdy verejne nehlásila k tomu, že bola na obálke takého významného časopisu. Obávala sa ľudskej závisti a neprajnosti. Tak si tú tichú radosť niesla len v sebe a delila sa o ňu s najbližšími. Bála sa, aby jej to neublížilo.“

Emília obom svojim vnučkám Kataríne a Renáte vyšila bohaté detvianske kroje. Na obrázku so svojim mužom Jurajom

Tá tetka pekná

No ani ťažkosti a tvrdý život jej pôvabné črty z tváre nevymazali. „Veru, hovorili jej to aj druhí,“ s úsmevom priznáva Emília. „Zať tetky Záchenskej ju inak nenazval, len – Tá tetka pekná. Ona však vlastnú krásu neriešila, hoci sa ňou rada obklopovala. Krásne vyšívala, ako ináč, krivou ihlou a zostali nám po nej nielen bohato vyšívané kroje, ale aj výšivky,“ ukazuje nám pestrofarebné nádherné obrusy, ktoré opatruje ako rodinné striebro.

ram_8614.jpg

Foto: 
Ramon Leško

Milka ani nemala kedy riešiť nejaké triky na zachovanie mladosti. V tých časoch platilo, že z krásy sa človek nenaje a užitočnejšie sú pracovité ruky. Musela sa oháňať, aby zabezpečila rodine strechu nad hlavou. Požiar, ktorý ich o ňu pripravil, nebol jedinou pohromou, ktorá sa na nich zniesla. „Mala som jedenásť, keď umrela mamina mama. Starký si zrazu povedal, že sa chce znovu oženiť, a tak sme boli v dome, ktorý moji rodičia opravili, nadbytoční. Museli sme preč. Zľutovala sa nad nami príbuzná. Za výhodných podmienok nám predala pozemok a mamka s otcom, ktorý ešte pracoval na železnici, sa holými rukami pustili do stavby domu. Medzitým sme všetci traja bývali v takej malej komôrke, kde sa ani kúriť nedalo. Pamätám si, ako raz ktosi zastal a pozeral, ako otec kope základy. Aj vši ťa zožerú, ale nič sám nepostavíš., vykríkol posmešne. No naši sa nedali. Spolu chodili do Zvolena, kde búrali staré domy, nosili domov vyradené tehly a vlastnoručne ich čistili. Po čase sa námaha oplatila. Dom stál.“

Nuž, tá „tetka pekná“, dokázala, že má nielen krásnu tvár, ale predovšetkým odvahu a statočnosť chlapa. Len vo dvojici s manželom vystavili dom, ktorý je teraz útulným domovom nielen ich dcéry, ale aj vnučky Kataríny Klimovej a jej rodiny.

ram_8689.jpg

Foto: 
Ramon Leško

Rodný dom

Stožok, v ktorom vyrástla malá Emília Petrincová a kde prežila svoj život, už dnes neexistuje. Staré domy nahradili moderné, nové a ani do kostola už netreba chodiť do pár kilometrov vzdialenej Detvy, keďže od roku 2002 majú svoj vlastný. Považovali sme za malý zázrak, keď nám jej vnučka Katarína prezradila, že nájdeme ešte jej rodný dom a bola ochotná nás k nemu zaviesť.
Strmou, kľukatou cestou sme stúpali smerom na lazy, keď sa odrazu pred nami zo zimnej hmly vynorila nádherná panoráma vrchárskej krajiny, riedko osídlená domami. Pred jedným z nich sme zastali. Ešte aj dnes si uchoval malebnú krásu starých čias, tých, ktoré kedysi tak očarili najvýznamnejších fotografov, filmárov a umelcov predvojnových rokov. Stačí trochu privrieť oči a nechať sa unášať predstavivosťou. Tá nás privedie, do krásneho slnečného dňa roku 1930 a my vidíme malé dievčatko, schádzajúce z verandy. Mama mu upraví vyšívané oplecko a ono sa peši poberie do Detvy, netušiac, že tam pred kostolom si ho nájde história, ktorá mu nedovolí zostarnúť. Tvár, ktorú kedysi zachytil Emil Pacovský, bude pre nás navždy symbolom práve vychádzajúcej Slovenky.

Foto: Ramon Leško, archív obce Stožok a archív Podpolianskeho múzea Detva

- - Inzercia - -