Dnes je štvrtok, 19.júl 2018, meniny má: Dušana
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Červený pavilón

marec 01, 2018 - 11:36
Legendárny sudca Ti z detektívnej série Roberta van Gulika sa vracia. Všetky knihy boli vypredané, niekedy iba v knižniciach, ale teraz začínajú vychádza opäť a začína to Červený pavilón.

Robert van Gulik sa vracia

Slovenský spisovateľ opäť začína vydávať legendárne van Gulikove detektívky v novej úprave. Slávny vyšetrovateľ sudca Ti tak opäť ožíva v napínavých fascinujúcich príbehoch, kde je zločin dômyselne skĺbený s hlbokou múdrosťou a malebným koloritom starej Číny. Začína prvou knihou s názvom Červený pavilón.

V Červenom pavilóne sa sudca Ti ešte v začiatkoch svojej kariéry ocitá na Rajskom ostrove, akejsi čínskej obdobe Las Vegas. Pri vyšetrovaní smrti krásnej kurtizány, údajnej samovraždy známeho akademika a tajomstva pavilónu, v ktorom je ubytovaný, odhaľuje súvislosti siahajúce do dávnej minulosti, v ktorých hrajú úlohu najmä ľudské city a osudová vášeň.

Červený pavilón vyšiel po prvý raz v češtine v roku 1961. Sudcu Ti si obľúbili čitatelia najmä pre jeho poctivosť, neúplatnosť, múdrosť a charizmu. Záhadné prípady, tajomné zločiny, farbisté rozprávanie, ktoré vás zavedie do starej Číny, ktorá je pre nás stále exotická a nesmierne atraktívna. Štýl van Gulika vás dokonale pohltí a nedá vám vydýchnuť do poslednej strany. Celkovo napísal van Gulik 16 kníh so sudcom Ti, takže sa máme postupne na čo tešiť .
Robert van Gulik bol veľmi vzdelaný holandský orientalista a diplomat, ktorý stvoril mimoriadne obľúbenú sériu príbehov o sudcovi Ti. Túto postavu si vypožičal z čínskeho detektívneho románu z 18.storočia Slávne prípady sudcu Ti – tento sudca je založený na historickej postave sudcu a štátnika, ktorý žil koncom 7.storočia v období dynastie Tchang.

Začítajte sa do detektívky Červený pavilón:

„Sviatky mŕtvych sa ešte neskončili, pane, a to je náš najrušnejší letný mesiac,“ povedal zavalitý hostinský. Nato zopakoval: „Je mi ľúto, pane.“
S úprimnou ľútosťou pozrel na vysokého bradatého pána, ktorý stál pred jeho stolom. Hoci mal cestujúci na sebe jednoduchý hnedý odev a na čiernej čiapke nebolo nijakého označenia hodnosti, jeho autoritatívny výzor prezrádzal vysokého úradníka. Od takého hosťa už možno žiadať za prenocovanie peknú sumu.
Bradáčovi preletel po ospanlivej tvári zlostný záblesk. Utierajúc si pot z čela, povedal valibukovi, ktorý ho sprevádzal:
„Na Sviatky mŕtvych som zabudol! Tie oltáre pri ceste mi to mohli pripomenúť. Nuž, toto je už tretí hostinec, v ktorom hľadáme nocľah; lepšie bude, keď sa vzdáme a ešte dnes večer pôjdeme do Čchin-chua. Kedy ta asi dorazíme?“
Jeho spoločník pokrčil širokými plecami:
„Ťažko povedať, pane. Túto severnú časť okresu dobre nepoznám a tma nám cestu neuľahčí. Navyše sa budeme musieť preplaviť cez dve či tri rieky. Možno sa ta dostaneme okolo polnoci – totiž, ak budeme mať pri prievozoch šťastie.“
Starý úradník, ktorý naprával sviečku na stole, zachytil hostinského pohľad a ozval sa vysokým, piskľavým hlasom:
„A nemohli by ste tomu pánovi prenajať Červený pavilón?“
Hostinský si pošúchal okrúhlu bradu a pochybovačne povedal:
„Samozrejme, sú to krásne izby. Obrátené na západ, po celé leto chladné. Lenže tam nevetrali, ako sa patrí, a…“
„Ak sú voľné, beriem ich!“ prerušil ho náhlivo bradáč. „Už od skorého rána sme na nohách.“ Obrátil sa k svojmu spoločníkovi: „Choď po sedlové vaky a odovzdaj kone koniarovi!“
„Ste u nás vítaný, pane,“ poznamenal hostinský, „ale pokladám si za povinnosť informovať vás, že…“
„Rád čosi priplatím!“ prerušil ho znova ten druhý. „Dajte mi knihu hostí!“
Hostinský otvoril hrubú knihu na strane označenej „28. deň 7. mesiaca“ a potisol ju k nemu. Hosť namočil štetec do kalamára a smelými ťahmi napísal: „Ti Žen-ťie, sudca okresu Pu-jang, na ceste zo sídelného mesta do svojho pôsobiska. Sprevádza ho pobočník menom Ma Žung.“ Keď sudca odkladal registračnú knihu, padol mu do oka názov hostinca: U večnej blaženosti.
„Aká česť, hostiť sudcu z nášho susedného okresu!“ zvolal hostinský líškavo. Ale keď hľadel za ich vzďaľujúcimi sa chrbtami, zamrmlal: „Aké hlúpe! Ten chlap je známy všadenos. Dúfam, že nezistí…“ Znepokojene potriasol hlavou.
Starý úradník odviedol sudcu Tiho cez vstupnú sieň na ústredné nádvorie lemované dvoma rozľahlými poschodovými budovami. Spoza osvetlených papierových oblokov sa ozýval hlasný hovor a výbuchy smiechu. „Všetko je obsadené do poslednej izbičky!“ zamrmlal sivobradý, keď viedol sudcu veľkou zdobenou bránou na konci nádvoria.
Ocitli sa v čarovnej záhrade ohradenej múrom. Mesačný svit dopadal na umne usporiadané kvitnúce kríčky a tichú hladinu nádrže so zlatými rybkami. Sudca Ti si dlhým rukávom zotrel pot z tváre; ešte aj tu vonku bolo dusno a horúco. Z domu napravo sa ozýval hurhaj: spev, smiech a brnkanie na strunové nástroje.
„Začínajú tu skoro,“ poznamenal.
„Na Rajskom ostrove nepočuť hudbu iba ráno, pane!“ vyhlásil starec pyšne. „Všetky reštaurácie sa otvárajú krátko pred poludním. Preto sa neskoré desiate miešajú so včasnými obedmi a neskoré obedy so včasnými večerami a nasledujúce ráno sa všade podávajú raňajky. Uvidíte, že na Rajskom ostrove sa žije rušne, pane. Veľmi rušne!“
„Dúfam, že v mojich izbách to nespozorujem. Mám za sebou namáhavú celodennú cestu v sedle a zajtra ráno v nej musím pokračovať. Chcem si ísť zavčasu ľahnúť. Je pavilón tichý?“
„Celkom iste, pane, je naozaj veľmi tichý!“ zamrmlal sivobradý. Vykročil rýchlejšie a viedol sudcu do dlhej šerej chodby. Na konci boli vysoké dvere.
Starý úradník nadvihol lampión. Svetlo dopadlo na krídla dverí so zložitou drevorezbou, márnotratne zdobené zlatým lakom.
Zaprel sa do ťažkých verají a otvoril ich:
„Pavilón stojí hneď za hostincom, pane. Je z neho krásny výhľad do parku. A je tu veľmi ticho.“
Ukázal sudcovi malú predizbu, z ktorej viedli na obe strany dvere. Odtiahol záves na tých napravo a vošiel pred sudcom do priestrannej izby. Kráčal rovno k stolu naprostriedku a zažal sviece v dvoch strieborných svietnikoch, ktoré na ňom stáli, nato otvoril dvere a oblok na zadnej stene.
Sudca Ti si všimol, že vzduch je tam dosť potuchnutý, ale izba vyzerala celkom pohodlne. Stôl a štyri stoličky s vysokými operadlami boli z vyrezávaného, hladko vylešteného santalového dreva A prírodnej farby. Ležadlo pri stene napravo bolo takisto zo santalu, rovnako ako elegantný toaletný stolík oproti – všetko cenné starožitnosti. Steny zdobili skvelé maľby na zvitkoch s motívmi vtákov a kvetov. Sudca videl, že zadné dvere sa otvárajú na širokú verandu, chránenú zo všetkých troch strán hustými strapcami vistérií, splývajúcich z bambusovej mriežky nad ňou. Pred pavilónom sa ťahali v rade husté vysoké kríky a za nimi sa rozprestieral rozľahlý park osvetlený lampiónmi, rozvešanými pomedzi stromy, ktoré zdobili girlandy z farbistého hodvábu. Obďaleč stála jednoposchodová budova napoly ukrytá za zeleným lístím. Okrem tlmenej hudby, ktorá odtiaľ doliehala, bolo v pavilóne naozaj ticho.
„Toto je salón, pane,“ povedal sivobradý úslužne. „Spálňa je na druhej strane.“
Odviedol sudcu späť do predizby a špeciálnym kľúčom odomkol pevné dvere vľavo.
„Prečo je tu taká zložitá zámka?“ spýtal sa sudca Ti. „Vnútri domu človek zriedka vidí zámky. Bojíte sa zlodejov?“
Starec sa potmehúdsky usmial.
„Tunajší hostia majú radi, ehm… súkromie, pane.“ Zachichotal sa a rýchlo pokračoval: „Tú zámku nedávno vylomili, ale nahradili ju inou, toho istého typu, ktorá sa dá zamykať znútra i zvonku.“
Vysvitlo, že aj spálňa je prepychovo zariadená. Vľavo stála obrovská posteľ s baldachýnom, pred ňou stolík a stoličky a v kúte oproti stojan s umývadlom a toaletným stolíkom, všetko z vyrezávaného dreva nalakované na jasnočerveno. Závesy na posteli boli z ťažkého červeného brokátu a dlážku pokrýval hrubý červený koberec. Keď recepčný úradník otvoril okenice jediného obloka v zadnej stene, sudca znovu uvidel cez ťažké železné mreže park za hostincom.
„Tento pavilón sa iste volá Červený preto, lebo spálňa je zariadená v tejto farbe, však?“
„Isteže, pane. Stojí už osemdesiat rokov. Vlastne odvtedy, ako postavili hostinec. Pošlem sem slúžku s čajom. Bude vaša ctihodnosť večerať vonku?“
„Nie. Dám si priniesť večernú ryžu sem.“
Keď sa vrátili do salóna, vošiel ta Ma Žung s dvoma veľkými sedlovými vakmi. Sivobradý sa nečujne vytratil vďaka plsteným papučiam. Ma Žung otvoril vaky a začal vykladať odevy sudcu Tiho na ležadlo. Mal širokú, hladko vyholenú tvár s výraznými čeľusťami a krátke fúziky. Kedysi bol zbojníkom, ale pred niekoľkými rokmi sa polepšil a vstúpil do služieb sudcu Tiho. Ako vynikajúci boxer a zápasník bol sudcovi veľmi užitočný pri zatýkaní nebezpečných zločincov a vykonávaní iných riskantných úloh.
„Môžeš spať tu na ležadle,“ povedal mu sudca. „Bude to iba na jednu noc a nebudeš si musieť zháňať nocľah vonku.“
„Och, ja si už len nejaké miestečko nájdem!“ ľahkomyseľne odvetil pobočník.
„Len aby si neminul všetky peniaze na víno a ženy!“ poznamenal sudca Ti sucho. „Rajský ostrov zvádza na hazardné hry a pletky so ženskými. Vedia tu ľudí ošklbať dohola!“
„Mňa veru neošklbú!“ vyhlásil Ma Žung s úškrnom. „A prečo to tu vlastne nazývajú ostrovom?“
„Pravdaže preto, lebo sme obkolesení vodou. Ale neodbočujme! Spomeň si, ako sa volá tunajší hlavný most, Ma Žung, ten kamenný oblúk, ktorý sme videli, keď sme sem prichádzali. Volá sa Most premeny duší, lebo horúčkovité ovzdušie Rajského ostrova premení každého, kto sem príde, na bezstarostného márnotratníka! A ty máš čo míňať! Či si nezdedil po strýkovi v sídelnom meste celé dva zlaté prúty?“
„Áno! Ale toho zlata sa nedotknem, pane. Na starosť si kúpim v rodnej dedine malý domček a čln. No mám aj dva strieborniaky a s tými skúsim šťastie!“
„Tak hľaď, aby si tu ráno pred raňajkami bol. Ak vyrazíme zavčasu, severnú časť okresu Čchin-chua zvládneme zhruba za štyri hodiny a do mesta prídeme napoludnie. Tam musím zájsť na zdvorilostnú návštevu k svojmu starému priateľovi sudcovi Luovi. „Nemôžem prejsť cez tento okres a nenavštíviť ho. Potom pôjdeme domov, do Pu-jangu.“
Verný pobočník sa uklonil a zaželal sudcovi dobrú noc. Keď prechádzal popri mladej pôvabnej slúžke, ktorá prinášala tácňu s čajom, významne na ňu žmurkol.
„Vypijem si čaj vonku na verande,“ povedal slúžke sudca Ti. „Môžeš mi podať aj večernú ryžu, len čo bude hotová.“

Milan Buno, literárny publicista

Červený pavilón: https://www.bux.sk/knihy/401250-cerveny-pavilon.html

- - Inzercia - -