Dnes je streda, 12.december 2018, meniny má: Otília
Čas čítania
10 minutes
Zatiaľ prečítané

Martin Dejdar: Len v divadle sa cítim bezpečne a slobodne

apríl 13, 2018 - 10:25
Rozprávať sa s hercom MARTINOM DEJDAROM je príjemný zážitok plný bezprostredných reakcií, smiechu, ale aj slov, ktoré zatnú do živého. Aj nasledujúci rozhovor je malým odrazom života so všetkým, čo k tomu patrí. S istou dávkou radosti, úspechu, smoly i trpkosti.

Na rozhovor ste si našli čas hodinu pred predstavením, pôsobíte uvoľnene, to znamená, že vám nehrozí nejaká tréma a neoddávate sa ani žiadnym preddivadelným rituálom?

Pocit zodpovednosti voči divákovi vo mne pretrváva stále. No predstavenie Pánska šatňa nepotrebuje špeciálne sústredenie sa. Nie je to klasická divadelná hra, kde by sme hrali niekoho iného, tu sme sami za seba.

Je uvoľňujúce hrať chvíľu to, že vlastne nič nehráte?

Áno, čiastočne. No zároveň ma to udržuje bdelého, pretože nikdy neviem, čo sa stane. Toto predstavenie nemá pevný scenár a nikdy nevieme, ako presne sa vyvinie. Veľa záleží aj od reakcií samotného publika, z každej reprízy je tak neopakovateľná premiéra. Na čistú rýdzu improvizáciu už vo svojom veku pravdupovediac nemám nervy a neláka ma adrenalín tohto druhu.

Improvizácia je dosť o spontánnosti, ako to máte vy so spontánnosťou v osobnom živote?

Nemám s ňou problém, no priznávam, žijem podľa toho, čo mi hovorí diár. Som na to za tých tridsať rokov už zvyknutý. Vždy som žil od niečoho k niečomu a som naučený riadiť sa tým, čo zajtra musím alebo nemusím stihnúť a urobiť.

Martin v spoločnosti manželky

Ste pokojnejší, keď má váš život linky a pevný systém?

Skôr som menej nervózny, systém mám radšej ako neistotu, keď neviem, čo sa má udiať. Všetko v našej brandži sa plánuje dopredu, predstavenia, nakrúcania a aj voľno si musíme plánovať na pol až trištvrte roka dopredu. Nič iné mi ani neostáva.

Aktuálne vás môžeme vidieť v slovenskom seriáli Kuchyňa. Máte blízko ku gastronómii?

Vôbec, som len vďačný stravník. To však neznamená, že nedokážem nič uvariť, s tým problém naozaj nemám, ale do kuchyne sa nasilu nepchám. Aj vzhľadom na to, že mám pocit, že momentálne varia všetci, a tí, čo nevaria teraz, už program o varení mali. A, samozrejme, všetci tomu rozumejú, všetci to vedia. Ja naopak, idem proti prúdu a gastronómii sa venovať nechcem.

Aká herecká práca je pre vás takpovediac za odmenu?

No napríklad aj výroba Kuchyne bola akoby za odmenu. Nakrúcali sme v Ružomberku v prekrásnom prostredí Nízkych Tatier. Dnes sa už veľa seriálov nenakrúca v exteriéroch, väčšina z nich sa mastí na prvú dobrú v štúdiu. Mám rád, keď na pľaci nie je stres a ja sa môžem sústrediť najmä na prácu a nemusím sa večer ponáhľať na predstavenie do divadla. Toto bola pre mňa absolútna pohoda, odcestoval som, bol som tu desať dní v jednom ťahu, bolo mi jedno, kedy sa začne a kedy sa skončí. A pravdupovediac, užil som si aj to, že som na chvíľu vypadol zo zabehnutých a uponáhľaných rodinných stereotypov.

Podľa čoho sa rozhodujete, či prikývnete na ponúkaný projekt?

Hlavný faktor je scenár, ten sa mi musí zapáčiť. Tiež sú pre mňa dôležití tvorcovia, teda kolegovia, s ktorými pracujem rád a osoba režiséra...

Keď sa však pozriem na vaše portfólio, súdim, že na seriály ste mali v kariére veľké šťastie.

To máte pravdu a zaplať pánboh za to. Zdivočelá země, Poslední sezóna aj Comeback boli výborné projekty, ktoré ma sprevádzali v mojom živote niekoľko rokov. A veľa ďalších, na ktoré rád spomínam.

Ako to máte aktuálne s filmom? Naposledy som vás videla v Muzzikantoch.

Teraz nás čaká premiéra filmu Teambuilding a prvého mája bude mať premiéru film Kluci z hor, kde hráme s Jirkom Lábusom. Na tento film sa teším obzvlášť, pretože je z kategórie snímok, o ktorých programoví riaditelia televízií tvrdia, že nie je pre ich diváka, čo som veľmi rád.

A pre akého diváka teda je?

Viete, pre akého? Ja som tomu filmu vymyslel podtitul – film, na ktorý sa musíte dívať. Nemôžete pri tom štrikovať, variť večeru alebo surfovať po internete. Musíte ho jednoducho pozerať. Naplno a sústredene.

Ako Ozzák v Comebacku

Možno si to predstavujem ako blesk z jasného neba, ale kedy vo vašom prípade nastala chvíľa bezhraničného zamilovania sa do herectva?

Toto vám neviem presne povedať, pretože s túžbou stať sa hercom som koketoval asi od dvanástich rokov. A zároveň vám neviem povedať, či som chcel byť hercom alebo som chcel byť len slávny (smiech). Tým, že som sa dostal na DAMU hneď na prvý pokus a bol som najmladší z ročníka, tak tam asi muselo byť niečo od začiatku. Láska k hereckej profesii ako takej a divadlu i filmu, tú získava človek postupne, až keď si postupne začne uvedomovať, aká radosť plynie z tejto práce.

Apropo, DAMU. Je pravda, že vás na prijímačky pripravoval Oldřich Kaiser?

(smiech) Áno. Ja viem, je to bizarné, ale je to tak.

Ako ste k tejto skúsenosti prišli?

Jeho bývalá manželka Naďa Konvalinková pochádza z mestečka, z ktorého pochádzam ja, sme rodáci. Počas jednej nedele sme sa u našich spoločných príbuzných stretli na návšteve, bolo to práve v období, keď som sa pripravoval na DAMU. Poprosil som ho, či by nemohol pomôcť a on súhlasil. Týždeň pred riadnymi skúškami mi Olda s Naďou u nich doma pripravili akože skúšky na DAMU na neostro.V komisii sedel Olda, Naďa, Nadin otecko a Jirka Lábus a pripravili mi úlohy a skúšky asi také, aké ma potom čakali aj v Prahe (smiech). Bol to nezabudnuteľný zážitok a zároveň som to aj vďaka nim zvládol. 

A s Jirkom Lábusom ste dnes priatelia vyše tridsať rokov a nemálo rokov ste aj kolegovia z Divadla Ypsilon. Aj v tomto ste bežec na dlhé trate.

Nuž, ja si už neviem predstaviť, že by som bol inde ako v Divadle Ypsilon. Som v ňom už tridsiatu sezónu. Spolu s Lábusom, Janou Synkovou a Jarkou Kretschmerovou sme tam už inventár.
To je javisko, na ktorom ste dozreli, dospeli...Presne tak a také javisko sa nedá opustiť. Zatiaľ si to neviem ani predstaviť. Už sa ma aj manželka pýtala, či to nechcem zvážiť, predsa niekedy to veľmi obmedzuje, ale ja sa ho nedokážem vzdať...

Stále vás dokáže dramaturgia Ypsilonky natoľko nadchnúť a každú sezónu dokáže prísť s niečím, čo vás prinúti zotrvať?

Nie je to ani tak celkom o tom. Priznám sa vám, že mňa tam veľmi baví chodiť. Niektoré večery, keď sa človeku nechce byť na zemskom povrchu, čo sa mi v súčasnosti stáva dosť často, je to ako vyslobodenie.

Z čoho z pozemského povrchu ste taký frustrovaný?

Jednoducho sa mi nechce vyskytovať medzi súdruhmi, ktorí nám vyvádzajú rôzne veci za to, že ich volíme a za to, že sme ich dostali tam, kde sú. Vzhľadom aj na situáciu, ktorá sa deje u vás, by sme sa asi o tom teraz vedeli baviť veľmi dlho. Myslím si, že ideálne by sa naše dve krajiny mohli znova spojiť do jedného Československa, aspoň by sme mali len jednu hanbu. Takže divadelný suterén je pre mňa oslobodzujúci. V Ypsilonke mám pocit, že keď zleziem dve poschodia pod zem, prídem do iného sveta, do ktorého to, čo sa deje hore, nepresiakne. Mám pocit, že tam sa mi nič nemôže stať. Niekedy mám chuť tam zostať aj týždeň a nevyliezť.

Už som vás označila za bežca na dlhé trate, to platí aj pri dabovaní Simpsonovcov. Ako dlho ste už Bart?

Fíha, dvadsaťšesť rokov. A rovnako dlho je mojou mamou Jirka Lábus. A to na vás musí nechať nejaké následky (smiech).

Zatiaľ sme sa dosť nasmiali, no sú chvíle, keď vám nie je do smiechu?

Tých chvíľ je v poslednom čase pomerne dosť a je to naozaj len preto, že človek má vzťah k svojej krajine a niektoré veci len ťažko chápe.

S chuťou si zahral v seriáli Zdivočelá země

Ako napríklad?

Napríklad, že môžu byť ľudia, ktorí bezostyšne klamú, manipulujú druhými a že polovica národa je schopná to akceptovať. To považujem za strašné. A potom tá hrozná zloba a militantnosť tejto doby, gigantická nenávisť, ktorá je medzi jednotlivými tábormi... Veď to je hrôza. Občas mám chuť zobrať kufre a páliť odtiaľto preč. Nikdy predtým mi nenapadlo emigrovať, ale teraz by som bol toho skoro schopný.

Naozaj?

Áno. Až natoľko som rozčúlený. Viete, mne sa strašne ťažko pozerá na ľahostajnosť ostatných. Zažili sme, čo to bol komunizmus, čo to boli eštebáci. V roku 1989 sme si mysleli, ako ďaleko budeme o tridsať rokov, snívali sme... A kde sme? V rozkradnutom štáte, v ktorom sa vlastne nič nezmenilo. Od demokratického a civilizovaného sveta máme ešte poriadne ďaleko. Pretože základný princíp demokracie je, že ctíte názor druhého človeka, a tu ste za to dehonestovaný.

Napriek tomu, čo ste povedali, si nemyslím, že by ste dokázali odísť. No je pravdepodobné, že vaše deti s vami žiť v Česku nebudú. S týmto faktom ste sa zmierili?

Nielen že som s tým zmierený, svoje deti k tomu aj vediem. Moja rodina žila štyri roky v Amerike, potom sme sa vrátili, ale môj devätnásťročný syn tam je naďalej, posledné dva roky už aj sám. Som za neho rád, samozrejme, kedykoľvek bude chcieť, môže sa vrátiť. No vždy mu prízvukujem, aby sa snažil žiť v civilizovanom svete, ktorý bohužiaľ tu u nás nie je. Teda momentálne určite nie. A to si môže hovoriť, kto chce a čo chce.

Čomu sa v Amerike venuje?

Hrá hokej a podľa mňa veľmi dobre.

A dcéra, tá už trošku pričuchla k herectvu aj po vašom boku, však?

Sára bude mať tento rok trinásť, chodí na základnú školu. Herectvo si už trošku vyskúšala, uvidíme, kam ju osud zaveje a čomu sa bude venovať.

Keď sme pri hokeji, ten je aj vaša veľká vášeň, hoci ste s ním začali pomerne neskoro a dali ním zabrať najmä kolenám.

Áno, no napriek tomu ho milujem a stále ho hrám. S hokejovými exhibíciami jazdíme po Česku aj Slovensku, najbližšie by sme mali mať exhibíciu v Košiciach a Michalovciach. Hokej beriem nielen ako obľúbenú hru, ale aj ako prospešnú formu pohybu, ktorá je pre moju profesiu kľúčová a potrebná a ideálna aj na prevetranie hlavy. Človek sa tu zíde s úplne inými ľuďmi, z inej brandže, je to obohacujúce. Navyše, naše exhibície sú charitatívne, takže tým plníme zámer spojiť príjemné s užitočným.

S hokejom ste začali vlastne kvôli filmovačke, však?

Áno, bolo to v roku 2005, keď sme začali s nakrúcaním seriálu Poslední sezona. A potom nám už bolo jednoducho blbé prestať (smiech).

Ono je to zvláštne, k čomu všetkému pričuchne herec v rámci práce, pretože musí. Aké najväčšie obete alebo výzvy ste pre herectvo podstúpili?

Nič, pretože nič, čo som musel zvládnuť, som nevnímal ako obetovanie sa. Vždy som to robil rád a vždy som to vnímal ako vec, ktorá ma posunula ďalej. Je to súčasť hereckej práce a vďaka bohu za ňu, pretože to nemusíte len predstierať, ale prežívate. A čím viac sa toho naučíte a čím viac vecí ste schopný odohrať sám, tým väčšiu radosť máte z toho, že beháte po vlaku, jazdíte na koni, šermujete...

No predsa, nemáte strach zo zranenia?

Áno i nie, veľký problém som s tým nikdy nemal. Pokiaľ na to myslíte, tak to nezahráte dobre. Adrenalín to urobí za vás (smiech). No dnes už je to iné, producent a režisér nás už nenechajú robiť toľko nebezpečných vecí ako kedysi. Belmondovské doby sú už dávno preč, len aby sa neohrozila výroba filmu či seriálu.

Viem o vás, že vo veľkej miere robíte charitu, ale vôbec o tom nechcete hovoriť, tobôž nie s novinármi. Prečo? Máte s tým zlé skúsenosti?

Áno aj. Nepovažujem za nutné prezentovať sa tým. Naopak, bytostne mi vadí, ak sa niekto vyberie do nemocnice, vezme so sebou osem plyšákov, tri televízne štáby a dva denníky. To mi je odporné. Ja k tomu nikoho nepotrebujem. Samozrejme, niekedy s médiami za chrbtom v niečom niekomu pomôžete, ale aby som to bral len na svoju pozitívnu reklamu, to určite nie. A nechodieval som vždy sám, ale aj so svojimi deťmi. Vodil som ich do nemocnice pravidelne na Štedrý deň doobeda, na onkologické oddelenie, aby jednoducho videli, aké to je, keď k vám osud nie je zhovievavý a aký dokáže byť život krutý. Záleží mi na tom aby z nich vyrástli empatickí ľudia a podporoval som to v nich už od detstva.

Nie sú to miesta, na ktoré by rodičia brávali svoje deti bežne. Skôr máme tendenciu uchrániť ich pred pohľadom na bolesť a utrpenie a je ťažké tam občas nájsť pozitívnu energiu. Na človeka zvykne doľahnúť ťažoba, ako sa pred ňou dokážete obrniť?

Musíte vnímať práve tú pozitívnu energiu a verte mi, že ona tam je. Často sú jej nositeľmi práve deti, a to aj napriek tomu, že sú choré onkologicky, mentálne či telesne. Akoby sme si pomáhali navzájom. Vy pomôžete tým, že prídete, ony svojou energiou a entuziazmom. A je dobré to urobiť a neodkladať. Mám aj takú skúsenosť. Jedno ťažko choré dievčatko sa so mnou veľmi chcelo stretnúť, dozvedel som sa to a pamätám si, ako som uvažoval nad tým, kedy za ňou ísť, chcel som to na pár dní odložiť, no nakoniec som sa za ňou vybral hneď na druhý deň. Na ďalší deň nás opustila. Vtedy som pochopil, aké je dôležité neodkladať nič na neskôr.

Áno, o tom ste rozprávali v programe 13. komnata. No stalo sa, že ste niekedy podobne dôležité stretnutie nestihli?

Žiaľ stalo, bolo so s mojím „prvým tatinom“ Homerom Simpsonom Vlastíkom Bedrnom, ktorý mi po synovi odkázal, že by ma veľmi rád videl. Stav sa mu však náhle zhoršil, hospitalizovali ho a ja už som ho nestihol. Do konca života ma to bude mrzieť.

Nedá mi nespýtať sa, pán Dejdar, keď sa povie film Panství, čo cítite?

Fúha, aj o tomto sa budeme rozprávať? Dnes už skoro nič...

To vám úprimne gratulujem, pretože ak sa nemýlim, táto producentská skúsenosť vás takmer zruinovala...

Je to dvadsať rokov... Dnes som rád, že ten film vznikol, je tu. Všetko zlé je aj na niečo dobré a už by som sa k tomu nerád vracal.

Foto: TV Markíza

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -