Dnes je sobota, 18.august 2018, meniny má: Elena, Helena
Čas čítania
8 minutes
Zatiaľ prečítané

Katarína Knechtová: Nechcem byť verejná bábka

máj 08, 2018 - 07:09
„Som veľmi šťastný človek, aj preto, že sa už odmietam trápiť vecami, ktoré nedokážem ovplyvniť,“ hovorí s úsmevom KATKA KNECHTOVÁ, ktorú momentálne vídame ako nekompromisnú, no zároveň empatickú porotkyňu v SuperStar. Ale priznáva, že boli aj dni, keď sa necítila práve najlepšie, psychicky ani fyzicky. Všetko však zvládla, aby opäť mohla žiť naplno a tvoriť pre radosť svoju i fanúšikov.

Katka, je o vás známe, že rada cestujete, kam sa chystáte najbližšie?

Do Prahy (smiech). Teraz tam budem, zdá sa, aj tak trochu žiť. Pred pár dňami som a vrátila zo Srí Lanky, kde som spolu som sestrou absolvovala ajurvédsky pobyt. Užila som si teda krásnu dovolenku a som maximálne oddýchnutá, cítim sa ako znovuzrodená. No a teraz o pár dní sa chystám s kamarátkou do Toskánska. Obe sme gurmánky a ideme si užiť pobyt spojený so skvelou gastronómiou.

Nevyzeráte však ako veľký jedák.

No zdanie klame. Priznám sa, že ja veľmi veľa jem. A talianska kuchyňa je moja najobľúbenejšia, aj ju rada pripravujem. Bez šalátov, pizze a cestovín by som nedokázala žiť. K tomu dobré víno, čo viac by si človek mohol priať...

Aj po SuperStar sa plánujete odmeniť cestovaním?

Áno, pokiaľ sa ráta aj cestovanie po koncertoch a festivaloch s kapelou (smiech). No tento rok sa na to teším ešte akoby viac. Po tej dlhej zime, počas ktorej sme boli zatvorení vo všelijakých štúdiách, nám to všetkým príde veľmi vhod. Navyše tento rok budeme hrať aj veľmi veľa v Česku, takže to bude ešte trošku iné.

Stíhate sa počas hektického superstárovského obdobia venovať aj vlastnej tvorbe? 

Paradoxne áno. Kastingy sme si predtáčali a mala som pomerne dosť času pracovať aj na svojej hudbe. Dalo sa to celkom pekne skĺbiť, občas som mala pocit, že mám ešte viac času ako obyčajne a mám viac priestoru rozmýšľať nad mojimi vlastnými vecami, čo mi úplne vyhovuje. Tento projekt mi dal pocit časovej slobody.

Myslíte, že to tak bude aj počas živých finálových večerov?

Pevne dúfam, že áno. Chcem popri tom stihnúť aj iné veci. Do Prahy si v podstate vyjdem „na pivo“ a rýchlo späť do Prešova.

Prešov je pre vás nedotknuteľný, ani na chvíľu ste neuvažovali, že by ste žili niekde inde, bližšie „k centru diania“?

Od začiatku som to mala takto nastavené a nepovažovala som za dôležité špekulovať nad tým. V Prešove som vždy mala hudobné i rodinné zázemie a rokmi, ktoré som tu žila a prežila, sa to prakticky len utužilo. Keď potrebujem mediálne fungovať, cestujem do Bratislavy, urobím, čo treba a zasa idem naspäť. Povedzme si úprimne, dnes sa dá pracovať a komunikovať rôznymi spôsobmi, odkiaľkoľvek zo sveta. Akurát na koncerte a vystúpení musím byť fyzicky prítomná. Z mojej strany si to vyžaduje cestovanie, ktoré je pre mňa náročné. Je to časť mojej práce, ktorú úprimne nenávidím, ale zmierila som sa s ňou a Prešov neopustím. Stojí mi to za to.

To teda vnímate ako najväčšiu obetu alebo je ešte nejaká väčšia?

Ako obetu vnímam fakt, že sa zo mňa stalo niečo ako verejná bábka. Akoby som patrila všetkým a každý má právo sa o mojej práci alebo dokonca o mojom súkromí vyjadrovať. Nebyť tohto, bola by to rozprávka, pretože svoju prácu skutočne milujem. No neviem si predstaviť, že by som robila niečo iné.

Čo sa narušenia súkromia týka, dá sa na to vôbec zvyknúť? Alebo už znesiete toho viac ako povedzme pred desiatimi rokmi?

Určite. Isté obdobie svojho života som toto vnímala a vstrebávala veľmi ťažko a veľmi dlho som si zvykala byť na očiach. Inak si však túto situáciu uvedomujem z pohľadu človeka, ktorý je pri mne. Keď niekam idem s kamarátmi, ktorí na to nie sú zvyknutí, majú pocit, že sú na tácke, všetci sa na nás pozerajú a komentujú nás. Ja som si už na to zvykla a naučila som sa to nevnímať a nenechať sa tým zmietnuť, ale pre moje okolie je to stále ťažké. Aj nové projekty ako napríklad SuperStar prinášajú situácie, ktoré mi nie sú ani dnes po chuti...

S čím to súvisí?

Človek sa pred kamerami prejaví ako iná osobnosť. Je to šou, kde je nevyhnutné, aby bol širokospektrálny, najmä čo sa výrazu a prezentácie týka. No keď počujem nejaké negatívne šumy alebo nejaké komentáre, týkajúce sa mňa či porotcovania v SuperStar, je mi to nepríjemné. No musím to v sebe spracovať, mávnuť nad tým rukou, ísť ďalej a sústrediť sa na to gro. 

Čítanie diskusných príspevkov na internete je zvláštny druh duševného masochizmu známych ľudí, doprajete si ho občas?

(smiech) Duševný masochizmus je naozaj výstižný výraz. Už to nečítam a zakázala som to aj mojim blízkym. Ani to nie je smerodajné, keď sa nad tým človek zamyslí. Človek akurát zistí, koľko veľa zla a nenávisti je v ľuďoch. Pritom, keď si porovnám komentáre, ktoré sa týkajú mňa, je to slabý odvar, oproti tomu, čo si môže prečítať pani Kušnírová, ktorej nedávno niekto brutálne zabil dcéru. Nuž a keď tejto žene dokážu Slováci naložiť, tak si hovorím – toto je azda zlý sen. Viem, že to nemôžem brať ako relevantnú vzorku, ale desí ma zloba a negativizmus, ktorý sa v ľuďoch ukrýva. 

Katka, aká je vaša úloha v SuperStar? Ste akýsi zjemňujúci prvok?

Neviem, je pre mňa veľmi ťažké zaškatuľkovať samu seba. Veľakrát som veľmi impulzívna a dokážem byť zároveň nesmierne empatická. Ale ak treba, nemám problém zasiahnuť striktne a zásadovo. Som muzikant a cez určité veci jednoducho nejde vlak. Keď je raz niekto hluchý ako poleno alebo sa tvári ako majster sveta, tak je mojou povinnosťou zasiahnuť. A je to prirodzené. Ďalšia vec je, že je to šou, ktorá má svoje pravidlá. Dosť bolo srandy, nahodíme výraz a ideme ich cepovať. 

Je nejaká univerzálna rada, ktorá sa dá aplikovať na všetkých súťažiacich a funguje?

Šoubiznis je do veľkej miery o šťastí, talente, ale rovnako treba mať aj tvár na to, aby ste mohli byť na kamere. V zásade treba vydržať, nepokadiť sa z toho všetkého. Je to ťažká práca, nejde o to hrať sa na hviezdu, človek musí byť niečím výnimočný, mať nadhľad nad tým, že teraz sa okolo neho točí „celý svet“ , musí vydržať a predovšetkým na sebe neustále pracovať. Ak si niekto myslí, že je to ľahký „chlebíček“,  tak je na veľkom omyle. Človek si nesmie prestať vážiť ľudí. Všetok ten rýchly humbug okolo SuperStar následne rýchle odznie, ale to podstatné v človeku musí stále zostať nezmenené. 

Vás nevyprodukovala talentová šou, vy ste museli preraziť inak. 

Áno, ja som musela makať, nevzdávať to a vydržať. Preto viem, čo hovorím a nie sú to len prázdne slová, ale skutočne kľúčový a dôležitý fakt. 

Mali ste niekedy dni, keď ste sa chceli na to celé vykašľať a žiť odznova, inak?

(smiech) Veľmi často som na to mala chuť, verte mi. Poslednú intenzívnu krízu tohto typu som zažívala v období, keď som opúšťala kapelu Peha. Vtedy som bola naozaj rozhodnutá, že definitívne končím s muzikou. Bola som neuveriteľne vyčerpaná a mala som aj dosť veľké zdravotné problémy, psychické aj fyzické. Povedala som si stačilo. Nuž ale osud to chcel asi inak. Práve vtedy ma oslovil pán Juraj Jakubisko, aby som urobila pieseň k jeho Bátoryčke a vznikol obrovský hit, o ktorom som dovtedy ani len nesnívala. To ma akoby vrátilo späť. Vnímala som to ako znamenie osudu, že práve v hudbe je moje miesto, ktorého by som sa nemala vzdávať a bojovať ďalej. 

Aké ponaučenie ste si z tejto situácie vzali?

Zistila som, kde sú moje limity a cez ne už nejdem. Moja manažérka ma zažila v období, keď som bola naozaj na dne so silami, a preto sme si nastavili úplne nový systém, aby sme to všetko v pokoji a pohode zvládli. Viem, že sú dni a situácie, keď musím zamakať. My, muzikanti, fungujeme sezónne, ale už sa snažím neprepaľovať svoje sily, lebo viem, ako dlho trvá, kým sa človek dostane od vyhorenia opäť do normálneho pracovného a životného tempa, keď sa cíti ako normálny zdravý človek s chuťou pracovať. Toto nie je len o fyzickej kondícii, ale najmä o vnútornej sile a nastavení, pretože to ho drží pokope. Preto sa snažíme aj prácu nastaviť tak, že keď je toho dosť, viac práce už neberieme, mnohé ponuky odmietame a sústredíme sa na to najpodstatnejšie. Nie som „hraboš poľný“, ktorý potrebuje mať všetko na úkor vlastného času a zdravia. Myslím, že aktuálne mám svoje priority veľmi dobre nastavené. Nie som len interpret, som zároveň človek, ktorý hudbu skladá a potrebuje prežívať naplno každý deň, aby mohol opäť tvoriť.  

Sama ste tento stav pomenovali ako vyhorenie. S ním sa aktuálne potýka veľa ľudí vašej generácie, najmä kvôli prepracovaniu. No paradoxne vám pomohla práca sa z toho dostať. 

Áno, je to akoby nová civilizačná choroba nás tridsiatnikov, tiež som si to všimla, že som v tom nebola ani zďaleka jediná. Pieseň Muoj Bože ma vtedy presvedčila o tom, že moja práca má zmysel a motivovala ma v tom, aby som pokračovala. No ešte pomerne dlho som to riešila, akoby za pochodu. Dávala som dokopy novú kapelu, nový album. Akoby som spadla desať schodov späť a musela som dokázať, že aj ja ako sólo speváčka na to mám a nemusím sa ukrývať v tieni kapely, hoci jej líderka, ale udupaná celým systémom, ktorý sa tam stal. Takže to chvíľu trvalo. Boli to asi 3-4 roky, kým to nadobudlo vlastnú tvár, alebo polohu, v ktorej som sa cítila dobre a sama sebou. 

Medzitým ste prešli aj fyzickou transformáciou...

Áno. Roky som fungovala v mužskom kolektíve, ktorému som sa podvedome chcela nonstop podobať a prispôsobovala som sa mu. Chcela som s chalanmi držať krok, aj keď sa to nedalo, stále som bola dievča a ešte k tomu najmladšia (smiech), a tak to aj vyzeralo. Keď som nastúpila na sólovú dráhu, stalo sa, že zrazu sa ženská stránka vo mne začala oveľa intenzívnejšie otvárať. Bol to úplne prirodzený prerod, za ktorý som dnes veľmi vďačná. 

Aké sú vaše ženské vrtochy?

Som veľmi protivná, keď som nevyspatá. No a, samozrejme, hormonálne výkyvy, tie sa na mne vedia teda parádne podpísať (smiech). Rovnako nervózna som, keď nemám dobrú kávu alebo keď som hladná. No čo vám poviem, nechcite to zažiť (smiech).

A čím sa odmeňujete po náročnejšom období? 

Keď prídem domov po šnúre alebo náročnom koncerte či dni, mám rituál, ktorý si vždy rada doprajem. So svojím psom zaleziem do postele, nanosím si tam dobré jedlo. Ale alfa-omega je dobre sa vyspať, psychicky si odpočinúť aj od ľudí. Mať čas byť sama so sebou. 

Aké obdobie prežívate v súkromí?

Veľmi príjemné a dobré. 

To znamená, že chlapi poslúchajú?

(smiech) Nie, to znamená, že som bez priateľa a musím vám povedať, že som v štádiu, keď mi ani nechýba. 

Prečo?

Pretože aj také obdobia sú pre človeka dôležité.

A nedá sa to ani nasilu...

Presne tak. Nejde to na povel. O rodine a deťoch – to sú večné otázky, ktoré musím neustále odrážať... Samozrejme, bola by som šťastná, keby som sa stala mamou. Ale nepôjdem ísť niekam prosiť, aby ma niekto „priľahol“, pretože mám najvyšší čas a tikajú mi biologické hodiny... Takto to nefunguje. 

Viem si predstaviť, aký tlak okolia pociťujete, no podarilo sa vám s ním vysporiadať? 

Už áno, podarilo sa mi to. Priznávam, mala som ťažšie obdobie, veľmi som túžila po vlastnej rodine a na chvíľu sa to stalo mojou úplnou prioritou. No v konečnom dôsledku som týmto len samu seba vytrápila. Čo má prísť, príde.  

 

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -