Dnes je streda, 26.september 2018, meniny má: Edita
Čas čítania
10 minutes
Zatiaľ prečítané

Alexandra Palatínusová: Pôrod doma bol nádherný zážitok

máj 16, 2018 - 10:49
S herečkou ALEXANDROU PALATÍNUSOVOU sa môžete zhovárať o divadle, spoločenskej situácii, výchove detí alebo o slastiach a radostiach, ktoré tvoria mozaiku našich všedných dní. Vždy je to zaujímavé a obohacujúce.

Sandra, pochádzate z Rimavskej Soboty, dieťa a muža máte v Brne, v Bratislave máte tiež isté zázemie kvôli práci. Kde ste naozaj doma?

Hovorí sa, že tam, kde je detská postieľka, no naša dcéra žiadnu nemá. Spí s nami. Je pravda, že ako dvaja herci veľa kočujeme, stále sa presúvame medzi Bratislavou, Prahou, Brnom a najnovšie už aj Jihlavou. No hlavné zázemie, kde sa cítime ako v našej vlčej diere, máme v Brne, pretože môj partner tam má v Mahenovom divadle stály angažmán.

Momentálne hráte len v Divadle Aréna, alebo sa mýlim?

Je to tak. Mám dcéru, ktorá má dva roky a štyri mesiace. Posledné tri roky som nič nové neskúšala, lebo som sa jej chcela plne venovať. Cítila som, že by som sa pri nej nedokázala intenzívne koncentrovať na prípravu novej inscenácie a nechcela som, aby moja dcéra zažívala pocit, že hoci som s ňou, nie som s ňou naplno. Pri reprízach „starých“ hier to bolo iné, v tých som pokračovala tri mesiace po pôrode. Natašu som nosila so sebou vo vajíčku aj do národného a medzi výstupmi som ju odbiehala dojčiť.

Doma žijete s hercom, rozprávate sa o práci a divadle?

Keď Nataša zaspí, zvykneme si spolu sadnúť nad texty, preberáme ich, rozprávame sa o nich, rozoberáme tvorivý proces, vytváranie charakteru a postavy... Je to naše hlavné povolanie, nielen koníček, nevyhneme sa tomu. Petr je hercom každou bunkou svojho tela, veľa skúša i hrá a inscenácie zvláda parádne. Má oveľa väčšiu prax ako ja, napokon je starší, svoj čas si vie zariadiť už úplne inak. Presne si vie povedať – teraz vypínam, dve hodiny sa idem naplno koncentrovať na Natašu. Áno, učí sa texty síce dlhšie ako ja, ale on si v tom prístupe vie lepšie „poupratovať“.

Keby sme pátrali po vašich hereckých génoch, čo by sme vypátrali?

V genetike to asi nie je. Sonda vedie jednoznačne tam, že som vyrastala ako jedináčik a rodičov som stále otravovala vetou, že sa nudím, a tak ma zahltili koníčkami. Robila som naozaj všetko, od športov, cez jazdenie na koni... Paradoxne, v divadle som nehrala, no chodila som na recitačné súťaže, a v tých som v porovnaní s ostatnými aktivitami naozaj vynikala. Na bilingválnom Evanjelickom gymnáziu v Tisovci, kam som chodila, som sa spoznala s Luciou Repašskou, ktorá neskôr vyštudovala JAMU v Brne, a tá ma priviedla k divadlu. Pôvodne som myslela, že budem študovať v Banskej Bystrici na Akadémii umení, prijímačky na VŠMU som absolvovala bez veľkých očakávaní. Do Bratislavy som si so sebou nepriniesla veľa vecí a tak, keď som prechádzala z jedného do druhého a tretieho kola, som si musela v rukách prepierať aj spodnú bielizeň (smiech). Jednoducho som s tým nerátala a  nakoniec ma vzali.Je pravda, že málokomu sa tam podarí uspieť na prvýkrát.

Neviem, aká je bilancia, pamätám si, že boli celkom nadšení z toho, že som bola iná typologicky.
Ako iná?

Bola som trochu oblejších tvarov a komisia sa tešila, že majú konečne kus baby.
A potom prišiel prerod, keď ste zo seba zhodili tridsať kíl, čím ste im typológiu značne narušili...
(smiech) Je to možné, no môj vnútorný temperament a energia zostali. To nestratíte pri behu v lese ani vo fitku, ani to neodbúrate pri diéte. Len som sa esteticky zmenšila. S odstupom času prichádzam na to, že som bola väzeň vo svojom tele. Nebola som so svojou postavou vyrovnaná, najmä tým, že som sa odjakživa veľa hýbala. Robila som veľa športov, každý ma obdivoval, že som flexibilná, ohybná, že dokážem prejsť do mostíka zo stoja... No prišiel čas, keď som potrebovala kilá zo seba zhodiť, čo mi dodalo bezostyšnosť. Akoby som sa vylúpla v ženu. Potrebovala som rozkvitnúť, radikálne sa zmeniť. Je pravda, že v tom čase som prežívala ťažký rozchod a bytostne som potrebovala začať novú etapu života.

Spomínali ste jazdu na koni a športovanie, to je veľmi vítaná výbava u každého herca. Je to špecifické povolanie v tom, že vyžaduje rozvíjanie daností, talentov, čo so sebou nesie aj nemalú obetu. Čo bola vo vašom prípade najväčšia obeta herectvu? 

To je zaujímavá otázka. Myslím, že herectvu ako takému pomôže všetko, a vôbec to nevnímam ako obetovanie sa. Len sa pozrite na baletky, muzikantov alebo vrcholových športovcov... To je drina! Áno, herec by sa mal neustále starať o duševný a fyzický vývoj... No možno ako obetu vnímam fakt, ktorý herec musí prijať, že slúži celku, hoci aj v nejakej menšej zaangažovanosti. 

Čo konkrétne máte na mysli?

Jednoducho sa stotožní s tým, že jeho priestor alebo jeho rola nie je až taká veľká, nemá kľúčové repliky, ale je na javisku a slúži inscenácii, ktorá má výpovednú hodnotu. V divadle ide výsostne o kolektívnu prácu a na to sa dosť často zabúda.

To chce ale potlačenie ega...

Určite áno. Niekto raz povedal, že divadlo je kolektívna práca, ale robia ho paradoxne najväčší egoisti. Niekedy je to ako zakliate. Už na škole sa herec, hoci proti svojej vôli, zaškatuľkuje, a má potom veľký problém ukázať, že dokáže aj niečo iné. Musí mať šťastie na inú ponuku.

Vám toto šťastie prišlo s Divadlom Aréna a Dubčekom?

Čo sa Dubčeka týka, bola to pre mňa prvá skúsenosť s autorskou inscenáciou, ktorá mala byť zároveň našou generačnou výpoveďou. Obsadili nás s tým, aby sme trochu „kecali“ do réžie a dramaturgie. Priznám sa, občas som váhala, či do toho nekecáme až príliš.

Hru #Dubček ste začali skúšať v januári, potom sa v našej spoločnosti začali diať veci, akoby sa nám zlomila doba, s ňou aj spoločnosť. A to muselo úplne prehodnotiť váš pohľad na hru.

Skúsim to pomenovať tak, aby to nevyznelo ezotericky. Prúd energie a toho, že sa v krajine niečo deje, masy v uliciach, cítil každý jeden z nás. Ponorili sme sa do toho ešte viac, prežívali sme to citlivejšie. Nevedeli sme sa odpútať od aktuálneho diania, chceli sme vedieť, čo sa deje s krajinou, v ktorej žijeme. Postupne sme sa do hry snažili vložiť pár odkazov na to, čo sa deje teraz, no len veľmi mierne. Nechceli sme dupľovať pocity z ulice ešte aj na javisku. Inšpiroval nás aj syn pána Dubčeka, ktorý sa bol pozrieť na jednej generálke a povedal nám, že jeho otec bol veľmi proeurópsky. Aj preto sme sa rozhodli poukázať na slobodu, ktorá tu je, ale je stále veľmi krehká.

Inscenácia Dubček si vyžadovala špeciálnu niekoľkomesačnú prípravu

Inscenáciu som vnímala aj ako výchovné predstavenie pre súčasnú mládež.

Slúži na to aj celý Občiansky cyklus Divadla Aréna. Predstavenia ako Tiso, Komunizmus, Holokaust sú úžasné a je namieste poďakovať pánovi Jurajovi Kukurovi aj za to, že dal priestor Občianskemu cyklu, ale aj za odvahu púšťať sa do týchto tém, hoci ich príprava je mimoriadne náročná. Takmer mesiac sme boli iba za stolom, pozerali sme inscenácie a dokumenty, ktoré s touto témou súvisia. Začali sme sa venovať Dubčekovi od gruntu, teda od druhej svetovej vojny, holokaustu, kodifikácie listiny ľudských práv a slobôd...

A po náročnom pracovnom období prichádza oddych. Ako oddychujete vy?

V prírode, s rodinou a hlavne s mojím partnerom. 

Znamená to, že máte spoločné záujmy?

Náš spoločný záujem je byť spolu. Keď Nataša zaspí, analyzujeme veci do špiku kostí. To je pre mňa relax a vtedy si v sebe obaja aj upraceme. No a náš spoločný prioritný záujem je venovať sa našej dcére tak, aby z nej vyrástla slobodná a šťastná bytosť. Súhlasím s tým, čo hovorí psychológ Ivan Štúr: „Netreba veľmi vychovávať, treba pekne žiť, dieťa sa pridá.“ 

Aká ste matka?

S partnerom sa snažíme aplikovať kontaktné rodičovstvo. Ako matka sa snažím byť vnímavá. Stále sa vo výchove učím, posúvam, teda Nataša ma posúva. Byť partnerkou môjho dieťaťa, to je aj môj cieľ. Napriek tomu, že Nataša je ešte malá, veľmi pekne kooperuje. Snažím sa ju vnímať ako rovnocennú bytosť. Vlastne tak vnímame aj nášho psa (smiech). Sme štvorica, ktorá má k sebe vzájomnú úctu, rešpektujeme svoje potreby. Nuž a tým, že môj partner je odo mňa o dosť starší, istým spôsobom vychováva aj on mňa a takým istým spôsobom pristupujeme aj k našej dcére. Často jej hovorím, že som na tejto planéte dlhšie ako ona, mám viac skúseností, a preto viem, ako fungujú niektoré veci. Upozorňujem ju na to, že keď strčí prst do plameňa, popáli sa, ale vyskúšať to musí sama. Skôr jej ukazujeme iný smer, než zakazujeme.

Sandra s dcérkou Natašou

Vychovávali vás v podobnom duchu?

Moja mama ma vychovávala najlepšie, ako vedela a mohla, a ja som za to veľmi vďačná. Nemala prečítané knihy o výchove, ktorých princípy som si osvojila ja, no to je v poriadku. Veľmi sa mi páči jej postoj k tomu, ako vychovávam dcéru ja. Prijíma to s absolútnou pokorou a vidím, že môj prístup je pre ňu veľmi inšpiratívny. Tak to bolo aj s naším domácim pôrodom. Ani mojej mame, ani mojej svokre sme dopredu nepovedali, že plánujeme rodiť doma. Povedali sme im to, až keď nás prišli pár dní po pôrode navštíviť. Uvideli vyrovnanú rodinu, spokojné dieťa, doma bolo čisto, navarené, ja som bola plne mobilná, divili sa, ako je to vôbec možné, že tam nenašli unavenú, frustrovanú ženu, poníženú z pôrodnej sály... Všetko u nás nabehlo veľmi prirodzene a prirodzene to aj pokračovalo, mama a svokra to videli a s úctou prijali.

Otázka domáceho pôrodu je mimoriadne zaujímavá. Vedeli ste od začiatku, že chcete rodiť doma?

Otehotnela som neplánovane a poviem vám pravdu, pôrodu som sa veľmi bála. Niet divu, okolo seba som počúvala katastrofálne príbehy a zážitky, ktoré sa netýkali len samotného pôrodu, teda väčšinou skôr chirurgického aktu, no mnohé ženy po ňom zostávali zlomené a psychicky zničené. Zároveň som si hovorila, že pôrod je jedna z najprirodzenejších vecí na svete. Je to poslanie ženy, sila prírody... Začala som si o tom viac študovať, postupne som prichádzala na to, že sú nejaké duly, pôrodné asistentky, baby friendly nemocnice, bonding... Ako herečke mi poskytli možnosť rodiť v jednej súkromnej nemocnici, kde mi povedali, že si môžem vybrať spôsob pôrodu ako aj deň cisárskeho rezu. A vtedy som sa zháčila. Ja mám rozhodnúť, kedy má dieťa opustiť moje telo? Veď to je proti prírode! Dieťa musí predsa vyslať signál, po ktorom sa spustí pôrod.

A tak ste sa rozhodli...

Vedela som, že chcem mať pri sebe pôrodnú asistentku a začala som s hľadaním. Prvá, s ktorou som mala konzultáciu, bola pre mňa príliš komótna a vedela som, že ju svojou energiou prevalcujem. Nuž a druhá, ktorej som zavolala, mi povedala, že už rodí iba doma. Povedala som si, že ja vo svojich dvadsiatich šiestich rokoch a pri svojej fyzickej kondícii som schopná a chcem porodiť dieťa doma. Stretli sme sa s ňou, môj muž ešte vtedy nič netušil, až asi v polovici rozhovoru mu to došlo. Hoci sme boli len v treťom mesiaci tehotenstva, naša príprava na domáci pôrod sa práve úspešne začala. Na čele s výnimočnou Kristýnou. Je to prenádherná víla a zároveň veľmi sofistikovaná bytosť, ktorá nám odborne všetko dopodrobna vysvetlila. Domáci pôrod sa vlastne nedá nikdy naplánovať, nikdy neviete, ako zareagujete, čo sa stane s psychikou ženy, keď pôrod začne prebiehať, treba myslieť na všetko, mať pobalenú tašku do nemocnice... ja som ju však nemala. Samozrejme, základnou podmienkou bolo, že tehotenstvo muselo prebiehať bez najmenších komplikácií, všetko muselo byť v absolútnom poriadku, po fyzickej i psychickej stránke. 

Ako ste sa teda na samotný pôrod v domácom prostredí pripravovali?

Začali sme sa stretávať s našou pôrodnou asistentkou, najskôr v mesačných intervaloch, posledné dva mesiace sme už raz týždenne chodievali na predpôrodné kurzy. Veľa sme si odborne naštudovali, mali sme pripravený pôrodný playlist, originálny pôrodný bazén z Anglicka, kúpené sviečky, závesy na zatemnenie... Zaujímavosťou je, že sama v sebe som si vysnívala jeden deň, keď by som chcela rodiť a vtedy som aj rodiť začala. Paradoxne mi nedošlo, že môj partner v ten deň hrá dve predstavenia, takže ráno ma nechával v silných kontrakciách a vrátil sa pri prasknutí plodovej vody.

Apropos, partner, nemal o vás strach?

To viete, že sa bál, ale dôveroval mi. Samotný pôrod bol pre mňa mimoriadny mystický zážitok, často hovorím, že som sa cítila, akoby som prechádzala do iných sfér, zažila som niečo ako let vesmírom. Porodila som veľmi rýchlo a úplne bezbolestne, priam až so slasťou, bez najmenšieho poranenia. Môj muž prestrihol pupočnú šnúru, myslím, že aj pre neho to bol nádherný zážitok.
No predsa, mnohí by to považovali za nezodpovednosť...
Ja to rozhodne nevnímam ako nezodpovedný čin. Práve naopak. Bola u mňa vyštudovaná odborníčka, bola o nás upovedomená sanitka, nemocnica od nás desať minút, necítila som sa nebezpečne či ohrozene.

S partnerom Petrom Bláhom

Plánujete väčšiu rodinu?

To je podľa mňa nad naše limity. Sme obaja už aj takto dosť vyťažení a nechceme mať deti na to, aby sme ich dávali do jaslí, chceli by sme sa im na sto percent venovať tak ako Nataši. Ju som dojčila vyše dvoch rokov, neustále som ju mala pri sebe v šatke... Áno, deti so sebou prinášajú do života rodičov obrovský dar a som nesmierne šťastná, že Natašu máme. No momentálne si ani ja ani môj partner nedokážeme predstaviť, že by sme rovnakú energiu mali dať druhému dieťaťu. Ale... Kto vie. Ani Natašu sme neplánovali.

Čo má Nataša po vás?

Pôvodne sme si mysleli, že bude váhavá, ale teraz je jasné, že v temperamente asi bude po mne. Rada spieva, miluje jazdu na koni a hovorí, že chce byť herečka. Občas som ju brávala na skúšky do Arény, bola s nami na javisku, zapájala sa do scény mávania s vlajkami, vzniklo následne aj jedno roztomilé video, kde hovorí – „maminka pjacuje u Kukuju, Nataša bude taky pjacovat u Kukuju“ (smiech). V poslednom čase sa veľmi zmenila. Mám pocit, že rozkvitla, vytiahla sa, začala hovoriť súvislé vety. Je zvláštne povedať, že už ako dospelý človek, ale je to tak. Má svoj názor, uvedomuje si svoju možnosť pohnúť so situáciou, vie, že aj jej slovo veľmi zaváži, že na ňu dáme. Váži si to a dôveruje nám.

Foto: archiv A.P. a TV JOJ

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -