Dnes je nedeľa, 24.jún 2018, meniny má: Ján
Čas čítania
10 minutes
Zatiaľ prečítané

Michal Viewegh: Stále nepociťujem vďačnosť, že žijem

jún 01, 2018 - 14:03
So spisovateľom MICHALOM VIEWEGHOM som sa stretla po šiestich rokoch. Naposledy sme sa videli pár mesiacov pred magickým dátumom 12. 12. 2012, keď mu náhle praskla aorta. Tvrdenie, že jeho život sa obrátil hore nohami, je v jeho prípade nepostačujúce. Prevalcovalo ho to. Fyzicky, no predovšetkým psychicky. Hlasného smiechu bolo síce menej ako naposledy, ale v krutej úprimnosti, mužskom šarme, spisovateľskej výrečnosti a ostrovtipe je to stále starý dobrý Viewegh. Aj napriek, alebo práve vďaka antidepresívam.

Vašu najnovšiu knihu Muž a žena som prečítala za jeden večer. Vitajte späť, pán Viewegh.

Ďakujem pekne, ak ste to teda mysleli ako kompliment. Nepočujem to prvýkrát, ale počujem to rád, že táto knižka značí akýsi návrat zo stavu pacienta do stavu normálneho, spisovateľského.

Ešte stále sa vnímate ako pacient?

Nuž, ja som pacient. Môžem vám ukázať svoj dávkovač liekov, ktorý mi sype jedenásť liekov denne. To nie je žiadna moja umelá štylizácia.

Ako vznikol námet tejto knihy? Začnime Čarodějkou z křemelky, ženou, ktorá dokáže čítať myšlienky. Na prvý pohľad banálna myšlienka...

Tento príbeh som mal rozpracovaný už dávnejšie. Spísal som si ho raz po tom, čo som v kaviarni videl dvojicu – mladšia žena a muž v strednom veku, ktorý ju evidentne balil. Bohužiaľ, som počul to, čo jej hovoril. Bola to neuveriteľná zmes intelektuálnych kecov v kombinácii s podivnou samoľúbou sebaprezentáciou. Jednoducho povedané, tokal zo všetkým, čo k tomu patrí (smiech). Vtedy som sa v duchu smial, pretože som vedel, že nezáleží na tom, čo jej hovorí, aj tak mu ide len o jedno. Ten rozpor medzi filozofickým komentárom a akýmsi pragmatickým ťahom na bránu ma primäl napísať tento príbeh. Viem, že to nie je originálny príbeh, boli tu filmy ako Po čom ženy túžia či román Umírat v nitru od Roberta Silverberga... No bavilo ma to, touto novelou som si splnil prianie napísať nadreálny príbeh.

A čo druhá novela, Family Frost? Začína sa prológom, ktorý opisuje, akým spôsobom ste sa rozišli s dobrým priateľom a svojím dlhoročným vydavateľom, čo bola, priznám sa, pre mňa poriadne studená sprcha.

Bol to prirodzený odrazový mostík pre ďalšiu fabuláciu. To, čo opisujem v úvode, som skutočne prežil, až potom nastupuje fikcia. No aj v samotnom fiktívnom príbehu pokračuje motív rozchodu kamarátov. 

Ono sa to stáva bežne. Keď sa človek dostane do nejakej hraničnej situácie, čo vo vašom prípade bolo prasknutie aorty, zvykne mu to vyselektovať ľudí vo svojom okolí.

Musím povedať, že som mal skôr šťastie na kamarátov. Žijem na Sázave, v malom mestečku, kde je naozaj skvelá komunita ľudí, ktorí stáli pevne pri mne a pomáhali mi. Naopak, mal som pocit, že to, čo sa mi stalo, berú ako záťažový test nášho priateľstva a že v tom teste obstáli. Nemôžem sa na nikoho sťažovať. Paradoxne, až po niekoľkých rokoch, čo sa mi to stalo, som sa rozišiel s Martinom, ktorý bol nielen môj vydavateľ, ale aj môj celoživotný kamarát. Prišlo to v situácii, keď som na tom bol naozaj veľmi zle, finančne i psychicky. Moje knižky sa nepredávali, neskôr sa ukázalo, že to bolo spôsobené prakticky ich nulovou propagáciou a zle nastavenou distribúciou. Namiesto toho, aby ma v tejto situácii podržal, urobil pravý opak.

V knihe sa spomína, že vám bývalý vydavateľ odporúčal ísť robiť vodiča nákladného auta. Michal, naozaj ste na chvíľu prepadli myšlienke, že už sa písaním neuživíte a budete musieť nabehnúť na klasickú osem a viac hodinovú pracovnú šichtu?

Bol to pre mňa síce katastrofický scenár, ale po tom, ako mi to Martin povedal, som o tom niekoľko dní uvažoval. Nielen to, dokonca som sa pýtal na voľné miesto na sázavskej základnej škole. Som učiteľ, nič iné neviem a naozaj som bol chvíľu presvedčený o tom, že pôjdem znova učiť. Zvažoval som, že budem musieť predať dom a budem bývať v malej chate vedľa domu mojej mamy. Doteraz beriem antidepresíva a pre vnútornú pohodu pacienta nie sú úvahy tohto druhu absolútne dobré.

Pán Viewegh, my sa nezhovárame prvý ani druhýkrát, dokonca sme spolu už aj čo-to pretancovali a presmiali, preto si môžem dovoliť toto konštatovanie. Privítala som vás späť ako autora, ale kde je Michal, ktorý si užíval život plnými dúškami?

Chápem, že ma dnes vidíte úplne inak, vtedy sme boli ešte mladí búrliváci, viac sme pili, viac sme flirtovali... to už sa asi nevráti.

Napriek tomu si neviem predstaviť Michala Viewegha bez svojich bohémskych vrtochov, ktoré k tomu spisovateľskému statusu aj tak trochu patria. 

Nie je to len chorobou, ale aj vekom. Čo si budeme nahovárať, nikto z nás nemladne. Desať rokov sa na človeku podpíše aj bez ohľadu na to, či sa mu udeje niečo zdravotne, tobôž v mojom prípade.

Dobre, tak sa spýtam inak, čo zo svojho života ste vyradili úplne a čoho ste sa vzdať odmietli?

Ako tak nad tou otázkou premýšľam, ja som vlastne nič nevyradil úplne. Samozrejme, robím veci, ktoré urobiť zvládam, prispôsobil som sa obmedzeniam. Na dovolenky musím ísť so sprievodom, rovnako som musel prispôsobiť dĺžku prepravy a dostupnosť destinácií, neorientujem sa v priestore, blúdim. Keď idem v reštaurácii na WC, potrebujem sprievod aby ma priviedol späť k stolu. Keď si nezapíšem do notesa, kde som zaparkoval, je možné, že by som auto už nikdy nenašiel. To je realita a zároveň hendikep, ktorý nie je vidieť, no dá sa s ním žiť. Ale inak žijem rovnako.

To znamená, že aj naďalej športujete?

To s aortou sa mi stalo v roku, keď som ubehol maratón. Následné štyri roky som nemohol robiť nič, teraz začínam postupne behať. Mal som ideu, že zabehnem napríklad sázavský polmaratón, lekári mi to však zakázali, skôr mi vnucujú nordic walking. Takže sa venujem tomu.

Čo dnes cítite, keď si spomeniete na magický dátum 12. 12. 2012, keď sa vám stala tá nešťastná udalosť?

Hrôzu. Je to deň, keď sa môj život zásadne zmenil, deň, keď som skoro zomrel. Štatistiky hovoria, že prasknutie aorty neprežije deväťdesiat percent ľudí. Stal som sa členom klubu vyvolených, ale takéto členstvo som si predstavoval úplne inak. Výsad a privilégií viac a trochu menej utrpenia a limitov.

Pomerne často používate slovné spojenie – som štatisticky mŕtvy. Nie je to len akási egoistická výhovorka?

Nie, to sú fakty. Ak je šanca prežiť prasknutú aortu desať percent, tak potom som štatistická výnimka, chyba. Samozrejme, dá sa to interpretovať ako zázrak a dar, veľa ľudí mi hovorilo, že som dostal druhú šancu... No poviem vám pravdu, stále mi robí problém cítiť vďaku. 

Stále sa hneváte?

Áno. Možno by som si mal naozaj pripustiť, že som dostal druhú šancu. No ja v tom vidím skôr trest, ktorý šanci predchádzal.

V rámci písania ste ako autor občas až kruto úprimný a nešetríte ani seba ani svojich blízkych. Možno aj preto sa vaše denníky čítajú tak dobre. Máte vy vôbec ešte nejaké tajomstvá?

Všetci máme tajomstvá. Pravdou je, že o sebe hovorím pomerne veľa, až som niekedy obviňovaný z exhibicionizmu. Avšak mať tajomstvo automaticky neznamená, že máte príbeh alebo predlohu na románovú story. Tajomstvo môže byť nepriznaná milenka, väčšia miera depresií, než pripúšťate navonok, samovražedné úvahy... A to sú veci, o ktorých sa nehovorí. Možno preto by človek neexhiboval, aby nebol obviňovaný z toho, že sa snaží v iných vzbudzovať súcit. Všetci si nesieme nejaké trináste komnaty, ktoré veľmi neotvárame.

Pán Viewegh, ako ste na tom momentálne s Bohom? Hneváte sa na neho alebo ste zakopali vojnovú sekeru?

V mojej poslednej zbierke poviedok je jedna, kde sa muž začne zmenšovať, každý deň príde o niekoľko centimetrov svojej výšky, až sa nakoniec zmení na malú figúrku, ktorú v zuboch odnesie jeho vlastný pes preč. Práve toto zmenšovanie je metafora mojej vtedajšej životnej situácie. Naozaj som mal pocit, že sa zmenšujem. Nie fyzicky, ale z toho sebavedomého a úspešného chlapa sa stal nemohúci pacient, ktorý nezvláda ani deväťdesiat percent vecí, ktoré predtým zvládal. No a postava tejto poviedky sa rúha a správa sa k Bohu veľmi arogantne. Musím pripustiť, že v tom čase som prežíval veľmi podobné veci. Nie som veriaci, ale ak som sa nejakej poznámky smerom k Bohu dopustil, tak to bolo práve takéto rúhavé sťažovanie si – za čo to mám? Toto som si naozaj nezaslúžil! Okolo nás chodia ozajstné svine, ktoré ubližujú svojim blízkym a priateľom, kradnú, im sa nič nestane a mne... Nasledovalo naivné vymenovanie mojich predností, čo som robil pre charitu, ako som bol v Afrike s UNICEF-om, komu som dal alebo požičal peniaze a hovoril som si, ako som mohol byť na základe toho takto potrestaný. Ale to sú skôr oné zúfalé výkriky pacienta v depresii.

Nie je to tak dávno, čo ste vydali najstaršiu dcéru, budete už aj deduško?

Veľmi by som im to želal, ale viete, ako to je v dnešnej dobe. Počatie nie je automatické. Viem, že už uvažujú aj o nejakých podporných metódach, uvidíme, ako to dopadne. Čo sa deduškovského statusu týka, viete, mám rôzne problémy, ale nikdy som nemal problémy s vekom, ani som sa zaň nikdy nehanbil. Takže deduško budem rád, keď to príde.

Dcéry z druhého manželstva máte aktuálne v puberte, ako si s odstupom času užívate opäť obdobie svojbytností vlastných detí, hoci ich nemáte stále pri sebe.

To ste teraz povedali kľúčovú vec. Mám ich len raz za štrnásť dní na víkend a sem-tam cez týždeň. Áno, sú to pubertiačky so všetkým, čo k tomu patrí, niekedy sú naozaj neznesiteľné. Vďaka tomu, že som s nimi tak málo, sa nad to dokážem povzniesť a nehodlám si pokaziť víkend nejakými sťažnosťami alebo tým, že by som sa pokúšal ich prehnane vychovávať alebo kritizovať. Jednoducho to nechávam plynúť a myslím si, že aj vďaka tomu máme spolu veľmi pekný a dobrý vzťah.

Dá sa povedať, že vás aj tak trošku šetria?

Prijali fakt, že som pacient, že potrebujem pomôcť s orientáciou, pripomínajú mi, aby som niekde niečo nezabudol, navigujú ma v aute... Ale či ma priamo šetria? Barča nedávno oslavovala trináste narodeniny a ja som jej dovolil, že si na Sázavu môže priniesť asi tak desať kamarátov. Keď som sa o tretej ráno pokúšal zaspať pri hluku partičky pubertiakov, nevyzeralo to tak, že ma šetria (smiech).

V jednom rozhovore ste povedali, že vás spisovateľsky už nedokáže nadchnúť láska v žiadnej svojej podobe. No súkromne, našli ste aj po druhom rozvode opäť cestu k ženám?

Je verejné tajomstvo, že priateľku mám. Sme spolu druhý rok, hoci spolu nebývame. V Sázave má opatrovateľskú službu. Stará sa o dôchodcov, rozváža im obedy v hliníkových kastrólikoch. Mne ju švagriná tiež objednala na rozvážanie obedov a pomoc pri upratovaní. Ale ja nie som prototyp drsného zamestnávateľa, namiesto toho, aby som povedal – tuto to vytrite a umyte riad, som hovorieval – Monika, dáte si kávu? Ku káve som jej kúpil koláčik, ona upratala, potom sme si sadli a zvykli sme sa porozprávať. Prisahám Bohu, že som ju nebalil (smiech)! Naozaj to prebehlo bez postranných úmyslov, či už mi to čitatelia budú veriť, alebo nie. Potom sa ukázalo, že spolu sedíme čím ďalej, tým častejšie, že sa rozprávame dlho nad rámec jej pracovnej doby. Monika sa v tom čase tiež rozvádzala a bola sama, no a v duchu filozofie everybody needs somebody vznikol náš vzťah, začali sme si vzájomne pomáhať.

Spomínali ste, že spolu zatiaľ nebývate, no plánujete to?

Každý z nás má po tri deti. V ľahkej nadsádzke hovorím, že som starý mrzút a presvedčený starý mládenec, no sčasti to myslím vážne, pretože viem, že spoločné bývanie s paňou s tromi deťmi by som dnes už nedal. Myslím, že aj Monika pochopila, že to nie je pre nás najlepšie, že by nás to za iných okolností možno rozdelilo, keby sme sa doma handrkovali o maličkosti.

Čo vám robí radosť?

Zdanlivo bežné veci, ktoré som doposiaľ považoval za bežné, ale dnes si ich viac vážim. Napríklad to, že za mnou prídu dcéry a strávim s nimi pekný víkend alebo, že mám okolo seba celý rad dobrých priateľov, dobrých susedov, ktorí mi v nedeľu zavolajú a pozvú ma na obed. A to nie je samozrejmé! No to je Sázava. Mám rád dom, ktorý som tam postavil ako svoj vysnívaný. Je tam nádherne a čím som starší, tým viac ma uchvacuje jeho okolie, príroda... Aj tú som donedávna bral ako samozrejmosť, dnes sa na ňu neviem vynadívať. 

Začala vás dojímať, však? 

Áno. Také posedenie na terase s pohárom vína má skoro až meditačný rozmer. Nie je to len banálne vyhrievanie sa na slnku. Človek sa upokojí a koncentruje sa na to podstatné.
Na záver by sme sa mohli zahrať hru, ja vám poviem jedno slovo a vy mi k nemu poviete asociáciu.
Áno, to je ako u psychiatra (smiech), ale beriem, poďme na to. 

Bulvár?

Súdny spor. Myslím, že ten môj spor s ním sa ešte stále vlečie. Je pravda, už to tak veľmi neprežívam, ale som rád, že som sa vtedy do toho pustil, že som to dotiahol do konca a že je to jedna z káuz, pri ktorej si bulvár uvedomil, že má limity a že musí rešpektovať základné spoločenské pravidlá.

Kritika?

Skôr zdroj mojej hystérie, dnes ma to už príliš nevzrušuje.

Pokoj?

Vysnená méta, ktorú by som chcel dosiahnuť. Nenervovať sa banalitami a hlúposťami, ako že nemôžem v Prahe zaparkovať a som schopný z toho dostať hysterický záchvat. Všetkými desiatimi by som bral orientálnu vnútornú vyrovnanosť. Za tú by som si pokojne aj priplatil.

Sny?

Tie som mával a do značnej miery som si ich aj splnil. Chcel som byť publikovaný autor, kedysi som sníval o tom, aby mi vyšla kniha, dnes ich mám vonku tridsať. Predal som milióny kusov kníh... Kam ďalej to stupňovať? Skôr by som to formuloval ako priania, prial by som si, aby ma písanie neprestalo baviť, aby vydržalo zdravie nielen mne, ale aj ľuďom okolo mňa. Iné sny už nemám.

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -