Dnes je pondelok, 15.október 2018, meniny má: Terézia
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Outsider

máj 30, 2018 - 08:15
Perfektný právnický triler o vrahovi, ktorý siaha až na Najvyšší súd... Takéto skvelé právnické príbehy píše John Grisham, teraz sa k nemu zaradí Anthony Franze.

Každému, kto bol niekedy outsider

Outsider je vynikajúci právnický triler o Najvyššom súde, ktorý je tak trochu ako malé mesto. Zamestnáva Veľkú deviatku, vyše štyristo ďalších, má súdnu sieň, policajnú jednotku v budove, verejný bufet, darčekový obchod, fantastickú knižnicu...
Práve tam sa väčšinou odohráva tento skvelý príbeh.
„Mal som to privilégium zastupovať klientov v rôznych prípadoch pred súdom, sedieť za dlhým stolom iba pár metrov od sudcov a dostať sa za scénu na miesta opísané v románe. Zo všetkých síl som sa snažil zachytiť pocit, aký človek má, keď tam je,“ tvrdí Anthony Franze.

Graysonovi Hernandezovi sa veľmi nedarí. Absolvoval štúdium práva na štátnej škole, topí sa v študentských dlhoch a jediné miesto, ktoré sa mu podarí zohnať, je práca poslíčka na Najvyššom súde. Veľmi sa ho dotýka, že musí sledovať tých najlepších a najbystrejších právnikov – elitnú skupinu asistentov sudcov – iba ako outsider.

Keď Grayson zasiahne pri prepade v garáži súdu, obeť– predseda Najvyššieho súdu USA – sa mu odvďačí. Gray sa stane najneočakávanejším asistentom sudcu. Je to celkom iný svet: intelektuálne debaty o spravodlivosti a práve v najvnútornejšej svätyni Najvyššieho súdu, luxusné podujatia s novými kolegami, pozornosť Lauren Hartovej, krásnej a inteligentnej kolegyne asistentky sudcu, na ktorú neustále myslí.

No keď si Gray začne zvykať na nový život, obráti sa naňho FBI. Federáli si myslia, že neznámy sériový vrah je spojený s Najvyšším súdom, a chcú, aby Gray bol ich očami a ušami. Netuší však, že onedlho sa v hľadáčiku FBI ocitne aj on sám.

Anthony Franze je právnik a z jeho príbehu Outsider to je poznať. Píše trilery z prostredia Najvyššieho súdu a jeho romány žnú samé pozitívne kritiky. Ak ste mali doteraz viac menej obľúbeného len Johna Grishama, zapíšte si do svojho zápisníka nové meno. Anthony Franze píše pútavo, akčne, vie vytvoriť vynikajúcu zápletku a najmä postavy, s ktorými sa stotožníte.

Začítajte sa do nového právnického trileru Outsider:

Grayson Hernandez pristúpil k rečníckemu pultu v strede siene Najvyššieho súdu Spojených štátov. Nedal sa zastrašiť mramorovými stĺpmi, ktoré uzatvárali miestnosť, ani vyvýšenou mahagónovou súdnou lavicou, kde Veľká deviatka napichávala na ražeň aj tých najskúsenejších advokátov. Pokojne potiahol páčku naboku pultu, aby nastavil jeho výšku. Tento ťah odpozoroval od suverénnych zástupcov generálnej prokuratúry. Vystrel sa a bez toho, aby pozeral do poznámok - najlepší právnici nepoužívali poznámky - začal svoje ústne zdôvodnenie.
„Vážený pán predseda a ctihodný súd...“
Ďalej sa nedostal, čo nebolo nič zvláštne, lebo sudcovia v priemere kládli vyše sto otázok za hodinu ústneho zdôvodňovania pridelenú každému prípadu. No hlas, ktorý sa ozýval sieňou, nepatril sudcovi najvyššieho súdu v krajine.
„Už som vám hovoril, Gray, že tu nemôžete byť.“
Prázdnu súdnu sieň preťal svetelný lúč z baterky. Gray zdvihol ruku, aby si zatienil oči. Usmial sa na policajta Najvyššieho súdu na nočnej obchôdzke.
„Možnože jedného dňa budete advokátom,“ povedal policajt. „no zatiaľ sa sústreďte na to, aby ste doručili nočnú poštu.“ Policajt zamieril lúčom svetla na Grayov poslíčkovský vozík plný večernej pošty.
Gray zakýval policajtovi a vrátil sa k vozíku. Koliesko zapískalo, keď ho vytlačil zo súdnej siene na mramorovú chodbu.
V prijímacej miestnosti predsedu súdu Douglasa sedeli dvaja asistenti asi päť metrov od seba a hádzali si futbalovú loptu. Očividne boli nabudení a napätí po dlhom dni v kancelárii a rozprávali sa o súdnych prípadoch.
„Stredná škola nemá právo potrestať žiaka za niečo, čo povie mimo areálu školy. Súd to musí definitívne potvrdiť,“ povedal jeden. Bol to zavalitý blondín. Grayovi sa marilo, že sa volá Mike. Mike hodil loptu druhému asistentovi, ktorý sa trochu podobal na mladého Johna Kennedyho.
„Fantazíruješ, ak si myslíš, že sa šéf postaví na stranu študenta,“ povedal JFK a zachytil loptu, až to plesklo. „Zavesíš na YouTube drsnú rapovú pesničku, v ktorej obviňuješ matikára, že sexuálne obťažuje študentov, a vylúčia ťa zo školy.“
„Aj keď je to pravda?“ povedal Mike.
Najvyšší súd mal tridsaťšesť asistentov, štyroch na každého sudcu. Bola to výnimočná stáž, ktorá zabezpečovala mladým právnikom nielen umiestenku na akékoľvek právnické miesto v krajine, ale aj šancu zanechať stopu v najdôležitejších právnych otázkach súčasnosti. Všetci súčasní asistenti sudcov mali pred tridsiatkou, boli to Grayovi rovesníci, ale tým sa akákoľvek podoba končila. Ako tí dvaja, čo si hádzali loptu, takmer všetci boli belosi z bohatých rodín. Gray predpokladal, že medzi kandidátmi na asistentov nebol ani jeden mexický Američan a určite nikto z nich nevyrastal v drsnej washingtonskej štvrti Hamilton Heights. Všetci chodili na Harvard alebo Yale alebo podobné inštitúcie, a na rozdiel od Grayovej právnickej fakulty mali na stenách namiesto grafitov nakreslené brečtanové listy. A rozhodne nedoručovali poštu.
Gray im kývol na pozdrav, zdvihol z vozíka kopy žiadostí o udelenie certiorari a hodil ich do vnútorných kovových schránok pre asistentov predsedu súdu.
Mike pozrel na Graya. „Nie, prosím ťa, už žiadne ďalšie žiadosti.“
Gray sa usmial, ale nepovedal nič. Pokiaľ išlo o sudcov a ich asistentov, jeho šéf v maršalovej kancelárii mal pravidlo,: Hovor, iba keď je to nevyhnutné.
Lopta znovu preletela cez prijímaciu miestnosť. „Už sa to vytlačilo?“ spýtal sa JFK. „Chcem odtiaľto vypadnúť.“ Pozrel na tlačiareň, ktorá bzučala a vypľúvala papiere. Gray mával dve nočné zmeny týždenne a zvyčajne v kanceláriách zostával najmenej tucet asistentov. Ich stáž trvala jeden rok, ale pracovali tak, akoby z nich sudcovia chceli vyžmýkať päť rokov.
„Nepotrvá to dlho,“ povedal Mike. „Je to krátke zhrnutie a potrebujem len, aby nejaký rypák, ktorý s ničím nesúhlasí, vyzdvihol prípadné slabé miesta, kým to odovzdám šéfovi.“
„Zbytočne strácaš čas. Nikdy sa nepostaví na stranu študenta. On...“
„Tento prípad sa ničím nelíši od Tinker v. Des Moines,“ namietol Mike. „Súd vyhlásil, že rozvratný prejav v škole by mohol byť potrestaný, ale nie prejav mimo školy. Ak niečo povieš mimo školy, a to sa týka aj zavesenia pesničky na YouTube, mal by sa na to vzťahovať Prvý dodatok Ústavy tak ako na všetko ostatné. Školu do toho nič nie je.“
JFK nesúhlasne zahundral. „Tuším je z teba rapový expert z Greenwichu. To sa mi páči.“
Mike šmaril loptu do kolegu.
„Hej,“ JFK sa otriasol po údere, ktorý až zaštípal. „Iba ti chcem pripomenúť, že v prípade Tinker sa rozhodlo koncom šesťdesiatych rokov. Nemôžeš ho aplikovať v digitálnom svete. Hľadíš na to z veže zo slonoviny, ak si myslíš, že šéf bude slepo nasledovať Tinkera.“
Gray predstieral, že nepočúva, ale motal sa tam a vychutnával si intelektuálsku výmenu názorov.
Lopta znovu preletela okolo neho. „Z veže zo slonoviny ?“ zopakoval Mike. „Fajn, tak sa spýtajme priemerného človeka.“ Zamieril loptou na Graya. „Hej, Greg, môžeme sa ťa niečo spýtať?“
Mike sa už raz Graya spýtal na jeho meno, obyčajného človeka z ľudu.
„Volám sa Gray.“
„Prepáč, Gray. Máme otázku: Myslíš si, že ak nejaký stredoškolák mimo areálu školy zavesí niečo urážlivé na sociálne médiá, škola ho môže za to potrestať?“
JFK sa pripojil: „Nejde len o zverejnenie niečoho urážlivého. Je to vulgárne ladený rap, ktorý obviňuje učiteľa zo sexuálneho obťažovania študentov a vyhráža sa, že toho chlapíka ´odkrágľuje´.“
Gray rozmýšľal nad otázkou a vyťahoval pritom poštu z vonkajších skriniek. „Súhlasím s tým, čo o tom prípade povedal Vražedný Malcolm.“
Asistenti sudcu pozreli na seba. Ráno v New York Times vyšiel článok o tom prípade s rozhovorom so slávnym rapperom, ktorý obhajoval právo študenta slobodne sa vyjadrovať. Každé ráno knižnica Najvyššieho súdu rozosielala email s výberom nových článkov týkajúcich sa súdu. Gray bol pravdepodobne jediný v budove súdu, kto ich všetky čítal.
Gray pokračoval. „Myslím, že Prvý dodatok umožňuje decku, ktoré vidí, že sa deje niečo nesprávne, napísať o tom zhudobnenú báseň.“ Gray otočil vozík k dverám. „Ak s tým predseda súdu nebude súhlasiť, môžete spomenúť všetko násilie v operách, ktoré tak miluje.“
„Presne o tom hovorím,“ povedal Mike, zatočil loptou na prste a potom predviedol smiešny tanec, ako zvyknú hráči v americkom futbale, keď sa im podarí skórovať. Podišiel ku Grayovi a plesol si s ním dlaňou.
Na chvíľu mal Gray pocit, akoby aj on bol asistent sudcu a rovnakým dielom prispel v najvýznamnejšom prípade slobody prejavu v škole v posledných desaťročiach.
„Hej, Gray,“ povedal JFK.
Gray sa otočil, pripravený pokračovať vo svojej obhajobe Prvého dodatku.
„Mám nejaké knihy, ktoré treba vrátiť do knižnice.“

Keď Gray o dve hodiny prišiel do telocvične, jeho otec už mal ruky omotané a búšil do ťažkého vreca. Na tričku mal veľký fľak od potu. „Meškáš,“ zvolal.
„Hovoril som ti, že v nedeľu mávam nočnú zmenu,“ povedal Gray.
Otec neodpovedal, iba búšil do vreca.
Od Mannyho Hernandeza sa nedočká súcitu kvôli nočnej zmene. Toto bol jediný večer, keď mal otec voľno, keď nepracoval v pizzerii. Odkedy otcova rakovina ustúpila, stretávali sa každú nedeľu večer v starom boxerskom klube v Adams Morgan. Gray by bol radšej, keby ten čas trávili spolu inde, nie v páchnucej telocvični, ale otec sa tešil, keď ho znovu videl v rukaviciach. Práve tieto chvíle Grayovi pripomínali, že asi nie je ten muž, akého z neho otec chcel mať. S láskou ku knihám a veľkými snami bol Gray skôr mamin syn.
Gray udieral do vreca a zatiaľ čo tie údery vibrovali celým jeho telom, v myšlienkach sa vrátil k rozhovoru s asistentmi sudcu. Z celej sily udrel pravačkou.
Spýtajme sa priemerného človeka.
Potom ľavačkou.
Mám nejaké knihy, ktoré treba vrátiť do knižnice.
Gray ďalej búšil do vreca, srdce mu prudko tĺklo a z čela mu kvapkal pot.
„Stalo sa niečo?“ Otec sa postavil za vrece a držal ho, kým Gray ďalej doň búšil. „Povedz mi.“
„Ale nič,“ povedal napokon Gray, dychčal a utieral si rukou čelo. „Iba pracovné veci.“
„Myslel som si, že to ide. Tá budova sa ti páčila ešte ako chalanovi. A teraz tam pracuješ, pomáhaš spravodlivosti.“
„Nemyslím si, že doručovanie pošty sa dá nazvať pomocou spravodlivosti, ocko.“
„Je to noha strčená do dverí. Keď ťa spoznajú a zistia, aký si bystrý...“
Tak to nefungovalo, ale Gray nemal náladu hádať sa.
„Stane sa to, synak,“ dodal otec. „Musíš si to zaslúžiť, Grayson.“
„Ja viem, ocko, ja viem.“

Milan Buno, literárny publicista

Outsider: https://www.bux.sk/knihy/395922-outsider.html

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -