Dnes je piatok, 21.september 2018, meniny má: Matúš
Čas čítania
5 minutes
Zatiaľ prečítané

Lukáš Vaculík: Zbavil som sa nálepky uhladeného krásavca

jún 07, 2018 - 13:49
Koncom sedemdesiatych rokov zažiaril vo filme Lásky mezi kapkami deště režiséra Karla Kachyňu a stal sa idolom, ktorý lámal srdcia tínedžeriek. Aj ďalšie filmy sladkého chlapca s modrými očami boli kasovými trhákmi. Vďaka vážnym úlohám sa populárny herec LUKÁŠ VACULÍK (56) postupne zbavil nálepky uhladeného krásavca. Miláčikom bulváru sa však nestal, svoje súkromie si vždy strážil. Aj rozhovory poskytuje zriedka, v prípade Slovenky urobil výnimku.

Začiatkom osemdesiatych rokov ste hviezdili ako „slušnák“ a tak trochu aj ako rebel vo filmoch Vítr v kapse, Láska z pasáže, neskôr v Kamarádovi do deště. Bolo ťažké sa zbaviť nálepky sladkého chlapca, idola -násťočných?

Myslím si, že nie. Tie nálepky idú vekom s človekom. Ako starnete, tak prestávate byť tým sladkým chlapcom. Nálepky za zbavíte pomerne ľahko.

V každom prípade, spomínate si rád na tieto postavy?

Ani nie tak na postavy, ale na tú dobu a na ľudí okolo. Bol som mladý, tú dobu som vtedy naplno žil... A keď je človek mladý, čokoľvek, čo vtedy robil, sa už nevráti...

Hrali ste aj v kultovej komediálnej sérii o básnikoch. V prvých dieloch ste sa neobjavili, až neskôr. Ako k tomu došlo?

Moju postavu hral predo mnou Ondro Vetchý. Potom však už nemohol pokračovať. Tvorcovia však nechali v deji tú istú postavu s tým, že nikomu nebude prekážať iné obsadenie (smiech). Ja som bol skôr rád, že môžem spolupracovať s Dušanom Kleinom (režisér série filmov o básnikoch – pozn. red.), ktorého mám veľmi rád. V tom čase sme spolu robili na viacerých veciach, napr. na Miláčikovi od Guya de Maupassanta. Posledný diel básnikov som vnímal tak, že sa v ňom niečo uzatvára. Že sa v ňom zídu ľudia, ktorí v budúcnosti zrejme spolu nikdy nič nakrúcať nebudú. Pre mňa to bolo uzatvorenie istej pracovnej i súkromnej etapy. Objavil sa tam napríklad aj Josef Somr, ktorý dva roky pred nakrúcaním vyhlásil, že už nič nakrúcať nebude.

Máte radšej komediálne postavy, alebo tie „ťažké“, dramatické?

V podstate mi je to jedno. Najdôležitejšie je, čo postava ponúka, aká je bohatá. Je jedno, či je kladná, alebo záporná. Pre mňa je dôležité, čo sa z nej dá vydolovať.

Podľa čoho si vyberáte úlohy?

Každý hovorí, že prvý je scenár. Pre mňa je však najdôležitejšie to, kto ma osloví. Ako si ľudsky rozumieme. Pre mňa je čas strávený pri nakrúcaní časom, ktorý je dôležitý, nie je jedno, s kým ho budem prežijem. Nie som typ, ktorý sa dvanásť hodín na pľaci sústredí na svoju a inak mu je jedno, kto sa okolo neho pohybuje. K svojej práci potrebujem, aby bola zábava, potrebujem v istom zmysle, v tom dobrom – aj trochu „hnevať“. Potrebujem ľudské chvíle, aby som sa mohol opäť sústrediť na to, čo sa odo mňa očakáva.

Aká úloha vo vás najviac zarezonovala? Alebo je vždy tá súčasná úloha pre vás najdôležitejšia?

Mám rád niektoré veci, čo som nakrútil, ale je to z toho dôvodu, čo som tam prežil, koho som stretol, a ako som sa tam cítil. Ak by som to bral čisto z pohľadu, ako to dopadlo, tak by som si asi po svojom prvom filme povedal, že už sa v živote pred kameru nepostavím, zrejme nenakrútim lepší film, ako sú Lásky medzi kapkami deště. Vtedy som to však nevnímal, všetko bolo pre mňa nové, zo všetkého som bol vyvalený.

Väčšina hercov tvrdí, že najdôležitejšie je divadlo. Je to aj váš názor?

Myslím si to tiež. Divadlo je ten najpodstatnejší remeselný grunt. Ak napríklad nakrúcate film, komédiu či niečo v televízii, je to určitý žáner, ale ten sa ako herec naučíte v divadle. Pred kameru sa môže niekto pokojne postaviť, aj keď pred ňou nikdy nestál. A môže byť skvelý, výborný, geniálny, fantastický. Herec pred kamerou by mal byť civilný, ak to tak je, je dobrý. Ale v divadle je to oveľa ťažšie. Ak niekto v živote nestál na javisku, tak väčšinou na ňom bude veľmi zlý. Trvá totiž istý čas, kým sa na doskách udomácnite, uchopíte to a začnete všetky veci okolo seba vnímať.

Kedy ste sa rozhodli stať hercom?

Tak to som nevedel naozaj veľmi dlho. Už som bol na škole, ale stále som nebol presvedčený, či je to naozaj to, čo chcem robiť.

Študovali ste herectvo, a netušili ste, či to chcete robiť? Kedy nastal ten zlom, že ste sa nakoniec rozhodli?

To nikdy neviete. Niekedy si hovoríte, asi je dobre, že to robím. Potom si zasa v istej chvíli poviete, že to vôbec nechcete robiť. A tak to ide celý život. Ak sa však neodhodláte od toho všetkého odísť, tak si poviete, že ak už, tak to rob dobre. Neodflákni to, daj do toho maximum, pokús sa urobiť všetko pre to, aby to bolo čo najlepšie. Svoj tieň aj tak nikdy nikto neprekročí. Mám päťdesiatšesť rokov, a tieto pochybnosti sa u mňa striedajú pravidelne...

Herectvo vám zaberá zrejme najviac času. Čo však robíte rád, ak nehráte? Máte nejaké koníčky?

Možno to vyznie zvláštne, ale u mňa vždy ide o ľudí. Priznám sa, že je mi úplne jedno, či si vezmem lyže a ideme lyžovať niekam do Álp. Alebo, či si vezmeme loď a ideme splavovať nejakú vodu. Alebo si ideme len tak sadnúť do baru či do kina. Ja potrebujem byť s ľuďmi, s ktorými je mi fajn. Som schopný s nimi len tak sedieť na zadku, trepať nezmysly a smiať sa pri tom. Nemám žiadnu vyhranenú činnosť, ktorá by ma na sto percent bavila, u mňa je všetko spojené s ľuďmi, s ktorými chcem byť, ktorých mám rád. Ak mám to šťastie, že s nimi trávim čas, tak je mi úplne fuk, čo spolu robíme...

Existuje otázka, na ktorú sa vás nikto nikdy neopýtal, a istý odkaz by ste chceli odovzdať verejnosti?

Viete, ja mám vôbec veľký problém s rozhovormi. Poviem vám úprimne – asi dvakrát som mal pocit, že som chcel verejnosti niečo oznámiť a že to má cenu. Ale ak ten pocit nemám, nevidím dôvod o tom hovoriť. Čo mám oznamovať ľuďom? Ako ráno vstanem, umyjem si zuby a potom sa naraňajkujem?

Ľudí však váš život určite zaujíma...

Áno, ľudí zaujíma, ako kto trávi večery či ako vyzerá v sprche. Ale preto to predsa nemusím robiť. Ak ľudí pustíte kamkoľvek, oni kamkoľvek pôjdu, aj na wc. Viem, že ich to možno zaujíma, ale preto tomu predsa nemusím podľahnúť.

Máte nejaký nesplnený sen? Hovorili ste, že najdôležitejší sú pre vás ľudia...

U mňa nejde ani tak o ľudí, s ktorými pracujem. Ide o kamarátky a kamarátov zo súkromia. Nejde o armádu ľudí, ktorých som v živote stretol, ale o ľudí, s ktorými je mi dobre, či už sú z brandže, alebo z inej oblasti. Z brandže som mal kamarátov naozaj málo, asi dvoch. Naozajstných kamarátov mám mimo brandže. Odvíja sa to od detstva, tie vzťahy sú rokmi preverené a trvajú dlho...

Začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia sa Lukáš Vaculík objavil vo filmoch Vítr v kapse, Láska z pasáže či neskôr Kamarád do deště. Hral vo filmoch Divoká srdce, Tankový prapor a Černí baroni. V ďalších rokoch sa venoval viac divadlu, ale zahral si aj v rozprávkach Z pekla štěstí a Princezna ze mlejna. Objavil sa aj v kultovej rozprávke Kráľ drozdia brada. Hral aj v záverečnej sérii o básnikoch Jak básníci neztrácejí naději a ďalších filmoch. Je rozvedený, s bývalou manželkou má syna, na Slovensku žije jeho nemanželský syn.

 

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -