Dnes je sobota, 18.august 2018, meniny má: Elena, Helena
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Červený zápisník

jún 08, 2018 - 15:21
Príbeh o Doris, ktorá si uchováva zápisník od roku 1928. Značí si doň mená ľudí, ktorých počas života stretla...

Červený zápisník

Červený zápisník Je príbeh o Doris, ktorá si uchováva zápisník od roku 1928. Značí si doň mená ľudí, ktorých počas života stretla. Väčšina je už preškrtnutá, pretože ich nositelia dávno nežijú, a jedinými ľuďmi, ktorí narúšajú jej samotu, sú opatrovateľka a praneter Jenny, žijúca na opačnom brehu Atlantiku.

Počas života sa stretneme s obrovským množstvom mien. Uvedomili ste si to?
S menami, ktoré prichádzajú a odchádzajú. S menami, ktoré lámu srdce na kúsky a doháňajú človeka k slzám. S menami, z ktorých sa stávajú milenci a nepriatelia.

Jedného dňa sa Doris rozhodne o všetkých napísať, aby Jenny, posledná pamätníčka jej existencie, po nej zdedila aspoň spomienky. Doris sa tak rozhovorí o časoch, keď ju v trinástich nútili v pracovať ako slúžku, o útrapách vo vojnových rokoch, o pretĺkaní sa v cudzom svete, vlastnej sebeckosti, ale najmä mužovi jej života, ktorého stratila.

Román Červený zápisník kúpili vydavatelia v 27 krajinách celého sveta. Je skvele napísaný, pútavý a dotýka sa vlastne každého z nás.
Postupom času totiž vyblednú v mysli všetci ľudia a toto priznanie zabolí. Niežeby sa na nich zabudlo. Alebo že by pre nás už nič neznamenali. Počiatočný panický strach pominie a nahradí ho niečo neutrálnejšie. Niečo, vďaka čomu dokážeme žiť ďalej.
Niekedy nie je možné obnoviť dávne priateľstvo a pretrvávajúci vzťah je skôr nevyhnutnosťou než radosťou. Udržujeme s ľuďmi kontakt, píšeme im, čítame ich listy a zamýšľame sa nad nimi, aby sme ich strčili späť do obálky, odložili nevedno kam a zabudli na ne...

Začítajte sa do novinky Červený zápisník:

Soľnička. Dávkovač na lieky. Cukríky v miske. Tlakomer uložený v plastovom obale. Zväčšovacie sklo pripevnené tromi pevnými uzlami na ozdobnú červenú stuhu vyrobenú z vianočného závesu. Telefón s veľkými číslicami na tlačidlách. Červený zápisník v ošúchanom koženom obale s ohnutými rohmi, pod ktorými vidieť zažltnutý papier.
Precízne urovnáva veci na jedálenskom stole. Všetko musí byť pekne usporiadané. Na vyžehlenom modrom ľanovom obruse nesmie byť nijaký záhyb.
Zrazu na chvíľu stíchne a zahľadí sa von na ulicu, na sychravý upršaný deň za oknom. Ponáhľajúci sa ľudia s dáždnikmi v ruke, ale aj bez nich. Holé stromy. Kôpky štrku na asfalte a voda tečúca pomedzi ne.
Všimne si malú veveričku skáčucu z jedného konára na druhý a oči sa jej na okamih naplnia radosťou. Predkloní sa a pohľadom pozorne sleduje svižné pohyby chlpatého stvorenia pred sebou. Mohutný chvost zvieraťa kmitá zo strany na stranu a jeho vrtké telo svižne poskakuje medzi vetvami. Vzápätí zoskočí na cestu a rýchlo mizne z dohľadu, vydávajúc sa v ústrety novým dobrodružstvám.
Asi je čas na jedlo, pomyslí si a rukou si pohladí brucho. Trasúcimi sa prstami vezme zväčšovacie sklo a zahľadí sa na pozlátené hodinky. No číslice na ciferníku sú primalé a ona sa vzdáva. Zloží ruky pokojne do lona, zatvorí na chvíľu oči a čaká na známy zvuk pri vchodových dverách.
„Doris, sedíte tu a spíte?“
Z driemot ju vytrhne zvuk prehnane zvýšeného hlasu. Na pleci pocíti ruku, pokúša sa vylúdiť ospalý úsmev a súhlasne prikývne smerom k mladej opatrovateľke, ktorá sa k nej skláňa.
„Len som si trochu zdriemla.“ Slová sa jej zaseknú v krku, musí si odkašľať.
„Napite sa vody.“ Opatrovateľka jej bleskovo podáva pohár a Doris si dopraje zopár dúškov.
„Ďakujem... Prepáčte, zabudla som, ako sa voláte.“ Opäť nová dievčina. Tá predošlá dala výpoveď, lebo sa chcela venovať štúdiu.
„Doris, to som predsa ja, Ulrika. Ako sa dnes cítite?“ spýta sa jej, no nečaká na odpoveď. Aj tak by sa jej nedočkala. Doris mlčky sleduje Ulrikine rýchle pohyby v kuchyni. Vyberá zo skrinky mleté čierne korenie, potom berie do rúk soľničku a ukladá ju naspäť do skrinky. Obrus je zasa celý pokrkvaný.
„Nesmiete toľko soliť, už som vám to vravela,“ upozorní ju Ulrika. V rukách drží plastovú nádobku s jedlom a prísno sa na ňu zahľadí. Doris bez slova prikývne s z hrdla sa jej vyderie povzdych, zatiaľ čo Ulrika trhá plastovú fóliu na nádobke. Omáčka, zemiaky, ryba a hrášok spojené do nevábne vyzerajúcej zmesi, ktorú vyklopí na hnedý keramický tanier. Ulrika ho vloží do mikrovlnnej rúry, zatvorí dvierka a nastaví časovač na dve minúty. Prístroj typicky zavrčí a bytom sa pomaly začne šíriť pach rybaciny. Ulrika čaká, kým sa jedlo v mikrovlnke ohreje, a medzitým znova dáva veci do poriadku. Noviny a poštu ukladá do neúhľadnej kôpky, vyberá riad z umývačky.
„Je vonku chladno?“ Doris presunie pohľad na ťaživý daždivý deň za oknom. Nedokáže si spomenúť, kedy naposledy bola vonku. Pamätá si, že bolo v lete. Alebo žeby na jar?
„Áno, hm, prichádza zima. Kvapky dažďa dnes vyzerajú skôr ako malé kúsky ľadu. Som rada, že mám auto a nemusela som ísť peši. Podarilo sa mi nájsť na ulici miesto a zaparkovať rovno pred vašou bránou. Povedala by som, že situácia s parkovaním je podstatne lepšia na predmestiach, napríklad tam, kde bývam. Tu v meste je to takmer beznádejné, aj keď občas sa na človeka usmeje šťastie,“ slová sa priam valia z Ulrikiných úst, až napokon prechádzajú do tichého pospevovania. Popová pesnička, ktorej melódiu Doris pozná z rádia. Ulrika sa zvŕta ďalej. Povysáva spálňu. Doris počuje, ako do niečoho naráža a v duchu sa modlí, aby neprevrhla tú ručne maľovanú vázu, ktorú má tak veľmi rada.
Keď sa Ulrika opäť zjaví, má cez predlaktie prevesené šaty. Vínovočervené vlnené šaty s hrčkami na rukávoch a uvoľnenou niťou vytŕčajúcou zo spodného lemu. Keď ich mala oblečené naposledy, pokúšala sa niť odtrhnúť, ale bolesť v chrbtici jej nedovolila skloniť sa ku kolenám. Preto teraz vystrie ruku a pokúša sa zachytiť visiacu niť, ale rukou iba zamáva vo vzduchu, pretože Ulrika sa rýchlo zvrtne na päte a prehodí šaty cez operadlo stoličky. Nato pristúpi k Doris a začne jej rozväzovať župan. Opatrne potiahne za rukávy a Doris slabo zakvíli, pretože bolesť z chrbta jej vystreľuje až do ramien. Bolesť ju nikdy neopúšťa, je vždy prítomná, vo dne v noci. Ako pripomienka toho, že jej telo starne.
„Teraz sa musíte na chvíľku postaviť. Na tri vás nadvihnem, okej?“ Ulrika jej ovinie jednu ruku okolo pása a pomáha jej vstať, pričom jej zároveň vyzlieka župan. Doris zrazu stojí v chladnom dennom svetle uprostred kuchyne a nebyť spodnej bielizne, je úplne nahá. Aj tú však treba vymeniť. Keď pocíti, ako podprsenka povoľuje a padá na zem, pokúša sa rukou zakryť si prsia. Tie jej však iba smutne ovisnú.
„Ale, chúďatko, veď vy mrznete! Poďte, pôjdeme do kúpeľne.“ Ulrika ju vezme za ruku a Doris ju nasleduje pomalými, opatrnými krokmi. Druhú ruku si stále drží pritisnutú na hrudi, cíti, ako pod ňou bije srdce. V kúpeľni je teplejšie, lebo podlaha je vykurovaná. Vyzuje si papuče a na chodidlách pocíti príjemné teplo sálajúce z dlaždíc.
„Tak, a teraz vám oblečiem šaty. Hore ruky.“ Chcela by poslúchnuť príkaz, no nepodarí sa jej zdvihnúť ruky vyššie ako k hrudníku. Ulrika chvíľu zápasí s látkou, až sa jej napokon podarí pretiahnuť jej šaty cez hlavu. Keď sa Doris zbadá v zrkadle, usmeje sa.
„Fíha, aká krásna farba! Pristane vám. Narúžujem vám aj pery? A čo tak naniesť trocha púdru na líca?“
Líčidlá sú rozostavené na stolíku vedľa umývadla. Ulrika vezme do ruky rúž, no Doris odmietavo pokrúti hlavou a odvráti sa.
„Ako je na tom jedlo?“ spýta sa cestou do kuchyne.
„Preboha, jedlo! Celkom som naň zabudla. Budem ho musieť znova ohriať. Ulrika sa ponáhľa k mikrovlnke, otvorí dvierka, hneď ich znova zabuchne, nastaví ohrievanie na minútu a stlačí tlačidlo štart. Do pohára naleje brusnicovú šťavu a prestrie stôl. Doris pokrčí nosom, keď zbadá tú čudnú zmes, no hlad ju prinúti priložiť vidličku k ústam. Ulrika si sadne oproti nej so šálkou kávy v ruke. S tou ružovou, ručne maľovanou šálkou. S tou šálkou, ktorú Doris nikdy nepoužíva, pretože ju nechce rozbiť.
„Káva, to je poklad všedných dní,“ usmieva sa Ulrika, „nemám pravdu?“
Doris neprítomne prikývne na znak súhlasu a neodtŕha pohľad od šálky.
Len nech jej nespadne.
„Najedli ste sa dobre?“ spytuje sa Ulrika, keď už hodnú chvíľu sedia mlčky. Doris bez slova prikývne, Ulrika teda vstane a odpratáva zo stola. Vráti sa späť s druhou šálkou horúcej kávy. S tou tmavomodrou šálkou z Höganäsu.
„Nech sa páči. A teraz si trocha oddýchneme, čo vy na to?“
Ulrika sa usmeje a sadne si.
„To je ale počasie, čo? Dážď, dážď a zasa len dážď. Akoby to nemalo konca-kraja.“
Doris sa chystá odpovedať, no Ulrika neochvejne pokračuje vo svojom monológu. „Rozmýšľam, či som do škôlky poslala aj pančušky navyše. Hádam nebudú všetky deti také premočené aj dnes. No azda si ich v prípade potreby od niekoho požičiam. Inak si asi vyzdvihnem zlostné bosé decko. Človek sa stále strachuje o deti. No vy o tom viete určite oveľa viac ako ja. Koľko máte detí?“
Doris pokrúti hlavou.
„Fakt žiadne? Chúďa moje, to vás potom asi nikto nepríde ani navštíviť! Boli ste niekedy vydatá?“
Drzosť tejto mladej pomocníčky ju neprestáva prekvapovať. Nikto predsa nekladie takéto otázky. Nikto predsa nejde takto priamo k meritu veci.
„No máte aspoň nejakých priateľov, nie? Niekoho, kto sem za vami aspoň občas príde. Tento vyzerá riadne zaplnený,“ ukazuje prstom na zápisník ležiaci na stole.
Doris však neodpovedá. Pohľadom zablúdi k Jenninej fotografii vystavenej v predsieni, ktorú si pomocníčka pravdepodobne nikdy nevšimla. Jenny, ktorá je tak ďaleko, no zároveň blízko, pretože na ňu často myslí.
„Škoda,“ pokračuje Ulrika, „už musím ísť. Porozprávame sa nabudúce.“
Ulrika vloží šálky do umývačky riadu. Dokonca aj tú ručne maľovanú. Rýchlymi pohybmi poutiera kuchynskú dosku, spustí umývačku, a skôr ako si to Doris uvedomí, je preč. Cez okno vidí, ako si Ulrika v rýchlosti oblieka bundu a mizne v červenom aute s názvom okresu na dverách po oboch stranách. Doris pomalými krokmi pristúpi k umývačke riadu a preruší program. Vytiahne ručne maľovanú šálku, starostlivo ju umyje pod tečúcou vodou a schová hlboko do skrinky, až za dezertné misky. Obzerá si skrýšu zo všetkých uhlov. Áno, teraz ju nevidieť. Spokojne si sadne k stolu a vyrovná záhyby na obruse. Všetky veci dá do poriadku. Dávkovač na lieky, cukríky, plastová nádoba, zväčšovacie sklo a telefón sa opäť ocitnú na správnych miestach. Keď zbadá zápisník, zaváha a položí naň ruku. Neotvorila ho už poriadne dlho. Teraz doň nahliadne a pohľad jej padne na mená na prvej stránke. Všetky sú prečiarknuté. Niekoľkokrát ho napísala na okraj. Rovnaké slovo. MŔTVY.

Milan Buno, literárny publicista

Červený zápisník: https://www.bux.sk/knihy/393644-cerveny-zapisnik.html

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -