Dnes je streda, 26.september 2018, meniny má: Edita
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Kristína: U manžela som v dobrých rukách

jún 19, 2018 - 18:10
Temperamentu má na rozdávanie, a to najmä po tom, čo vyjde na pódium. Speváčka KRISTÍNA je už takmer dva roky vydatou paňou a so Slovenkou sa porozprávala nielen o príležitostnom herectve, ale aj o manželských očakávaniach či speváckych začiatkoch.

Kristínka, vy ste so Slovenkou spätá už niekoľko rokov, pamätáte si ešte vaše vystúpenie so Slovenkou v jaskyni Domica v roku 2008?

Vidíte, desať rokov je dlhá doba, ešteže ste mi to pripomenuli, teraz som si na to spomenula. Bol to prekrásny priestor s vynikajúcou atmosférou. Slovenke som, dá sa povedať, verná, aj minulý rok som spievala na galavečere Slovenka roka a viaže sa mi k nej ešte jedna krásna spomienka, a to na Zlatý koncert v roku 2010, ktorý Slovenka organizovala vo vianočnom období. Bol to môj prvý veľký koncert s inými interpretmi na pódiu, tu som sa stretla na jednej scéne s Richardom Müllerom, čo bol pre mňa obrovský zážitok.

Slovenka roka bola do veľkej miery prepojená aj s oslavou tradícií, čo vy a tradície? Vyznávate ich?

Som človek, ktorý si ich váži, ale nelipne na nich. Nevadí mi, ak ma cez oblievačku nikto neobleje, svet sa mi nezrúti. No napríklad nedávno som vystupovala doma vo Svidníku, na rusínskej pôde, v rámci Rusínskeho festivalu. Som Rusínka a som rada, že naša kultúra sa aj takýmto spôsobom neustále udržiava a uchováva aj pre ďalšie generácie. Celkovo mám pocit, že folklór sa spopularizoval, ľudia sa k nemu vrátili, späť ku svojim koreňom, je to milé.

Kedy vnímate, že vaše vystúpenie bolo niečím výnimočné, alebo cítite spevácke zadosťučinenie?

Teším sa na každý jeden koncert, kdekoľvek sa nachádzam. Či už sú to firemné akcie, plesy, mestské akcie. No najkrajší pocit pre mňa je, keď ľudia prídu na môj koncert. Keď viem, že prišli cielene na mňa a moje piesne. Mojím veľkým snom bolo presunúť sa z kultúrnych domov do veľkých hál. Tohto sna som sa nevzdala a v roku 2016 som sa rozhodla skúsiť vystupovať vo veľkých halách, z čoho sa stal nádherný zážitok. Obrovskú satisfakciu som cítila, keď som vypredala Národné tenisové centrum už tri týždne pred samotným koncertom. Počuť spievať celú halu moje piesne, to bol pocit na nezaplatenie a moment, ktorý ma na dlhý čas nabil množstvom energie.

Podarilo sa vám preraziť aj na českom trhu, v čom je české publikum iné ako to slovenské?

Často dostávam túto otázku od rôznych ľudí, ale nerada na ňu odpovedám. Viete, nerada to posudzujem komplexne. Teším sa, že som u našich susedov vnímaná úctivo, mám pocit, že ma berú ako svoju. Česi majú radi kultúru, na koncerty chodia masy ľudí, podporujú vlastnú i našu umeleckú tvorbu, české
rádiá hrajú veľa slovenskej hudby. Paradoxne, aj svoje prvé turné som začínala v Českej republike. Oba národy majú rozdielnu mentalitu a oba sú v niečom krásne. Publikum je v každom kraji iné, niekde temperamentnejšie, niekde tichšie. Myslím si, že umelec by mal akceptovať akékoľvek publikum. Jeho úlohou je publikum vedieť zabaviť, vtiahnuť do svojej hudby, preto sa
nezamýšľam nad tým, kde je lepšie a kde horšie.

V Česku ste trochu pričuchli aj k herectvu, črtajú sa vám na hereckom poli nejaké nové ponuky a výzvy?

Čakám na ponuku, ktorá by ma nadchla. Policajtka Lucia a princezná Kristína, ktoré som hrala, obe tieto postavy mi boli sympatické a páčilo sa mi byť nimi. Nevnímam sa ako herečka, ktorá dokáže čokoľvek zahrať. Moja postava ma musí fascinovať a napĺňať, aby som sa vedela do nej vžiť a necítila sa v nej zle. Dostala som viacero ponúk, ale to bol dôvod, prečo som ich odmietla. Povedala som si, že radšej vo filme nebudem, akoby to nemalo byť to, po čom naozaj túžim.

Dá sa povedať, že u vás je aj takéto čiastkové herectvo splnenie detského sna?

Určite áno, aj keď som nikdy nebola predvádzací typ, vždy som viac milovala umenie ako podstatu, tvorivú činnosť a radosť, ktorá pramení z hudby. No herectvo vo veľkej miere využívam predovšetkým v speve, a to vďaka rôznorodým témam Kamila Peteraja. Jeho texty sú natoľko odlišné, že veľa z nich si vyžaduje inú interpretáciu a na základe jeho textov som zažila tú najlepšiu školu herectva. Keď som bola na škole, kde som paradoxne študovala herectvo, už vtedy som pochopila, že v divadle nebudem a ak budem robiť herectvo, tak jedine filmové. Neviem prečo, ale tak som to cítila od začiatku.

Život hudobníka je kočovný život. Ako zvládate neustále presuny? Čo zvyknete v aute robiť?

Mám to šťastie, že Marián, môj muž, je na cestách viac-menej stále so mnou, cítim v ňom veľkú oporu, som s človekom, ktorý ma pozná, ktorý vie, čo chcem, kedy potrebujem oddych, navyše pri ňom sa cítim v bezpečí a viem, že som v dobrých rukách. Väčšinou počúvame hudbu, rozprávame sa o rôznych veciach, zvykneme si vypočuť aj nejakú audioknihu, alebo si zdriemnem. Každý hudobník vám povie, že cestovanie je na našej práci to najťažšie. Napríklad nedávno sme mali byť jeden deň v Bardejove a na druhý deň v Karlových Varoch (smiech). To bol cestovateľský masaker. Po takýchto cestách sa niekedy dávam aj dva dni dokopy, aby som si uvoľnila usedené telo.

Čím sa zvyknete odmeniť za náročné pracovné obdobie?

Sú to rôzne veci, drobnosti, no napríklad teraz v júli máme s manželom v pláne výlet do Barcelony.
Ale predpokladám, že to nebude zároveň letná dovolenka a ešte niekam pocestujete. Na pár dní by sme si chceli ešte vybehnúť na Oravu. Na Slovensku máme takú nádhernú prírodu, že by som ju chcela navštevovať tak často, ako sa len dá. Ani si neuvedomujeme, akú máme výhodu v tom, že máme toľko krásnych miest pohromade, na takom malom kúsku zeme. Oravu máme momentálne ako top
destináciu, spoznali sme tam veľa dobrých a milých ľudí a tento región nám veľmi prirástol k srdcu.

Keď už sme pri cestovaní, ako často chodíte „domov“ na východ?

Veľmi málo. Keď idem, tak cez koncert alebo vystúpenie. Na návštevy a trávenie času s rodinou je momentálne trochu menej času, čo ma mrzí. No a tým, že sme často aj v Česku, sme sa rozhodli presťahovať do Bratislavy, takže doma sme teraz tu...

Viem, že bývate v rodinnom dome, pri ňom si automaticky predstavujem záhradu. Máte v nej aj niečo iné okrem trávnika?

(smiech) Áno, nasadili sme si do nej veľmi veľa kvetov, ale pomáhajú nám s nimi naši zlatí záhradníci, ktorých sme si prizvali na spoluprácu, keďže nemáme s manželom až tak veľa času na starostlivosť o ne. No všetko sme spolu poctivo vybrali, aj záhradu sme si navrhli spoločne. Našu záhradu sme chceli koncipovať najmä prakticky, aby žila svojím životom a aby nám zároveň robila radosť a aby sme my neslúžili jej, ale ona nám. Už sa teším, keď naplno zakvitne, bude veľmi pestrá. Ja aj Marián máme radi farby, kvety a ja som si splnila aj malý sen tým, že som si v záhrade vysadila svoj levanduľový záhon. Teším sa aj na bylinky, v budúcnosti, keď bude viac času, by som toho chcela vysadiť ešte trošku viac.

Boli ste od malička vedená k záhradkárčeniu a pestovaniu kvetov?

Ale áno, záhrada patrila k môjmu detstvu. S rodičmi sme síce bývali v bytovke, ale babičky mali rodinný dom so záhradou, kde som trávila pravidelne celé letá. Tu sme s mamkou sadili, kopali, pretrhávali, mamka nás rada zapájala do prác v záhrade, aby sme len tak nepobehovali navôkol.

Kristína, s vaším manželom ste spolu prakticky 24 hodín denne, asi sa vás často pýtajú na ponorkovú chorobu, preto by ma zaujímalo, či je nejaký osvedčený recept, ako vydržať s mužom na ceste, doma, v práci, na pódiu...

(smiech) Možno to tak iba na prvý pohľad vyzerá, ale nie sme stále spolu. Často sa stáva, že Marián aj ja máme každý svoj program, lietame obaja po meste a sme každý inde. Neviem, či na to existuje recept. Pokiaľ máte medzi sebou porozumenie, spoločný súlad a nastavenie, nemal by to byť problém. Marián je hudobník, keď riešime prácu alebo hudbu, nie je to nič, čo by nás zaťažovalo. Hudobnú cestu spolu budujeme dlho, samozrejme, občas sa to nezaobíde ani bez výmeny názorov, to je normálne, ale stále máme medzi sebou dostatok rešpektu a porozumenia. A to aj napriek mojej náladovosti (smiech). Marián už vie, ako na mňa, ako ma dostať späť do rovnováhy. Mnohí mladí ľudia dnes žijú takpovediac bez papiera, vy ste sa vzali.

Zmenilo sa po svadbe niečo?

V našom vzťahu, ani v láske sa nič nezmenilo, poznáme sa už dosť dlho na to, aby sa niektoré veci menili a ja dúfam, že sa ani nikdy nebudú meniť smerom k horšiemu. No zároveň na sebe stále niečo nové objavujeme, plusy, ale aj nedostatky, veď tie tiež patria k partnerskému životu. Nezastavili sme sa, ale pokračujeme a napredujeme, inšpirujeme jeden druhého, čo považujem za fantastické. Možno je to spôsobené tým, že obaja máme tvorivú prácu. Rozumiem mladým, ktorí tvrdia, že papier na lásku nepotrebujú, vlastne ani my sme ho nepotrebovali. Svadbu sme si urobili pre radosť. Chceli sme sa stretnúť dokopy s celou rodinou a urobiť si jednu krásnu veľkú oslavu

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -