Dnes je nedeľa, 09.december 2018, meniny má: Izabela
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Dominika Kavaschová: Túžim mať rodinu, nesnívam o svetovej kariére

júl 16, 2018 - 15:42
Dramatický krúžok ju nikdy nenadchol, kým však nepovyrástla a sama sa nerozhodla byť herečkou. Do divadla sa definitívne DOMINIKA KAVASCHOVÁ zamilovala až vďaka hereckým výkonom svojich kolegýň a náhle zatúžila stáť po ich boku. Podarilo sa, a to rovno na doskách Slovenského národného divadla.

Nedávno spôsobila na doskách, ktoré znamenajú svet, rozruch Amslerova Vojna a mier. V takmer trojhodinovej hre stvárňujete Máriu, ktorá na rozdiel od svojho brata Andreja nachádza svoje šťastie. Ak by sme sa preniesli do našej doby, ako vnímate rozporuplnosti tohto sveta? Určite si popri vašej práci všímate aj problémy a starosti bežných ľudí. Dávate si niekedy otázky, ktoré súvisia s nedokonalosťami tohto sveta?

Momentálne mám obdobie, keď sa snažím skôr svet pochopiť a prijať. Ale som presvedčená, že svet dokonalý je, tak isto aj život ako taký a som vďačná za každú jeho sekundu. 

Čo vy a vaše obyčajné ľudské šťastie, vzdialené od divadelných reflektorov, našli ste ho?

Moje ľudské šťastie... Šťastie je samozrejmá vec v nás, len sme niekedy trošku slepí a hluchí. Som šťastná, že som, za to, kým som a kam smerujem. Nepoznám síce cieľ, ale cestu vnímam veľmi intenzívne a dôverujem jej.

V SND sme vás nedávno videli aj v Richardovi III., ďalšej náročnej hre, v komediálnom Vejári... Sama o sebe ste neraz povedali, že v divadle sa cítite sebaistejšie ako na filmovom pľaci. Prečo?

To sa trošku zmenilo. V poslednom čase ma práca pred kamerou začala veľmi baviť. Možno aj viac ako na javisku. Neviem prečo... Možno som sa len zamilovala do projektu, v ktorom práve účinkujem a s ním aj do celého štábu.

Prvé ocenenie DOSKY za objav roka ste získali ešte ako študentka. Čo pre vás znamenajú ocenenia?

Ocenenia mi vždy pohladia ego, ale necítim sa nimi nejako dlho naplnená. Som vďačná za každú spätnú väzbu, ak je pozitívna, o to viac. Všetci herci vieme, aké je naše povolanie náročné a ako veľmi sa snažíme prekvapovať hlavne samých seba. Ale neprikladám oceneniam veľký význam. Je to názor pár ľudí, zvyšok si môže myslieť o mojom výkone niečo úplne iné. Tak, kde je pravda? Stačí mi tá moja vnútorná, že som to vždy robila najlepšie, ako som vedela.

Kedy cítite v pracovnej rovine najväčšiu satisfakciu?

V situáciách, keď moja práca niekomu pomôže. Napríklad pri životnom rozhodnutí.

Hereckých úloh je veľa, no sú také, ktoré menej a ktoré viac prirastú k srdcu. Aké boli a sú pre vás nezabudnuteľné?

Postava Máše vo Fajčiarkach a spasiteľky, za ktorú som dostala DOSKY, postava Runy v Mojmírovi, za ktorú tiež a teraz je to už spomínaná Mária vo Vojne a mier.

Dominika ako Mária v novej hre SND Vojna a mier

Dokážete odmietať ponuky? Máte v sebe vypestované niečo ako zdravú asertivitu?

Ponuky odmietam už ľahšie, ako tomu bolo kedysi, keď som sa bála, že mi niečo ujde. Pri výbere projektu sa riadim vždy vlastným pocitom. Neviem to vysvetliť, snažím sa načúvať sama sebe a aj keď ide o dobrý projekt, no cítim, že doň nemám vstúpiť, tak to neurobím. V tomto si verím.

Nikdy vás to ani na chvíľu nelákalo skúsiť šťastie v zahraničí, povedzme aj s herectvom?

Nikdy som nebola kariéristka. Stačí mi robiť to, čo ma baví, žiť tak, aby som mohla platiť veci, za ktoré platiť treba a zároveň si dopriať oddych, dovolenku a dobré jedlo. Popravde, túžim mať rodinu, nesnívam o svetovej kariére.

Oteckom sa na obrazovke darí, čím to podľa vás je?

Áno, Oteckom sa darí, pretože je v nich obsiahnutá dobrá atmosféra a láska, ktorá vzniká už pri nakrúcaní. Je samozrejmé, že tá energia musí prejsť až von medzi ľudí.

V súkromí ste sa ešte maminou nestali, ako sa vám darilo nájsť si cestu k vášmu malému hereckému parťákovi?

Úprimne povedané, nebolo ťažké nájsť si cestu k Tobiaskovi. Je to nádherná bytosť, veľmi milá a láskavá, múdra a naozaj sa máme veľmi radi.

Tým, že je človek na obrazovke, sa na našom malom Slovensku stáva okamžite populárnym. Záujem médií, zvedavé pohľady, už ste si na zvykli? A dá sa na to vôbec zvyknúť?

Nezvykla, avšak nenechám sa obmedzovať. Chodím, kam chcem a vyzerám ako chcem, nech si každý hovorí a myslí, čo chce. Nemusím nikoho presviedčať, či som v skutočnosti chudšia, milšia, mladšia, sympatickejšia (smiech). Správam sa prirodzene a vždy podľa momentálnej nálady. Niekedy ma stretnutie s fanúšikmi veľmi poteší, niekedy mi to zase nie je príjemné. Závisí to od situácie a daného človeka.

Bol to váš otec Dušan, ktorý vás priviedol k herectvu?

Nepamätám si, čí to bol nápad prihlásiť ma na dramatický krúžok, ktorý ma, mimochodom, ani veľmi nebavil. Až keď som bola staršia, začalo ma herectvo zaujímať viac a z vlastnej iniciatívy som sa k nemu opäť vrátila s tým, že som ani nevedela, či na to mám a či to robím dobre.

Pochádzate z muzikantskej rodiny, vždy bolo u vás spevavo?

Áno, vždy. Sme temperamentná rodina, radi si spievame, tancujeme, radujeme sa.

Viedli aj vás rodičia k hudbe? Viete spievať?

Chodila som do hudobnej a ako-tak spievať viem, nie je to žiadna sláva, ale ani hanba. Spievam rada a od srdca.

Ako reagujú rodičia na to, že ich dcéra je zrazu známa a žiadaná?

Myslím, že sú na mňa pyšní a vždy aj boli, bez ohľadu na to, čo robím. No zároveň si myslím, že ich oveľa viac teší, aká som, kým som, ako premýšľam, v čo verím a ako žijem.

Šťastné chvíle s rodinou

Aké sú vaše najsilnejšie spomienky z detstva, ktoré vás „poznačili“ a urobili z vás to, čím ste?

Nesmierna láska, spoločný smiech, spoločne strávený čas, bozky, objatia, rozhovory... Chvalabohu, nie je toho málo, na čo spomínam.

Málinko sa vie o vašom súkromí, prečo ste taká skúpa na informácie o ňom?

Vyberám si, komu a čo o sebe poviem. Dokonca ani mojim priateľom o sebe nehovorím všetko. Nevidím dôvod niekomu vešať na krk všetko, čím momentálne žijem. Ak mám potrebu poradiť sa alebo porozprávať sa, mám s kým, ale s verejnosťou riešim svoje osobné veci veľmi nerada. Moje súkromie je len moja vec a vždy to tak bude.

Môžete aspoň povedať, aké máte aktuálne obdobie v súkromí? Čo alebo kto vás teší, motivuje, povzbudzuje...

Momentálne mám obdobie, ktoré vnímam ako veľmi intenzívne a cítim, že ma nesmiernym spôsobom formuje. Inšpirujú ma knihy, ľudia, príroda a čo je úplne najväčšia haluz – inšpirujem sa aj sama (smiech). No vážne, normálne sa obdivujem, ako bravúrne som tento ťažký rok zvládla a najradšej by som sa vystískala (smiech).

Korene máte na východe, ale žijete a pracujete v Bratislave. Ako často sa vyskytujete „doma“?

Na sviatky a keď mám viac voľna. Ale je pravda, že je to oveľa zriedkavejšie, než to bolo kedysi. No odkedy mám vlastné bývanie, chodia za mnou na pár dní každé dva mesiace moji rodiča, z čoho mám vždy veľkú radosť.

Vaša sestra si na rozdiel od vás vybrala psychológiu, v čom ste si vy dve podobné?

Ťažko povedať. V skutočnosti si myslím, že sme úplne iné, avšak veľmi si rozumieme, je medzi nami nesmierna blízkosť, ktorú nemám so žiadnym iným človekom na svete. Čo máme určite rovnaké, je humor. Dokážeme jedna druhú veľmi rozosmiať a milujem, keď sa spolu smejeme. Aj teraz, keď na to myslím a hovorím o tom, nedokážem sa neusmievať.

Využívate pri práci niečo aj z jej poznatkov a naštudovaných informácií?

Vlastne možno aj áno. Ale podvedome. Často sa rozprávame o jej práci a možno si ani sama neuvedomujem, čo všetko z tých rozhovorov vo mne ostáva a čo až neskôr z toho dokážem spracovať.

Hovorí sa, že herec musí byť tak trochu schizofrenik, aby dokázal zahrať takú plejádu postáv. Dá sa niekedy skryť za hereckú postavu a oddýchnuť si sama od seba, od svojho života?

Som v období, keď túžim viac žiť ako Dominika než ako iné postavy. Túto sezónu mám za sebou sedem premiér a hrávam každý deň. Teším sa na leto a na to, keď budem mať čas sama na seba. A či sa dá skryť za postavu? Niekedy áno, keď je človeku smutno a môže sa schuti vyplakať. Niekedy mu práve divadlo pomôže. Keď hrá komédiu, nakopne ho to. Neviem... V mojom prípade je to rozhodne stopka mojich vlastných myšlienok a totálne sústredenie sa na vnútorný svet danej postavy.

Zrejme si to predstavujem ako blesk z jasného neba, ale pamätáte si na moment, keď ste sa zamilovali do divadla a vedeli ste, že je to láska na celý život?

Nepamätám si to ako konkrétny moment, ale viem, že sa to dialo vždy pri výkonoch iných hercov. Ja som mala možnosť vidieť a vnímať divadlo prvýkrát v Štátnom divadle v Košiciach, kde ma výkony Dany Košickej, Aleny Ďuránovej, Táne Polákovej či Beáty Drotárovej tak inšpirovali a fascinovali, že moja chuť byť tam s nimi bola obrovská.

Herectvo má aj tú danosť, že v rámci neho sa človek stále niečo nové učí, ale musí aj veľa obetovať. Aká bola vaša najväčšia obeta v prospech roly či herectva ako takého?

Obeta nie je to správne slovo. Skôr by som použila „dar“. Každý deň darujem seba, aby cezo mňa mohlo to „božské“ vo mne komunikovať s divákmi. Vnímam to ako poctu a povinnosť zároveň.
Už ste spomínali, že sa tešíte na leto a divadelné prázdniny, čo počas nich podniknete?
Ešte netuším, čo budem robiť, mám v diári nejaké nakrúcanie i dovolenku. No túžim sa zlepšiť v angličtine, veľa čítať a hýbať sa.

Cestujete rada?

Áno, milujem more. Pri mori sa cítim šťastná, slobodná, krásna, sexi a zdravá. Kedysi som cestovanie rada nemala, no zmenilo sa to. Teraz po ňom veľmi túžim a v budúcnosti si ho doprajem oveľa viac ako doteraz.

Pamätám si, že keď sme spolu robili prvý rozhovor pred pár rokmi, prišli ste naň na kolobežke. Ostali ste jej verná?

(smiech) Moja kolobežka bola nedávno napadnutá mnou samou, keď som sa niekam ponáhľala a nevedela som ju zložiť. Celú som ju v hneve rozobrala a nechala nakoniec tak, takže teraz niekde leží a čaká, kým jej odpustím. Ale to bude čoskoro, je to super vecička.

A čo iné športy? Asi aj v rámci udržania kondičky sa hýbete...

Najradšej mám jogu. Vďaka tomuto cvičeniu sa cítim silnejšia fyzicky aj psychicky a hlavne som oveľa pokojnejšia.

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -