Dnes je streda, 19.december 2018, meniny má: Judita
Čas čítania
2 minutes
Zatiaľ prečítané

Príbeh Veroniky: „Rozviedli sme sa, no stále ovplyvňuje môj život.“

august 23, 2018 - 17:56
Koľko ľudí môže človek počas života úprimne milovať? A prečo si vás niekto dokáže k sebe pripútať takou silou, že aj po rokoch nepriamo ovplyvňuje váš život? Presne to sa deje mne.

Patrik bol mojou životnou láskou. Narodili sa nám dve krásne dcérky a kým nás súd rozviedol, strávili sme spolu šesť rokov ako manželia a dva roky pred svadbou ako partneri. Až mi pripadá, že iný vzťah som ani nemala. Bola som pyšná, že spomedzi všetkých žien si Patrik vybral práve mňa. On mal všetko. Skvele rozbehnutú kariéru, charizmu, pre kamarátov bol parťákom, bútľavou vŕbou a človekom, na ktorého sa môžu spoľahnúť. Pre ženy bol zas nedosiahnuteľnou métou a s ich závistlivými pohľadmi som sa vyrovnávala takmer denne. Patrik totiž lásku ku mne neskrýval, práve naopak.  Apropo, lásku ...

... to, že má rád najmä sám seba som prvý raz výraznejšie spozorovala počas prvého tehotenstva. Bral ho ako čisto moju záležitosť, ktorá sa jeho samotného ani prinajmenšom netýka. Okrem spoločných nocí a rannej kávy som čas trávila sama. Vždy som si ale vravela, že oboch nás čaká obrovská zmena a každý sa s ňou vyrovnávame po svojom. Chápala som to. Vždy som všetko chápala a tolerovala. Veď ak mi niekto neprejavuje lásku tak ako očakávam ja, neznamená to, že nekoná najlepšie ako vie. Bolo mi smutno, keď som v ambulancii u doktorov videla šťastných oteckov ... keď som videla fotografie tehotných žien s ich partnermi. Dúfala som, že príchodom dieťaťa sa všetko zmení a s Patrikom si k sebe nájdeme (opäť) cestu. Žiaľ, stal sa presný opak a druhá dcérka, ktorá sa narodila o necelé dva roky neskôr, náš vzťah úplne pochovala.

S Patrikom sme sa dohodli na rozvode a myslím, že sa mu veľmi uľavilo. Žiadosť som podala ja a z pliec mu sňala obrovské bremeno. Dnes už bývalý manžel nám nechal auto, byt, na dcérky prispieva, po materiálnej stránke nám naozaj nič nechýba. Obaja už dokonca máme nových partnerov. On žije s našou spoločnou známou, ktorú som – a to celkom úprimne – nikdy nemala rada. Ja som sa v detskom centre zoznámila s Radovanom, ktorého žena zomrela pred piatimi rokmi a on sa sám stará o ich synčeka. Radovan je rodinne založený typ, tolerantný, chápavý, nápomocný, má nás s dcérkami úprimne rád a zniesol by nám modré z neba. ALE ...

... to ALE vlastne nedokážem definovať. Mala by som byť šťastná. Ale nie som. Nie tak celkom. Z času na čas Patrika s novou známosťou stretnem. Mám chuť jej vyškriabať oči. Žiarlim, že je na mojom mieste. Že pri Patrikovi zaspáva, že sa pri ňom prebúdza, že s ním trávi voľné chvíle a je v našej posteli, keď sa unavený vracia neskôr domov z práce.

Čím to je, že niektorí ľudia môžu tisíckrát prekročiť prah vašej bolesti, trpezlivosti a pošliapať po vašej dôstojnosti, no vy voči nim cítite absolútnu bezbrannosť? Prečo sa dokážeme v myšlienkach vracať neustále späť iba k pekným časom, hoci tých zlých okamihov bolo vo vzťahu neporovnateľne viac? Prečo sme schopní čakať na niečo, ovplyvňovať tým správanie k nášmu okoliu a emočne sa nechávať pravidelne rozlaďovať, hoci vieme, že naše túžby sa už nikdy viac opakovať nebudú? Ale možno je to práve preto. Lebo viete ako sa vraví: "Nikdy nehovor nikdy..."

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -