Dnes je utorok, 18.december 2018, meniny má: Sláva
Čas čítania
12 minutes
Zatiaľ prečítané

Niekto ako ty

november 07, 2018 - 14:39
Novinka slovenskej autorky Adriany Macháčovej, príbeh štyroch priateliek, ktorých puto preveria nečakané životné situácie. Je k tomu aj trailer, v ňom samotná autorka hovorí o knihe.

Štyri priateľky a príbeh plný prekvapení

Niekto ako ty je krásny príbeh plný citov, lásky, nádeje, šťastia, ale aj krízových situácií, emocionálneho odlúčenia. Je to aj príbeh o tom, aké je to byť druhou manželkou...
Skvelé oddychové čítanie, pretože príbehy štyroch priateliek vám budú blízke. Akoby ste ich poznali. Akoby ste patrili medzi ne...

Klára žije usporiadaným manželským životom. Túžba po zmene a ubíjajúca všednosť ju vrhne do milostného románika s Jakubom, synom jej priateľky Aleny. Pomer dospievajúceho chlapca a ženy v najlepších rokoch otrasie všetkými priateľmi. Jakubovi rodičia sú šokovaní. Chcú ochrániť syna, a tak s tými najlepšími úmyslami odhalia Klárinu neveru pred jej manželom. Nepredpokladali, že vzdorovitý tínedžer sa obráti proti nim a utečie z domu.
Bibiána žije s mužom o dvadsať rokov starším, ktorý jej poskytuje pocit bezpečia a pohodlia. Všetko to, čo v detstve nepoznala. Lenže spoločné dni sú príliš krásne, aby trvali večne. Jurajova bývala manželka ťažko ochorie a Bibiána dostane strach, že sa jej muž k Marte zo súcitu vráti. Skrytá rivalita ju núti bojovať.
Zuzana sa zúfalo pokúša prekonať samotu a rozhodne sa vyhľadať svoju dávnu lásku. O Rasťovi sa dozvedá zvláštne veci. Novinky ju síce deprimujú, ale predsa len dávajú nádej, že raz môžu byť spolu.

Každodenné osudy a zamotané situácie vytvárajú z novinky Niekto ako ty pohodové čítanie, ktoré vás vtiahne svojou dramatickosťou aj pestrosťou vzťahov, aké máte aj v reálnom živote naokolo.
Otázkou je, či kapituluje v príbehu Klára a zľakne sa zmeny. Alebo sa jej podarí dostať manželstvo do starých, všedných koľají?
A čo Jakub? Pochopí, že zrelá žena nie je nič preňho a vráti sa k vystrašeným rodičom?
Ako dopadnú vzťahy Bibiány a Zuzany? Prinesie ich odhodlanie zaslúžené ovocie?

Jedno je isté – priateľské putá štvorice hlavných hrdiniek prejdú ťažkou skúškou. Presne tak, ako naše rodinné, priateľské, či kolegiálne vzťahy skúša nielen čas, ale aj rôzne nečakané situácie.

Pozrite si VIDEO, v ktorom autorka Adriana Macháčová hovorí o svojej knihe Niekto ako ty:

Adriana Macháčová o knihe Niekto ako ty

Naše video: 

Začítajte sa do novinky Niekto ako ty:

Auto nebezpečne zabalansovalo, akoby sa cesta razom premenila na neviditeľné klzisko. Prešlo na krajnicu. Pneumatiky zapišťali. Keď nárazník olizol chatrné zvodidlá a prerazil ich, pocítila tupý úder. Bezpečnostný pás jej stlačil rebrá. Od hrôzy vykríkla. Ovzdušie naplnil škripot bŕzd a desivý praskot plechu. Vystrelený airbag ju bolestivo udrel do tváre.
Pootvorila oči. Zažmurkala, aby odohnala tancujúce hviezdičky. Zacítila pach benzínu a mokrej zeminy. Cez čelné sklo spozorovala obláčik stúpajúcej pary. Reflektory pretínali tmavú húštinu ako žeravé kotúče a kmene stromov vrhali divoké, strašidelné tiene.
„Ani zabiť sa neviem! Dočerta!“ zanadávala potichu, akoby ju niekto mohol počuť. Nik tam však nebol. Pokojne môže vrieskať z plného hrdla. Zasmiala sa. Nie však od srdca, zo zúfalstva.

1. kapitola
Klára

Noc čo noc ma ničia spomienky na to, čo sa stalo. Vyletúvajú po zotmení ako netopiere a nie a nie ich zahnať. Jeho milenka je stále so mnou. Už dva roky. Keď sa Peter usmeje na inú ženu, cítim, ako sa mi krv vytráca z tváre. Je to ona? Je to tá žena, s ktorou si ma podviedol? útočím naňho v duchu. Strach zo samoty, zvedavosť, zlosť aj vyhrážky pochovám radšej do ticha. Zhrýzajú ma ukryté v srdci a mám čo robiť, aby som sa ovládla.
Už viac ako osemnásť rokov som ženou v domácnosti. Svet sa mi scvrkol do rutinného kolobehu: dieťa – nákupy – pranie – varenie – manžel. Ani zrniečko prachu na nábytku, chuchvalce v kútoch či nahromadený špinavý riad. U nás doma je vždy starostlivo vydrhnutá dlažba, koberce bez škvŕn so stopami po rotačnej kefe na hadici vysávača, vyblýskané zrkadlá, stoly i okná. Všetko sa leskne čistotou a všetko robím sama, hoci mnohí si myslia, že mám upratovačku. Peter by nezniesol, keby sa jeho vecí dotýkal niekto cudzí. „To je náš byt!“
Dúfala som, že to tak nebude navždy. Vyštudovala som na Ekonomickej univerzite a verila som, že to nebolo zbytočné a raz nájdem uplatnenie. Keď Barborka podrástla a nastúpila do školy, rozhodla som sa, že si nájdem zaujímavú prácu a, samozrejme, paniu, ktorá mi s domácnosťou pomôže. Pomaly budem stúpať po kariérnom rebríčku a raz sa stanem šéfkou úspešnej nadnárodnej spoločnosti. Vytrvalosti aj ctižiadostivosti som mala na rozdávanie. Bola som presvedčená, že sa mi to podarí. Keď ma pozvali na prvý konkurz, nadchýnala som sa a tešila. Povedala som o svojich plánoch Petrovi Zarazene som hľadela na jeho zaťaté zuby a sebaistota ma opúšťala.
„Domáce práce sa samy neurobia! A čo ak Baška ochorie? Vieš veľmi dobre, že zarábam dosť, aby som nás uživil. Makám od rána do večera, robím to pre vás, pre našu dcéru,“ hučia mi v ušiach slová, ktoré na mňa vyštekol.
Ja viem, pán vedúci, ja viem, pán riaditeľ, ako inak, pán generálny... Roky mu v duchu prikyvujem a moja ctižiadostivosť sa roztápa ako kocka ľadu v Petrovej whisky.
Naozaj sú ženy dobré len nato, aby poskytli chlapom telo a prali im ponožky? Hovorí sa, že za každým úspešným mužom treba hľadať ženu. On je síce hlavou rodiny, no tou hýbe krk. Množstvo topmanažérov, politikov a zbohatlíkov by dnes nebolo tam, kde sú, keby za nimi nestálo nežné pohlavie. Matka, manželka, dcéra, milenka... Z času na čas sa touto myšlienkou utešujem, pomáha mi uchovať si pocit dôležitosti a dôstojnosti. Veď bezo mňa by našu rodinu zožrala špina ešte skôr, než by umreli hladom. Tak!
V zámke zaštrkoce kľúč. Natiahnem si úzku puzdrovú sukňu a zakašem do nej bielu blúzku. Uhladím si plavé vlasy a poberiem sa k dverám. Chystáme sa na večeru k priateľom a ako zvyčajne, budeme meškať.
„Ahoj, miláčik,“ vyhupnem sa na špičky a vtisnem Petrovi bozk na líce.
„Hladný som,“ zamrmle. „Čo máme?“
„Ideme na večeru.“
„Na večeru?“ zopakuje nevľúdne a zamračí sa.
Človek by čakal, že sa poteší. Lenže to je celý Peter. Určite ma podozrieva, že som naňho narýchlo ušila nejakú búdu.
„Zabudol si? Binderovci nás pozvali,“ pripomeniem mu. „Bude tam aj Zuzana a nejaký pár.“
„Kto?“
„Neviem. Nepoznáme ich.“
Peter na mňa zachmúrene pozrie: „Je piatok, som uťahaný a nikam sa mi nechce. Nemôžeš ísť sama? Niečo si vymysli. Trebárs, že som odcestoval alebo že mám poradu.“
„Macko,“ pohladím ho po ramene. „Neblázni! Uvidíš, bude fajn. Konečne nejaká zmena. Vieš, ako dlho som nikde nebola? Krútim sa len okolo teba, za odmenu by si ma mohol aspoň raz za čas niekam zobrať,“ dohováram mu vyčítavo. A podotýkam, že právom. Peter trčí v práci od pondelka do piatka, sobotu prespí a v nedeľu zmizne do Rakúska na golf. A ja som zasa sama. Osamelá so svojimi myšlienkami, knihami a handrou v ruke premýšľam, kde je, čo robí a s kým, keďže ho od golfu neodradí ani dážď či sneh. Bielu loptičku vymení za farebnú a hrá sneh-nesneh. Ešte aj naše milovanie mi pripomína golf. Niekoľkými údermi trafí dierku a je po všetkom. Hotovo!
„To je tvoja chyba, že si nevieš nájsť dajakého koníčka. Nakupovanie sa nepočíta,“ vráti mi to a skope z nôh kožené poltopánky. Mala som čušať, tak mi treba!
„Peťo, nebuď hnusný,“ stisnem pery a odvrátim zrak. Nebudem sa obhajovať. Načo aj?! Neuspela by som. Mám rada knihy. To je môj koníček. Čo iné by som mala robiť? Obe moje kamarátky a spolužiačky z vysokej majú svoje povolania. Alena je účtovníčka v rodinnej firme, Zuzana šéfuje ekonomickému oddeleniu známeho potravinového reťazca. O mne si zaiste myslia, že sa len vyhováram na Petrove puntičkárske požiadavky a v skutočnosti sa mi pracovať nechce. Priateľky vídavam raz za štvrť roka, keď si v kalendári nájdu čas. Im je vzácny a ja ho mám nazvyš. A teraz, keď Barborka odišla študovať posledný ročník gymnázia do Londýna, tak dvojnásobne. Uvidíme sa na Vianoce. Dovtedy sa strachom o ňu zbláznim. Tŕpnem pri každom zvonení mobilu, čo sa bojím, že mi niekto zvestuje zlú správu. Barborka ochorela, zranili ju pri teroristickom útoku, zabil ju nejaký úchyl. V hlave skladám len hrôzostrašné scenáre. Petrovi sa zdôveriť nemôžem. Zahriakol by ma, že maľujem čerta na stenu, panikárim a ešte privolám nejaké nešťastie. A tak mlčím a každý večer otváram facebook, či mi dcéra napísala, aký mala deň, čo bolo v škole, či je doma, teda u rodiny, kde dočasne býva, a či jej môžem zatelefonovať.
S Petrom sme ju pred piatimi týždňami odprevadili až do jej malej izbičky. Kým sa Peter rozprával s Barborkinými náhradnými rodičmi, pomohla som jej vybaliť kufor a povykladať oblečenie do starožitnej skrine. Dokola som opakovala tie isté vety: „Dávaj si pozor! Nerozprávaj sa s cudzími ľuďmi! Nedaj sa zlákať zlou partiou. Nechodievaj večer sama von. Pri prechádzaní cez cestu sa vždy obzri najprv vpravo, až potom vľavo...“ Zaiste som jej liezla na nervy, ale nevedela som si pomôcť.
Lúčili sme sa takmer hodinu, stískala som ju, bozkávala, nie a nie sa od nej odtrhnúť, kým Peter netrpezlivo prešľapoval na mieste.
„Uletí nám to, Klára! Tak poď už!“
Nech! tislo sa mi na jazyk. Zostanem tu! Veď čo budem bez Barborky doma robiť? Lenže ako vždy nepovedala som mu nič a so slzami v očiach a s ťažkým srdcom som ho poslúchla.
Peter ma vytrhne z myšlienok: „Ty ideš takto?“
„Prečo? Tá sukňa je nová,“ pohladím jemnú čiernu látku. Viem, že mi pristane a že v nej vyzerám dobre.
„To som si všimol,“ odvrkne namrzene.
„Nepáči sa ti?“
„To mám ísť v obleku a kravate? Nemôžeme si obliecť niečo neformálnejšie?“
„Nie! Nepôjdem ako chudera!“
„Ozajstná chuderka, len čo je pravda! Už by som mal porsche, keby si všetko neoplieskala na handry,“ pobavene sa uškrnie.
Najradšej by som ho udrela. Prečo ma uráža a znevažuje? Prečo mi jednoducho nepovie, že mi tie handry pristanú? Slová sú predsa zadarmo!
Mlčky sa zvrtnem. Na nič iné sa nezmôžem. Nemám ďaleko k slzám. Celé dni som sama. Tri-štyrikrát do týždňa sa vyfintím, akoby som išla do práce. Do svojej kancelárie, hovorím si. V kníhkupectve si napokon kúpim ďalšiu knihu a v nejakom butiku niečo na seba. Chcem sa Petrovi páčiť, ale akosi často trafím vedľa.
Prepochodujem chodbou a zavriem sa v spálni. Zakaždým, keď medzi nami vznikne napätie, zdúchnem. Ohluší ma rev vlastných spomienok na ten neslávny deň a príde mi nevoľno...
„Prejdem rovno k veci, Klárka. Peter má milenku,“ vyriekol môj otec bez okolkov.
„Ktorý Peter?“ opýtala som sa zaskočene.
„Tvoj Peter.“
„Dobrý pokus, tati,“ zasmiala som sa.
„Je u vás všetko v poriadku?“ ustarostene na mňa pozrel.
Zmrzol mi úsmev na perách, keď som videla otcovu vážnu tvár. „To je nezmysel. Ako si na to prišiel?“ rozhorčene som vytreštila oči.
„Kolega ho včera videl v jednej luxusnej reštaurácii na Hviezdoslavovom. Mal veľmi blízko k mladej, dlhovlasej brunetke, s ktorou obedoval a popíjal.“
Skrivila som tvár: „To je dôveryhodná informácia, fakt. Mohlo ísť o pracovný obed!“
„Mohlo, ale nešlo. Záleží čomu a komu veríš, ale držal ju za ruku.“
„Ocko, prečo mi to hovoríš?“ nervózne som sa pohniezdila.
„Ak chceš, porozprávam sa s ním ako chlap s chlapom,“ navrhol mi, ignorujúc moju otázku.
„Nie!“ takmer som skríkla. „To sú bohapusté klebety! Chceš nás rozoštvať? Viem, že Peťa nemáš rád, ale je to môj muž a otec mojej dcéry, tak by si to mal konečne akceptovať!“
„Klárka, chcel som, aby si to vedela,“ povedal zhovievavo, „a bola ostražitá. V dnešných časoch je to vraj normálne. Človek s jedným partnerom nevydrží a musí sem-tam zahnúť. My sme takí neboli. Mladí už nedokážu žiť usporiadaným životom. Utrácajú, míňajú peniaze na hlúposti, striedajú partnerov...“ mudroval dôležito. Stiahlo mi žalúdok.
„Dosť! Toto nemienim počúvať!“ s hrmotom som odsunula stoličku a vstala. „Nie je to pravda! Ten tvoj kolega si ho mohol zmýliť!“ skríkla som a zvrtla sa k mame. „Mami, my ideme! Barborka, kde si?“ vyrútila som sa z kuchyne.
„Klárka,“ vyšiel za mnou otec. „Klára!“
Vybehla som z rodičovského bytu, akoby ma prenasledoval roj sršňov. Prenasledovali ma však podozrenia a pochybnosti. Čo ak má otec pravdu?
„Mami, počkaj, kam sa ženieš?“ dcéra za mnou ledva stačila. „Inak v tých fašírkach bolo viac chleba ako mäsa...“
Nepočúvala som ju. Celou cestou domov som sa Petrovi v duchu vyhrážala rozvodom. Ak je to tak, odídem od neho, hoci som nevedela kam. K rodičom, do izby, ktorú u nich stále mám, by som sa nevrátila ani za svet. Otec je držgroš. Nikdy nikomu nič nedoprial. Matka síce nemusí štopkať ponožky ani plátať nohavice, to nie, stačí, že majú úsporné žiarovky, vodovodné batérie aj sprchovú hlavicu. Otec všade zhasína, po dvoch minútach klope na dvere kúpeľne a splachujú, len keď musia. Hrozné! Nespomínam si, že by som si niekedy napustila vaňu, hodinu v nej lebedila, dopúšťajúc si horúcu vodu. Lakomec, pre cent by si dal koleno vŕtať! Kontrola číselníka vodomeru umiestneného v bytovej šachte patrí k jeho obľúbeným činnostiam. Matku obmedzuje aj pri nakupovaní potravín, božechráň, aby niečo splesnivelo a museli by to vyhodiť. Podľa otca je všetko svinsky drahé, preto do fašírok nepomelú rožky, ale starý chlieb. Nekupujú si takmer žiadne darčeky, iba maličkosti. K narodeninám a na Vianoce dostávam od rodičov iba praktické veci, také, čo naozaj potrebujem. Tortovú formu, súpravu umelohmotných špáradiel na kanapky, osemkilogramový prášok na pranie. Barborka si rozbaľuje zošity, ponožky, pyžamo. Som rada, že som z domu preč, bol to horor. Pokiaľ si pamätám, mama s otcom neboli nikdy na žiadnej dovolenke a ani ja som nechodila do detských táborov. A počas štúdia som každé prázdniny brigádovala, aby som mala na kabát, topánky či šminky. A, samozrejme, na knihy. Našťastie či na nanešťastie, teraz vlastne ani neviem, vydala som sa veľmi mladá. Ešte pred skončením vysokej školy. Môj manžel je úplne iný. Kúpi mi, po čom mi srdce zapiští, ale potom mi to obúcha o hlavu, ako napríklad dnes. Zato každé leto odlietame k moru, v zime cestujeme na lyžovačku. Nie, neverila som, že by ma Peter oklamal, nechcela som si to pripustiť. Hneď po večeri som však na Petra i tak udrela, nech mám dušu na mieste.
„Otcov kamarát ťa videl s nejakou babou na obede!“ prskala som. Búrka, ktorá sa medzi nami strhla, pripomínala ničivé tornádo. Všetko poprel, dušoval sa, že išlo len o kolegyňu a nespomína si, že by ju vôbec niekedy chytil za ruku. Uverila som mu. Čo iné mi zostávalo.
„Ty si myslíš, že je to pravda?“ opýtala sa ma Alena, keď som sa jej zdôverila pri kávičke.
„Možno áno, možno nie. Neviem.“ Naozaj som nevedela. Vtedy ešte nie.
„Máš dve možnosti. Nekonečné scény, po ktorých sa napokon prizná k čomukoľvek a úspešne dokráčate až k rozvodu. Druhou možnosťou je, že podozrenia pustíš z hlavy. Takže, čo chceš?“
„Rozvádzať sa nemienim. Ja chcem svoju rodinu kompletnú!“
„Tak potom nechápem, v čom je problém?“
Bezradne som nadvihla plecia.
„Spíš s ním?“ opýtala sa Alena priamo.
Zaklonila som hlavu, nechýbalo veľa a rozplačem sa. „Nie,“ vyriekla som napokon.
„Nie?“ zopakovala Alena, akoby zle počula. „Chyba!“
„Ali, nechaj ma!“ vymrštila som sa na nohy ako šibnutá. Osadenstvo kaviarne ako na povel obrátilo ku mne hlavu. Ľapla som naspäť na zadok. „Nie je to tak, ako si myslíš,“ vyšlo zo mňa priškrtene.
„Nepaprč sa a vypočuj si ma. Klárka, o nevere nemáš najmenší dôkaz, tak z toho nerob drámu. Prečo ho tresceš?“
„Čím ho trescem?“ opýtala som sa nechápavo.
„Nespíš s ním! Zato nakupuješ, varíš, perieš, žehlíš, upratuješ, staráš sa o dieťa. Jemu vlastne nič nechýba. Ak nemá sex doma, bude ho mať inde.“
Týmito slovami Alena moje podozrenie ešte prehĺbila. Veď ja by som s ním spala. Zakaždým som to bola ja, kto vyvinul iniciatívu. Na Petra to málokedy prišlo. A navyše, v poslednom čase bol ako tarantula v teráriu. Každý môj dotyk zježil jeho jemné pavúčie chĺpky a uskočil, akoby ho kopol elektrický prúd.
„Nepozeraj sa tak! Myslím to dobre,“ pokračovala Alena. „Takýmto správaním ho sama vháňaš do náručia milenky. Nevyzvedaj, nepripomínaj, nenafukuj sa a nevyhrážaj. To sú štyri zaručené rady, ak nechceš, aby ti stroskotalo manželstvo.“
„To máš odkiaľ?“
„Životné skúsenosti. Som predsa z rozvrátenej rodiny,“ veľavravne zagúľala očami. „A chce to nový účes,“ fúkla mi do rozstrapatených vlasov. „A tie vydraté džínsy vyťahuj, iba keď je na služobke. Keď spadneš z koňa, musíš nazad do sedla! Už mi rozumieš?“
Rozumela som. Mala som jednoducho vystrihnúť kus svojho života a nechať ho odplávať, akoby sa nebolo nič stalo. Skúšala som to. Lenže môj pokus na všetko zabudnúť trval iba štyri dni.
Klebeta a pravda sú ako spojené nádoby. Zistila som to, keď Petrovi trikrát za noc zazvonil telefón a každé zadrnčanie rýchlo zrušil.
„Kto ti to volá?“ chcela som vedieť. Nadvihla som sa na lakte a v šere som ho sledovala. Zdalo sa mi to podozrivé.
„Nikto!“ odvrkol.
„Je to ona?“ vydýchla som s obavou. V mesačnom svite, čo prenikal do izby, som videla, ako tuho zovrel viečka.
„Kto?“ opýtal sa.

Milan Buno, literárny publicista

Niekto ako ty: https://www.bux.sk/knihy/413862-niekto-ako-ty.html

Naše aktivity: 

- - Inzercia - -