Dnes je streda, 23.október 2019, meniny má: Alojzia
Čas čítania
2 minutes
Zatiaľ prečítané

Príbeh: Veci sa začnú diať, keď ich vôbec nečakáte

december 30, 2018 - 09:30
Hoci som mala dávno po tridsiatke, bola som bez stáleho partnera. Vážnu známosť som naposledy prežila krátko po ukončení štúdia na vysokej škole. Nebudem klamať, prekážalo mi to.

Vždy som si myslela, že väčšina žien postupom času počuje tikot vlastných biologických hodín a zároveň si uvedomuje, že nájsť partnera je s pribúdajúcim vekom čoraz náročnejšie. Tiež som nebola výnimkou.

Ešte donedávna som žila v spoločnej domácnosti spolu s rodičmi. Môj otec kvôli práci permanentne cestuje a mne bolo vždy ľúto nechávať mamu samú počas sviatkov, obzvlášť na Vianoce a Silvestra. A tak sme ich pravidelne trávili spolu. Každé odpočítavanie polnoci sa však u mňa nieslo v znamení tichých, skrytých sĺz. Nie kvôli mame, kvôli sebe. Vravievala som si: „Si sama, nik ťa nepotrebuje, venuješ sa nezáživnej práci, si neekonomicky samostatná a nič si v živote nedosiahla.“ Nikdy by mi preto nenapadlo, že práve na Silvestra dostane môj život nový rozmer.

Ako už býva v našej rodine zvykom, posledný deň v roku som trávila prípravami na večer. Otec bol odcestovaný, mama varila, ja som piekla a súčasne upratovala. V porovnaní s minulými rokmi ale prišlo k zásadnej zmene. Tentoraz sme sa po jedle nepresunuli k televízii. Mali sme diametrálne odlišné starosti. A nutno dodať, že neplánované.

Ako na potvoru ukrutné bolesti

Na večeru sme si s mamou pripravili kus vyprážanej ryby a majonézového šalátu. Jedlo mi žiaľ nesadlo a ja som pocítila bodavú bolesť v bruchu. Tá sa každou minútou stupňovala, až som mamu schúlená v kŕčoch prosila, nech zavolá sanitku.

Približne o pätnásť minút dorazili záchranári a odviezli ma do nemocnice. O tej príšernej a prudkej bolesti sa rozpisovať nechcem. Ten, kto už prekonal žlčníkový záchvat, mi dá zrejme za pravdu, že je hrozná. Na celom „výjazde“ bola pozitívna iba jediná vec: jeden zo záchranárov, ktorí ma prišli ratovať.

Očarila som ho

Ozval sa mi ihneď na druhý deň. Volal sa Milan, mal štyridsať a neskutočne ukľudňujúci hlas. Razom zo mňa opadli všetky bolesti a starosti. Jeho telefonát a úprimný záujem o môj zdravotný stav ma dojali. Ako to dopadlo, zrejme tušíte. Z telefonického kontaktu a osobného poďakovania vznikol partnerský vzťah, zaľúbenie, spoločné plány a pred pár týždňami aj zasnúbenie. 

Nikdy nie je neskoro

Chcela by som preto apelovať na všetky ženy, ktoré už neveria na lásku. Tá príde, keď ani nedúfate. Ja som toho žiarivým príkladom. :-) Verte mi, že sa oplatí na ňu čakať, minimálne podvedome. Stačí veriť, že ju v sebe máte a nenechať sa prevalcovať pochybnosťami, že vám nie je súdená. Už viem, že láska si ma našla. Prišla so zistením, že v celom vesmíre existuje iba jediný muž. Ja som tu pre neho, on pre mňa. A je to muž, ktorý sa objavil presne vtedy, keď som to najmenej čakala.

Čitateľka Lenka (37)

- - Inzercia - -