Dnes je štvrtok, 19.september 2019, meniny má: Konštantín
Čas čítania
5 minutes
Zatiaľ prečítané

Rozhovor so Zuzanou Šulajovou o novej knihe: Tajomstvá jedného domu

január 18, 2019 - 06:00
Ženu, ktorú by najradšej videlo mŕtvu azda až priveľa ľudí, zavraždia. Je páchateľom jej ponižovaný partner alebo bývalý manžel, ktorého dohnala ku korupcii? Synovia, ktorí si jej smrťou finančne prilepšia? Niektorý zo susedov, čo dlhé roky museli znášať jej arogantné správanie? Alebo nebodaj niekto celkom iný?

Zdanlivo jednoduchý prípad, z ktorého sa vykľuje tvrdý oriešok i pre partiu skúsených kriminalistov... O svojej najnovšej knihe, napínavom príbehu s kriminálnou zápletkou, hovorí jeho autorka Zuzana Šulajová.

Mnohým sa vaše meno  automaticky spája s Džínsovými denníkmi. Nečudo, veď na tejto kultovej knižnej sérii vyrástla celá generácia tínedžerov a z vás sa stala autorka najrozsiahlejšieho denníkového diela v slovenskej literatúre. Ako sa spätne pozeráte na obdobie písania denníkov?

Veľmi príjemne. Je to niečo, čo som nikdy neplánovala a ani sa mi nesnívalo, že by sa mi to mohlo prihodiť. Môj sen bolo raz vidieť jedinú svoju knihu na pulte kníhkupectva a to by mi ku šťastiu dokonale stačilo. No niečo – osud? – to chcel zjavne inak. Avšak písanie prvých častí série bolo o niečom inom, než novšie pokračovania. Bola to pre mňa spontánna zábava, potom už zodpovednosť. Radšej spomínam na tú spontánnosť.

Z Džínsových denníkov sa predalo niekoľko desať tisíc výtlačkov, čo by vám mohol závidieť nejeden autor. Na slovenské pomery je to viac než zaujímavý údaj. Nestúpla vám ako mladej spisovateľke sláva do hlavy?

Nuž, to musia posúdiť ostatní, nie ja. Rodičia z toho mali spočiatku obavy, na to si dobre spomínam. Ale myslím si, že komu stúpne „sláva“ do hlavy na našom malom Slovensku, musí sa veľmi súrne naučiť pokore. Ja som žila aj v Austrálii a neostýchala som sa pracovať hoci aj s odpadkami. Nikto tam až do môjho odchodu netušil, čo na Slovensku robím. Nemyslím si teda, že mi chýba pokora. Okrem toho, sláva je poľná tráva, čo je dnes, nemusí byť zajtra – a platí to pre všetko, nie iba pre to, čo voláme „sláva“. Iste, som hrdá na to, čo som dokázala, ale to má asi každý autor, ktorému sa pošťastí niečím vyčnievať.

Pred tromi rokmi ste sa rozhodli s Džínsovými denníkmi skončiť a venovať sa písaniu iných žánrov. V jednom rozhovore ste vtedy prezradili, že to bude možno niečo z histórie, ktorú máte rada, no napokon ste napísali detektívku. Prečo nastal ten zvrat? Aké okolnosti rozhodli napokon pre krimi  príbeh?

Histórie som sa stále nevzdala. Čo nie je, možno raz bude. Históriu som svojím spôsobom zakomponovala do aktuálneho krimi románu prostredníctvom postavy spisovateľky, ktorú som si veľmi užila. Tá píše aj historické romány. Prostredníctvom nej som do toho trochu zabŕdla (smiech).  Ale vážne. Nápad napísať krimi som nosila v hlave dlhšie. Môj otec bol dlhé roky kriminalista s hodnosťou majora, uvedomila som si, že mi bude môcť byť odborným garantom v mnohých  otázkach.  Zároveň som vedela, že mi určite pomôžu aj viacerí moji príbuzní, ktorí pracujú ako lekári (smiech). A pomohli, za čo som im nesmierne vďačná.

Napísať dobrý krimi román chce aj isté skúsenosti, vedomosti, znalosti prostredia práce polície, vyšetrovateľov, ale aj pochopenie psychológie tých, čo zločiny páchajú... Nebáli ste sa pustiť do toho?

Nie, obavy boli skôr z toho, ako to celé dopadne. Písanie bolo náročné – presne z tých dôvodov, ktoré ste vymenovali. Ale práve toto považujem za tú pravú, skutočnú prácu spisovateľa. Tajomstvá jedného domu som si vďaka tomu užila, i keď sa objavili chvíľky, kedy som mala chuť s tým prestať. Môj otec si „odniesol“ kopu mojich trefných, zákerných aj vyslovene otravných otázok, dookola mi vysvetľoval zákonitosti kriminalistickej práce, vypytovala som sa, ako vyzerá vnútro budovy Dvoch levov, otravovala som lekárov a týrala ich otázkami, kvôli ktorým si museli občas aj čo-to naštudovať a premyslieť, pomáhali mi domýšľať detaily vrážd a tak. Tiež som sedela niekoľko  hodín s kriminalistom v aktívnej službe a preberali sme celý príbeh. Je to, mimochodom, konzultant aj spisovateľa Dominika Dána. Tajomstvá jedného domu sú v konečnom dôsledku kombináciou dôkladného vyšetrovania a osobných príbehov. Tie sa písali, pochopiteľne, ľahšie.

Čo všetko ste museli absolvovať predtým než ste si sadli za počítať a začali písať?

Nájsť všetkých možných konzultantov, ktorí mi budú ochotní pomáhať a uvedomiť si, že to nebude záležitosť jednej minúty. A prednášky od môjho otca, ktorými ma zasväcoval do postupu vyšetrovania. Narazili sme aj na kopu problémov, kedy sa skutočnosť bila s mojím vymysleným príbehom a museli sme hľadať cestičky, ako to celé skĺbiť. Nemám totiž rada, keď si autor robí s príbehom, čo chce, len preto, lebo ide o fiktívny príbeh. U mňa musí všetko sedieť. Rovnako ako v Džínsových denníkoch, aj tu dbám na reálnosť. No Tajomstvá jedného domu boli neporovnateľne náročnejšie na pozornosť a detaily.

Tajomstvá jedného domu sú naozaj napínavý príbeh,  človek ho nepustí z rúk, kým ho neprečíta. Mali ste pri písaní všetko od A po Z vopred premyslené, alebo sa dej menil podľa situácie...

Ďakujem, to veľmi potešilo! Dej sa mi menil za pochodu. Niektoré veci zostali také, aké som ich od počiatku zamýšľala, iné som menila počas písania. Zmenil sa napríklad vrah i počet úmrtí. Malo byť jedno, nakoniec sú štyri. Postavy sa mi tiež vyvíjali v priebehu písania, niektorí sa stali dôležitejší, než mali byť, a jednej z hlavných postáv som pridelila ťažký osud, iný než som plánovala. Príbeh je ukončený, no zostali tam zadné vrátka... Pôvodne mal skončiť úplne inak. Aj to sa zmenilo v procese tvorby. 

Prezradíte aspoň v náznakoch, na čo sa majú milovníci detektívok tešiť?

Môžu sa tešiť na príbeh z reálneho prostredia v reálnom čase, v ktorom som sa snažila ukázať prácu kriminalistov takú, aká je – mravenčia, často zbytočná, pretože postupne sa často mnohé smery ukážu ako úplne mylné, zachytávam úspechy, neúspechy, naschvály, frustráciu, prepojenie s osobným životom. Je to však aj príbeh o vášňach všetkého druhu, o láske, ktorá nie je vždy naplnená, o šťastí a honbe za ním. Príbeh sa odohráva v Bratislave a postavy zavediem aj na niektoré naše pekné miesta, ktoré možno čitatelia nepoznajú.

Zaujímavý a podľa môjho názoru aj veľmi originálny je aj spôsob akým bola zavraždená žena, prípad ktorej sa vyšetruje. Ako ste naň prišli?  

No, táto vražda potrápila aj mňa a mojich lekárskych konzultantov. Vraždy sú bežne dosť násilné, krvavé, nuž a ja sa rada aspoň niečím odlišujem. A tak som si vybrala iný spôsob. Humánny a skoro neodhaliteľný, ak súdny lekár na mieste činu nie je dôkladný a ak nevykoná podrobnú súdnu pitvu. Neviem, ako mi napadla práve takáto vražda, ale marí sa mi, že už dávnejšie som sa s niekým rozprávala, že je to takmer neodhaliteľná istota smrti. Avšak vďaka písaniu tejto knihy som zistila, že ani tento spôsob nie je len taká „taľafatka“, že človek to musí vedieť.

Chytil vás krimi žáner natoľko, že v jeho písaní budete pokračovať?

Ja mám celkovo veľké oči pre písanie rôznych žánrov, keďže aj ako čitateľ mám dosť široký žánrový záber. Uvidíme, ako sa Tajomstvá jedného domu ujmú, a možno sa dočkáme pokračovania alebo iného krimi príbehu. Alebo opäť iného žánru. A ktovie, možno sa opäť vrátim aj k mládežníckej knihe. Deti, či skôr mládež, sú totiž veľmi vďačné a verné publikum a ako čitatelia aj na besedách sú na nezaplatenie.

Mária Lešková

- - Inzercia - -