Dnes je streda, 18.september 2019, meniny má: Eugénia
Čas čítania
8 minutes
Zatiaľ prečítané

Rozhovor: Ešte stále hľadám to správne miesto pre svoju dušu

február 01, 2019 - 15:00
Osobitnou vášňou Lenky Řezníčkovej je fotografovanie exotických a nezvyčajných vchodových dverí. DVERE je aj názov jej knižnej prvotiny. Zachytáva v nej príbehy zo života obyčajných ľudí, ktorých stretla na svojich cestách.

Bez cestovania si svoj život nedokáže predstaviť. Len čo sa vráti z jedného kúta Zeme vie, že o krátky čas ju to opäť niekam poženie.  Cestovanie  pre ňu neznamená iba spoznávanie cudzích krajín a ľudí, ktorí v nich žijú, ale dodáva jej  pozitívnu energiu pre ďalší život.  Neodmysliteľným spoločníkom na potulkách svetom je pre ňu fotoaparát, ktorým zachytáva život v jeho rozmanitých podobách.

Ste vášnivá cestovateľka a fotografka. Prezradili ste, že na cestách ste v priemere viac ako polovicu roka. Čo pre vás znamená cestovanie? Čo vám dáva?
Asi by som sa nenazvala cestovateľkou.  Som skôr pútnik, ktorého  kroky je  momentálne ťažké zastaviť.  Rada sa strácam v čase.  Nie je pre mňa podstatné kde sa nachádzam, ale ako sa na danom mieste cítim. Cestovanie mi dáva pocit slobody a nekonečných možností. Objavujem a spoznávam krajiny očami ľudí, ktorí v nich žijú.  Ako fotografka som presne ten typ fanatičky bez hraníc, ktorá je schopná pre dobrý záber vycestovať až nakoniec sveta.

Cestujete sama. Nemá útla, nežná blondínka strach v cudzom  a často veľmi vzdialenom svete?
Tak ako v mori pláva veľa  rýb, po svete chodí obrovské množstvo ľudí.  Nájsť  skutočne opustené miesta na našej Zemi je v dnešnej dobe takmer nemožné. Sama odchádzam len zo svojho domova a sama sa vraciam späť.  Na svojich cestách som obklopená priateľmi, za ktorými cestujem.  Väčšinou sú to veľmi úprimní  ľudia, ktorí dávajú  jasne najavo svoje pocity a sú čitateľnejší ako my. Z ľudí strach nemám, ako fotografka mám však obrovský rešpekt pred narušením osobného priestoru človeka.  Ak pociťujem nejaké obavy, tak pri návrate domov. Vždy si kladiem otázku ako dlho mi vydrží pozitívna energia, ktorú som načerpala a ktorú chcem ďalej rozdávať.

Počas vašich ciest ste určite zažili aj veľa nečakaných situácií. Boli aj také, ktoré vás úplne vyviedli z miery? Ako ste si poradili?
Ak ma niekedy niečo naozaj vyviedlo z miery, bola to nevyspytateľná príroda. Keď  som navštívila ostrovy v Tichom oceáne  tesne po tom, ako sa cez nich prehnal jeden z najsilnejších cyklónov a videla tú spúšť,  ktorú po sebe zanechal, alebo keď som stála bezradne pod besniacou sopkou pochopila som, že príroda určuje pravidlá na našej planéte. Chcela som plakať, ale keď som sa pozrela na ľudí okolo seba, ako sú odhodlaní ísť ďalej aj napriek všetkému čo sa im stalo, dodalo mi to silu a odvahu.

Podelíte sa s nami o niektoré nevšedné zážitky?
Zážitkov mám naozaj veľa. Je však jeden, ktorý je v istom zmysle „zodpovedný“ aj za to, že dnes odpovedám na vaše otázky (smiech). Keď som prvýkrát vycestovala na Havaj, mala som nekončiace zdravotné problémy. Cítila som, že potrebujem viac ako len obyčajného liečiteľa, ktorých bolo na ostrove neúrekom. Vedela som presne, čo chcem. Očistiť sa. Aj keď sa mi moji havajskí priatelia snažili dohodnúť stretnutie s takouto osobou, nikto ma nechcel prijať. Ostávali mi už len dva dni do odchodu, keď som sa s touto myšlienkou, ktorá ešte stále žila v mojej hlave, vydala na miestne trhovisko. Stretla som tam bielovlasého starého muža s obrovskou lastúrou v ruke, ktorý sa mi po celý čas uprene pozeral do očí. Správal sa, ako by na mňa čakal a keď ku mne pristúpil, pozdravil ma otázkou: Hľadáš mňa?  Bol to najvyšší kahuna, teda šaman.  Bola som jediná, ktorej venoval svoju pozornosť a takmer okamžite som sa stala stredobodom pozornosti rušného trhoviska, ktoré sa v tej chvíli ponorilo do úplného ticha.  Až neskôr som sa dozvedela, že stretnúť takéhoto vzácneho človeka, ktorý sa na verejnosti príliš neukazuje, znamená pre miestnych ľudí viac ako šťastie. Dnes som presvedčená, že som si túto udalosť do svojho života sama pritiahla ako všetko, čo sa mi od tej doby deje. Keď ma na rozlúčku objal, povedal mi: Tak a teraz už o mne môžeš napísať do tej svojej knihy.  Bolo to v období, kedy moje rozpísané príbehy spali v zásuvke a nikto o nich nevedel. Jeho slová sa pre mňa stali výzvou a akýmsi posolstvom šíriť ďalej aj kúsok starého havajského učenia, o ktoré som sa začala neskôr zaujímať. Moje čistenie prebehlo takmer okamžite už pri návrate do Los Angeles. Pri aktualizácií softvéru sa mi vymazali všetky kontakty z mobilu, následne sa mi pokazil takmer nový notebook, ktorý mi museli vymeniť a prišla som o všetky dáta. Stratila som všetko z môjho pôvodného elektronického sveta, v ktorom som dovtedy žila. Našťastie mi ostali moje príbehy v zásuvke písacieho stola. A tak som po návrate domov začala opäť písať svoju knihu.

lenka_reznickova_pred_dverami_v_spanielsku.jpg

Autorka knihy Lenka Řezníčková

Na našej planéte žije veľa národov a kultúr, život ktorých je vzdialený našim zvyklostiam a nášmu ponímaniu sveta. Stretli ste sa s niečím nezvyčajným?
Fascinujú ma nezvyčajné veci, ľudia, rozprávkové príbehy a preto ich vyhľadávam. Keď o nich potom doma rozprávam, nikto mi neverí (smiech).  Bolo to na mojej poslednej ceste v Peru, keď som počas jedného večera sedela na plávajúcom ostrove Uros vytvoreného z tŕstia totory uprostred jazera Titicaca s pôvodnými obyvateľmi komunity Aymarov. Vo výške 3 800 metrov pod oblohou plnou pichľavých hviezd bolo veľmi chladno, keď nám najstarší 95 ročný muž, ktorý mal údajne čiernu krv, začal vážnym hlasom hrdo rozprávať svoj rodinný príbeh: Keď zomrel jeho prastarý otec a starý otec kopal v zemi jamu, aby ho pochoval, narazil na medenú nádobu. Vedel, že objavil dávny poklad Inkov, ktorý nikdy nemôže otvoriť, pretože by na svoju rodinu zniesol kliatbu. O svojom náleze sa zmienil miestnemu chovateľovi lám, ktorý nikoho nemal. Vidina ukrytého zlata na dne nádoby ho zlákala natoľko, že poklad z hrobky vykopal. Keď nádobu otvoril, zlato sa mu pred očami premenilo na slizké hnedé žaby. Krátko na to mu na neznámu chorobu ochoreli jeho lamy a všetky uhynuli. Keďže sa ľudia obávali nákazy, muž ostal izolovaný od okolitého sveta a nakoniec zomrel sám od hladu. Keď som si vypočula tuto rozprávku, ktorej všetci okolo mňa bezpochybne verili, starý Aymara zašiel do svojej chatrče a priniesol mi ukázať akúsi medenú nádobu. Keď ju otvoril, vytiahol z nej skrútený zažltnutý papier, na ktorom bolo starým kostrbatým písmom napísané: Nikdy neotváraj to, čo ti nepatrí.  No verili by ste tomu?

Našli ste taký kút zeme, ktorý vás  očaril natoľko, že by ste tam chceli stráviť zvyšok života?
Niekedy sa mi črtajú nejasné obrysy akéhosi malého ostrova v Polynézii, ale ešte stále hľadám to správne miesto pre svoju dušu.

A čo gastronómia? Kde vám chutilo najviac?
Ak by som mala označiť len jednu krajinu, kde mi naozaj chutilo najviac, bol by to asi Vietnam. Milujem jedlo a teším sa, že ešte stále nachádzam nové ingrediencie, ktoré som doteraz neochutnala. Takmer všade kde som, aj varím. S nadšením sa učím od miestnych pripravovať ich tradičné pokrmy, no veľakrát sa stane, že sa oni učia skôr odo mňa. Keď som na Tahiti vyšľahala vaječné bielky,  ľudia si to prišli odfotiť a pýtali sa ma:  Ako si to vyrobila? Sneh z bielkov sme na Tahiti ešte nikdy nevideli.

dvere_obalka_002.jpg

Foto: 
Slovenský spisovateľ

A aké najexotickejšie jedlo ste si dali do úst?
Určite toho bolo viac, čo som aj nedobrovoľne ochutnala (smiech). Keď si jedlo nepripravujete sami, nikdy nemáte stopercentnú istotu, že jete presne to, čo si myslíte, že jete. Na ostrove Curacao som napríklad ochutnala polievku z leguána. Hovorili mi, že je to také malé kura. Mäso bolo však prekvapivo chutnejšie.  Niekedy je to ťažké, pretože ľudia, ktorí ma pozývajú, sú veľmi pohostinní. V mnohých krajinách odmietnuť, znamená uraziť.  Ak sa napríklad na Fiji zúčastnite obradu pitia špeciálneho nápoja Kava, ktorý má pomerne silné povzbudzujúce účinky, musíte ho vypiť. A to až do dna, pretože sa podáva v pohárikoch vyrobených z kokosových orechov, ktoré majú špicaté dno a nedajú sa odložiť, aby mohli ďalej kolovať  medzi  ostatnými.

Cestovanie je nákladná záležitosť.  Zarábate tak dobre?
Podľa môjho názoru je konštatovanie, že cestovanie je nákladná záležitosť,  mýtus. Často ho počúvam od ľudí, ktorí nikdy necestovali s odôvodnením, že si to nemôžu dovoliť.  Myslím si, že je to predovšetkým otázka priorít, ktoré máme v živote nastavené. Ja som kreatívny človek a k svojej práci potrebujem inšpiráciu,  ktorú čerpám na cestách. Keď som na Slovensku pracujem aj 12 hodín denne. Ak začnem strácať energiu, musím sa ísť znovu nabiť, aby som mohla zasa pokračovať v práci, ktorá ma baví. Na moje prekvapenie sú však  často moje náklady v zahraničí nižšie, ako keď som doma. Predsa len na nejakom ostrove toho až tak veľa nepotrebujem....

Vašim koníčkom je aj fotografovanie. Osobitým predmetom vášho záujmu pri fotení v zahraničí sa stali vchodové dvere. Prečo?
Celý môj život je plný dverí, ktoré sa predo mnou otvárajú a zatvárajú a často mi ukazujú cestu. Z umeleckého pohľadu sú pre mňa dvere ako obrazy, ktoré dokážu prehovoriť a prebudiť  fantáziu. Vždy sa pred nimi zastavím, aby som sa mohla pokochať ich krásou alebo vo mne prebudia zvedavosť a vtedy si položím otázku: Čo sa skrýva za týmito dverami?

Nafotili ste ich niekoľko desiatok a sú naozaj prekrásne. Ktorý „úlovok“ dverí považujete za najvzácnejší?
Každé dvere, ktoré som odfotila, mám spojené s určitou spomienkou na dané miesto. Ak poznám ich majiteľa, patrí k nim aj emócia a možno ďalší príbeh z mojej knihy. Na svoje prvé odfotené dvere si už nepamätám, ale najvzácnejšie sú pre mňa vždy tie, ktoré ešte len čakajú na to, že ich objavím. Existujú však jedny veľmi staré vyrezávané  dvere z Ománu, ktoré mi otvorili celkom iný pohľad. Keď som ich uvidela, boli takmer rovnaké ako dvere, ktoré som kedysi odfotila na ostrove Zanzibar. Keď  mi sprievodca vysvetlil, že ománsky sultán vlastnil kedysi aj Zanzibar, uvedomila som si, že aj obyčajné dvere môžu písať dejiny a odhaliť kus z histórie krajiny.

Našli ste odvahu a na niektoré dvere v cudzine ste aj zaklopali?
Som zvedavá a klopem na veľa dverí. Vždy optimisticky verím, že  keď sa usmejem, tak sa predo mnou otvoria. A funguje to. Niekedy sa otvoria ešte skôr, ako stihnem zaklopať.

Dvere je aj názov knihy, ktorú ste napísali. Nie je to však fotografická zbierka dverí, ako by niekto očakával... Predstavte nám ju bližšie.
Sú to krátke príbehy zo života obyčajných ľudí, ktorých som stretla na svojich cestách. Odohrávajú sa na rôznych miestach sveta a zachytávajú odlišné zvyky a spôsoby myslenia v jednotlivých krajinách, ktoré som mala možnosť spoznať a objavovať očami cudzinky, ktorá  našla odvahu zaklopať na cudzie dvere. A práve obyčajné dvere sa stali ústredným motívom všetkých mojich príbehov. Dvere, ktoré väčšinou bez rozmýšľania dennodenne  zatvárame a otvárame bez toho, aby sme tejto činnosti venovali nejakú pozornosť. Keď si však z nejakého dôvodu uvedomíme, že sú míľnikom prechodu a  dávajú nám  možnosť výberu, vstúpiť alebo vyjsť, zmenia sa na dôležité dvere nášho života. Pre niekoho sa stanú symbolom pozitívnej zmeny – bezpečia, slobody, lásky, pre iného možno väzením, z ktorého nedokáže ujsť. V malých aj veľkých okamihoch ľudského života zohrajú svoju významnú rolu a naďalej si verne plnia úlohu obyčajných dverí, ktoré sú závislé od ľudského dotyku. Ak sa pred nimi zastavíme, môžeme sa pokochať ich krásou alebo v nás prebudia fantáziu a zvedavosť.

Iba nedávno ste sa vrátili z Peru. Kde povedú vaše kroky teraz?
Zakaždým, keď sa vrátim, mi ľudia kladú túto otázku. No ja nikdy neviem odpovedať. Sama sa pýtam, kto je  vlastne režisér môjho filmu a kam ma zasa na budúce pošle.

Mária Lešková

- - Inzercia - -