Dnes je pondelok, 19.august 2019, meniny má: Lýdia
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Knižný tip: Nové severské krimi Chlapec vo svetle reflektorov

február 16, 2019 - 18:00
Vyšetrovatelia Mia Krügerová a Holger Munch sa vracajú v novom prípade. Desaťtisíce slovenských čitateľov si obľúbili severského autora Samuela Bjorka, ktorý dokonca navštívil v roku 2016 Slovensko. Rok na to sa stal Najobľúbenejším severským autorom podľa ankety portálu SeverskéKrimi.sk. A to najmä vďaka dvom knihám – Cestujem sama a Sova. Teraz je tu s novinkou Chlapec vo svetle reflektorov.

Vedia žalostne málo. O tom, čo ich čaká a neminie

Sú Vianoce. Starší muž šoféruje auto cez Škandinávske vrchy. Zrazu si všimne, ako sa v tme pred ním čosi črtá. Len-len že stihne pribrzdiť a zastaviť. V snehových jazykoch tvoriacich sa pred autom stojí malý chlapec. Má modré pery a na hlave nasadené jelenie parohy.

O štrnásť rokov nájdu v neďalekom horskom jazere telo zavraždeného dievčaťa oblečeného v baletnom úbore. Na brehu stojí fotoaparát pripevnený na statív. V jeho objektíve je vyryté číslo... Vo vrese pri brehu nájdu vytrhnutú stranu z detskej knihy Bratia Levie srdce.

Vyšetrovateľku Miu Krügerovú stále máta smrť jej dvojčaťa a jej kolega Holger Munch si vzal neplatené voľno, aby sa postaral o svoju dcéru. Čudný a spletitý prípad ich však čoraz viac vťahuje do svojich osídel, hoci sú skalopevne presvedčení, že prípad čoskoro vyriešia. Všetky dôkazy totiž naznačujú, že ide o rovnakého páchateľa, ktorý im zanecháva čudné odkazy. Musia vyšinutého vraha dolapiť skôr, ako si vyhliadne novú obeť...

Detektívka Chlapec vo svetle reflektorov je opäť mimoriadne napínavý a dobre prepracovaný príbeh, ktorému dominuje rozprávačské majstrovstvo Samuela Bjorka. Ten sa netají, že študoval dramaturgiu a vždy sa snažil o to, aby čitatelia netušili, čo príde. Naplno to využíva aj v novinke, ktorú si vychutnáte plnými dúškami.

Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Alfréd Swan:
<center><iframe width="100%" height="166" scrolling="no" frameborder="no" allow="autoplay" src="https://w.soundcloud.com/player/?url=https%3A//api.soundcloud.com/tracks..."></iframe></center>

 

Samuel Bjørk je pseudonym, ktorý Frode Sander Øien používa pri písaní svojich kriminálnych románov. Jeho prvý kriminálny román Cestujem sama vzbudil medzinárodnú pozornosť a práva na knihu boli predané do tridsiatich krajín sveta. V roku 2013 nominovali knihu na prestížnu nórsku cenu Bokhandlerprisen a v roku 2014 sa stala knihou roka v najväčšom švédskom literárnom klube Bonniers bokklubb.
Druhý diel tejto série vyšiel pod názvom Sova a v mnohých krajinách sa stal bestsellerom. Jeho najnovší román Chlapec vo svetlách reflektorov je rovnako nominovaný na knižnú cenu Bokhandlerprisen za rok 2018.

 

Hlasujte za TOP severského krimi autora
a hrajte o 100 fantastických cien!

Začítajte sa do novinky Chlapec vo svetle reflektorov:

APRÍL 2013

Desaťročný chlapec s kučeravými vlasmi sedel na korme malého motorového člna a snažil sa byť čo najtichšie. Ukradomky sa pozrel na otca sediaceho pri veslách a zahrialo ho pri srdci. Na návšteve u ocka. Konečne. Odkedy ho videl naposledy, ubehla hodná chvíľa, lebo mama zistila, čo sa stalo naposledy, keď bol tu hore. V otcovom dome vysoko v horách, takmer pri vrchole pohoria, ktoré mama nazývala zrúcaninou. Pokúšal sa jej vysvetliť, že mu nezáleží na tom, že ocko nevarí obedy ako mama, neprekáža mu ani to, že fajčí vnútri a v obývačke má pušku. Veď ňou iba strieľal snehule horské, nie ľudí, ale mama ho odmietla počúvať. Žiadne ďalšie návštevy, dokonca zavolala na políciu, alebo možno nie priamo im, v každom prípade však zavolala niekomu, kto za ním prišiel, a keď sedeli pri kuchynskom stole, robil si poznámky a odvtedy ocka nevidel. Až teraz.
Desaťročný chlapec by rád povedal, že začal čítať knihy. O rybárčení. V knižnici. Už poznal názvy mnohých druhov: sih, sivoň, mieň, pstruh, losos. Dokonca vedel, že v týchto vodách sa nevyskytuje šťuka, lebo tá preferuje bahnité vody. Bahnitá voda sa tu nenachádzala, iba močiar neďaleko jazera. Nič však nepovedal, pretože sa naučil mlčať. Na rybačke sa rozprávalo veľmi zriedka, a ak áno, otec prehovoril ako prvý, a to veľmi potichu.
„Prvý výlet k horskému jazeru Svarttjønn v tomto roku,“ zašepkal otec a jeho mohutná brada sa roztiahla v širokom úsmeve.
„Vždy rovnako magický,“ zašepkal chlapec, a keď naňho otec sprisahanecky zažmurkal, hrejivý pocit pri srdci sa mu rozlieval po celom tele.
Chlapec sa niekoľkokrát pokúšal všetko vysvetliť svojej mame. To s ockom. Že tu s ním rád trávi čas. Vtáky za oknami. Vôňa stromov. Že peniaze nie sú vždy najdôležitejšie, že to nie je ockova chyba, keď niekto nemá záujem o jeho nákresy, že sa môže naobedovať bez toho, aby si predtým umyl ruky, že stôl nemusí byť prestretý. Ona však odmietla počúvať, a keďže len ťažko hľadal tie správne slová, napokon sa o to prestal pokúšať.
Byť u ocka.
Zdvihol pohľad k nebu a dúfal, že mraky čoskoro zmiznú. Jasné nebo. Vtedy sa ryby ukážu. Pohľadom znova spočinul na otcovi, na jeho silných ramenách, ktorými vytrvalo vesloval, čeriac tak čiernu vodu, a najradšej by mu povedal, že aj on trocha trénoval, že čoskoro by zvládol veslovať sám, ale mlčal. Nie v posilňovni, pretože tam bola mama, navyše deti tam mali vstup zakázaný, cvičil však doma vo svojej izbe, vzpory a sed-ľah takmer každé popoludnie za posledný polrok. Áno, videl sa aj v zrkadle, no musel skonštatovať, že svaly sa mu zatiaľ badateľne nezväčšili. Nech bude, ako chce, mal plán. Možno budúce leto. Možno vtedy to zvládne. Chlapec s kučeravými vlasmi si v duchu predstavoval, ako to bude prebiehať. Vojde dnu s batohom na chrbte, oblečený v rovnakom tričku, aké nosievali muži v posilňovni, kam chodila aj mama, s vypracovanými ramenami, s veľkými svalmi schopnými veslovať loďku, aby otec mohol oddychovať na korme a on sám bude veslami čeriť vodnú hladinu.
„Bez piva nie je žiadna rybačka dobrá,“ pošepol otec a znova naňho žmurkol, načiahol sa dolu a spomedzi nôh vytiahol ďalšiu zelenú plechovku, ktorých ležalo na dne loďky ešte niekoľko.
Chlapec súhlasne prikývol, hoci si dobre uvedomoval, že práve to bola jedna z vecí, o ktorých sa mama rozprávala s ľuďmi, ktorí navštívili ocka. Vraj priveľa pije a to je nezodpovedné. Svarttjønn. Tajomná a prekrásna vodná plocha vysoko v horách, o ktorej vedel iba málokto. Teraz tu boli iba oni dvaja, preto sa na to pokúšal nemyslieť. Že návštev u ocka už nebude viac. Dnes tu boli možno naposledy.
„Prvé nahodenie?“ zašepkal otec a vytiahol veslá do loďky.
„Muška alebo návnada?“ zašepkal chlapec s kučeravými vlasmi. Uvedomoval si, že je to veľmi dôležité, hoci celkom nechápal prečo.
Otec si odpil piva, vzhliadol k mračnám na nebi a potom sa zahľadel na tmavú vodu.
„Čo myslíš?“
„Návnadu?“ odvetil chlapec trocha neisto, ale keď otec prikývol a usmial sa naňho, zacítil, ako mu šklbe lícami, preto mu úsmev opätoval a otvoril plastovú škatuľu položenú vedľa seba.
„Príliš tma na mušku, nemám pravdu?“
„Súhlasím,“ prikývol chlapec a zdvihol zrak k mračnám na oblohe. Na okamih predstieral, že si nevšimol, že obloha nie je taká jasná, aká by mala byť.
„Tu máš,“ povedal otec, keď pripevnil pestrofarebnú návnadu na koniec lanka.
Slávnostná chvíľa, keď rukami obopol rybársku udicu, ktorú mu otec podával, a aj keď chlapec veľmi dobre vedel, čo mu otec povie, predstieral, že sa naučil niečo nové, keď napokon prehovoril:
„Priťahuj lanko krátkymi pohybmi, aby sme nenarazili na dno, dobre?“
„Dobre,“ odvetil chlapec a zamával udicou ponad loďku.
Držať navijak. Zdvihnúť udicu. Naspäť. Pustiť v pravú chvíľu. Chlapec s kučeravými vlasmi znova pocítil teplo, ktoré mu zalievalo celé telo, keď pestrofarebná návnada preletela vzduchom, nehlučne rozčerila tmavú vodnú hladinu a otec sa naňho pyšne zahľadel, chváliac ho, že všetko robí správne.
„Nie až tak silno,“ upozornil ho a otvoril ďalšiu plechovku piva. „Navíjaj. Opatrne.“
Chlapec poslúchol a mal sto chutí hneď zavolať mame a oznámiť jej, že sa mýlila. Loďka. Voda. Najradšej by zostal s ockom. Nezaujímalo ho, čo tí ľudia s poznámkovými blokmi tvrdili. Dokonca by sa sem možno mohol aj presťahovať. Kŕmiť vtáky. Pomôcť so strechou domu. Opraviť uvoľnené dlaždice na schodoch. Natoľko sa ponoril do úvah, aké krásne by to mohlo byť, až zabudol, že drží udicu.
„Ryba!“
„Čože?“
„Chytil si rybu!“
Chlapec precitol a zbadal, ako sa udica prehýba. Snažil sa pritiahnuť navijak, no ten sa odmietal pohnúť.
„Veľká!“ zvýskol chlapec a úplne zabudol, že má byť ticho.
„Doriti,“ vyhŕkol otec a posunul sa k chlapcovi na kormu. „Na prvý hod. Si si istý, že si nezavadil o dno?“
„Nemyslím... si... to,“ vydýchol chlapec a navíjal, čo mu sily stačili. Bolo to také ťažké, že sa loďka vznášala smerom k pobrežiu.
„Už ju skoro máme,“ zaškeril sa otec, nahol sa ponad bok lode a ponoril ruky do vody. „Och, preboha.“
„Čo je to?“
„Nepozeraj sa, Thomas,“ zreval otec, keď sa zrazu na vodnej hladine zjavilo to, do čoho sa zaboril háčik na návnade.
„Ocko?“
„Ľahni si do loďky. Nepozeraj sa!“
On sa však aj tak pozrel.
Na dievča, ktoré ležalo vo vode pod nimi.
Na modrobielu tvár.
Na otvorené oči.
Na vznášajúce sa premočené šaty, ktoré mala oblečené, priskromný odev na pobyt v lese.
„Ocko?“
„Ľahni si, Thomas! Kurva!“
Chlapec nestihol zazrieť nič iné, pretože sa k nemu prihnal otec. Váhou svojho tela ho zvalil a pritlačil o dno loďky.

Milan Buno, literárny publicista

Chlapec vo svetle reflektorov: https://www.bux.sk/knihy/210633-chlapec-vo-svetle-reflektorov.html

- - Inzercia - -