Dnes je štvrtok, 23.máj 2019, meniny má: Želmíra
Čas čítania
2 minutes
Zatiaľ prečítané

Príbeh: Manžel drží rodinnú kasu. Bez jeho dovolenia si nemôžem kúpiť ani jablko

marec 16, 2019 - 12:00
Vraví sa, že človeka spoznáš, až keď s ním začneš žiť. No chýba tu časový údaj "za ako dlho"? Ja zisťujem, že muž, ktorého som milovala, sa prejavil až po siedmich rokoch.

Kým som nezostala s dvojičkami na materskej, všetko bolo v poriadku. Manžel i ja sme chodili do práce, každý z nás dostával výplatu na svoj účet a výdavky na domácnosť sme si spravodlivo delili. Akonáhle som však zistila, že som tehotná, začali sme meniť dovtedy zaužívané veci a pripravovať sa na celkom novú životnú etapu. Predali sme byt po Marekovej babičke, kúpili si väčší štvorizbák a zvyšok peňazí doplatili formou hypotéky.

Posledné dva mesiace tehotenstva som kvôli problémom s maternicou strávila v nemocnici. S Marekom sme sa dohodli, že ma odbremení od všetkých činností a povinností, ktoré mi nejakým spôsobom zamestnávali myseľ a budem sa sústrediť na naše deti a ich bezproblémový príchod na svet. Medzi tieto dohody patrilo i zrušenie môjho bankového účtu a presmerovanie príjmov na ten manželov, aby sa postaral o všetky výdavky, včasné zasielanie platieb a podobne.

Po narodení našich chlapcov som všetku energiu smerovala na chod domácnosti a manželovi bola vďačná, že si starosti s "domácim účtovníctvom" vzal na svoje plecia. Z mojej materskej a neskôr rodičovského príspevku mi vyčlenil určitú čiastku, s ktorou som mohla vynaložiť podľa vlastného uváženia. Išlo iba o desiatky eur, takže si, prosím, nepredstavujte žiadne horibilné čiastky. Neprekážalo mi to.

Krátko po oslave tretích narodenín začali chlapci chodiť do škôlky. A vtedy to začalo.  Vrátila som sa do práce a cítila som sa skvele. Moje obavy, ako opätovne zapadnem do kolektívu, sa ukázali ako zbytočné a do zamestnania som sa každý deň tešila. Absolvovala som pár rekvalifikačných kurzov a ani nie tri mesiace po mojom nástupe mi riaditeľ zvýšil plat.

Chcela som sa odmeniť, niečo pekné si kúpiť, no Marek mi z mojej výplaty, ktorá - ako sa správne domnievate - stále chodila na jeho účet, dal doslova pár drobných. Údajne musíme šetriť. Samozrejme som namietala a debata skončila veľkou hádkou. Vraj nám tento model doposiaľ bezchybne fungoval a iba vďaka jeho sporiacim schopnostiam sme dokázali preklenúť ťažšie obdobie fungovania z jedného príjmu. Moje argumenty, že po viac ako troch rokoch mám právo urobiť si radosť, vyraziť s kamarátkami von alebo si kúpiť niečo do domácnosti, vôbec neobstáli. Koniec diskusie.

Netuším, čo robiť. Sú chvíle, keď Mareka neznášam. Táto jeho chorobná snaha ušetriť čo najviac peňazí na nové kúrenie či okná, a zabúdať pritom na každodenné radosti z maličkostí, ma veľmi ubíja. Okrem toho sa cítim ako nesvojprávna žena, ktorá nemôže z pozície rovnocenného člena rodiny rozhodnúť o tom, kam sa sústredia zarobené peniaze.

Manžela ľúbim, ďakujem mu aj za pomoc s našimi deťmi a cením si jeho snahu zabezpečiť, aby sa naša rodina neocitla na prahu finančných problémov. Na druhej strane odmietam takýto manželský život, keď mu musím vydokladovať už aj kúpu obyčajného jablka (kvôli väčšej prehľadnosti výdavkov, aby mal istotu, že ani jeden z nás nemíňa zbytočne). Neviem, naozaj neviem, ako dlho to vydržím. Má niektorá z vás, prosím, podobnú skúsenosť? Viete mi poradiť, čo robiť a ako manželovi zdeliť, že nás nedovediem na mizinu a jeho konanie postupne ničí náš vzťah?

Čitateľka Michala

- - Inzercia - -