Dnes je štvrtok, 27.jún 2019, meniny má: Ladislav, Ladislava
Čas čítania
2 minutes
Zatiaľ prečítané

Príbeh: Bol som úplne na dne. Dnes je všetko inak. A toto ma zachránilo

apríl 12, 2019 - 18:00
Ženské magazíny čítajú aj muži, to je známa vec. A možno môj príbeh niektorej z čitateliek pomôže. Problémy si totiž pohlavie nevyberajú, veď to viete.

Gymnázium som nedokončil, bol som lajdák, ktorý si myslel, že maturita je iba prežitok. Aj tak sa mi podarilo nájsť uspokojivú prácu a celkom ma bavila. Zamestnal som sa ako výrobný majster v slovenskej spoločnosti, šéfoval som čisto ženskému kolektívu. Asi si dokážete predstaviť, aká tam občas panovala atmosféra. :)

Žiaľ, neminul ma ťažký pracovný úraz, odniesol si to môj zrak a ostali mi trvalé následky. Skončil som ako invalidný dôchodca. To bolo ale nič v porovnaní s tým, čo ma postretlo o pár mesiacov neskôr. Zomrela nám dcérka. S manželkou sme túto fatálnu stratu a zármutok neustáli a rozviedli sa. Ostal som žiť sám. Bolo to najhoršie obdobie môjho života.

Stres sa zrejme podpísal na celej rade ďalších zdravotných ťažkostí. Dostal som srdcový infakrt, pridružili sa i problémy s obličkami a tlakom. Úplne prirodzene som sa ocitol na liečení, kde som mal možnosť niekoľko dní sledovať opateru odborníkov o naozaj ťažké prípady. Bál som sa. Bál som sa, že raz skončím rovnako, odkázaný na pomoc iných ľudí.

Predstava toho, že som niekomu na obtiaž a všimne si ma iba po tom, ako zazvoním na úplne neosobný zvonček, ma privádzala do šialenstva. Začal som trpieť nočnými morami. Hrozné boli nielen noci, ale i dni. Vysedával som v kresle a bojoval s temnými myšlienkami. Cítil som sa zbytočný. Ako človek, ktorý absolútne zlyhal a nemá dôvod žiť.

Tieto stavy ma sužovali pár týždňov, možno mesiacov. V ich najintenzívnejších okamihoch som napísal i list na rozlúčku. No ako isto tušíte, objavil sa ten pomyselný anjel, ktorý zakročil v pravý čas a vycítil, že musí konať. Že čas nie je v mojom prípade ten najlepší lekár.

Moja sestra ma zo dňa na deň vyslovene dotiahla k lekárke. Tá ma samozrejme bezodkladne odporučila na psychiatriu. Miesto, ktorého sa celkom zbytočne ľudia boja. Vypočul som si množstvo, a musím uznať, že i ťažších príbehov. S pomocou systematickej terapie som sa postupne dostával do normálu.

Po zhruba dvoch mesiacoch ma lekári pustili domov a dnes som vďaka nim niekde úplne inde. Jedno viem iste. V stave, v akom som prežíval ostatné obdobie, už nikdy viac nechcem byť. Kúpil som si psa, králika, začal športovať a začínam si život užívať. Podnikám výlety, cestujem, stretávam sa s dávnymi priateľmi. Na moje staré rany nikdy nezabudnem, no učím sa s nimi žiť.

Nechcel som sa sťažovať, veď ťažkými chvíľami sa brodí či brodil nejeden z nás. Chcel som však poukázať na iné. Požiadať o pomoc nie je hanba a ani dôvod prepadať pocitom menejcennosti. Vy, ktorých trápi podobný osud, nebojte sa prosím požiadať o pomocnú ruku. Sami to zrejme nezvládnete. A ja som živým príkladom toho, že človek zvládne všetko, pokiaľ naozaj chce ...

Čitateľ Patrik

- - Inzercia - -