Dnes je pondelok, 11.november 2019, meniny má: Martin, Maroš
Čas čítania
5 minutes
Zatiaľ prečítané

Láska utopená v krvi: Maximilián Habsburský a Charlotta Belgická

november 08, 2019 - 17:00
„Tak takto vyzerá dokonalé šťastie,“ chvela sa blahom krásna belgická princezná Charlotta, keď kráčala k oltáru s Maximiliánom, mladším bratom cisára Františka Jozefa. Bol na nich skutočne príjemný pohľad. Obaja mladí, krásni, zamilovaní... Netušili, čo ich čaká.

Hoci svadby z lásky boli na panovníckych dvoroch veľmi výnimočné, bratia Habsburgovci, cisár František Jozef a jeho brat Maximilián mali v tomto smere veľké šťastie. Teda aspoň spočiatku. Tak ako si František vyvzdoroval Sissi, tak sa aj Maximiliánovi ušla deva, ktorú úprimne miloval. Nečudo. Charlotta, dcéra belgického kráľa Leopolda, bola skutočne hodná lásky. Éterická, pôvabná tmavovláska s prekrásnymi zelenými očami, inteligentná a vzdelaná. Popri týchto prednostiach sa však akosi prehliadalo, že princezná je trochu precitlivená. A hoci sa v 19. storočí pokladala táto vlastnosť za pozitívnu, veď skutočná dáma má padať do mdlôb vždy, keď sa na to naskytne príležitosť, jej prehnaná senzitívnosť predsa len bola varovný signál, ktorý všetci prehliadali.

Neznepokojovala ani Maximiliána. Bol do svojej ženy taký zahľadený, že jej hysterické prejavy náklonnosti považoval za horúce vyznania. Napokon, bol zvyknutý na obdiv žien. Vysoký, urastený, plavovlasý, mužný. Okrem toho aj nesmierne ambiciózny, túžiaci po moci a korune, ktorú však nosil na hlave jeho starší brat. Nuž čo, to je údel druhorodených...

Dokonalé šťastie

František Jozef vedel, čo sa odohráva v duši brata, a preto mu dal veľkorysý svadobný dar – vymenoval ho za generálneho guvernéra Lombardsko-Benátskeho kráľovstva. Mladý pár sa usídlil v najkrajšom paláci v Miláne a užíval si slasti, ktoré mu život bohato ponúkal. Panovala medzi nimi skutočná láska. Jediným problémom bolo, že Charlotta ani po roku vášnivých nocí neotehotnela, hoci po deťoch obaja túžili. No v čase, keď ich spoločné šťastie dosahovalo kulminačný bod, chystal sa osud na nemilosrdný úder, ktorým prevrátil ich životy naruby. Zmietol nielen láskyplný vzťah, napokon si vzal aj ich životy.

Hoci guvernérsky pár mali Taliani v láske a obzvlášť sympatická im bola pôvabná Charlotta, rakúskej nadvláde akosi nevedeli prísť na chuť. S podporou francúzskeho cisára Napoleona III. sa napokon vzbúrili a po bitke pri Solferine bol Maximilián s manželkou nútený opustiť Taliansko a usadiť sa v Miramare. Bol to síce krásny zámok, v idylickom prostredí na brehu Jadranského mora, ale čoskoro sa v ňom začali obaja neznesiteľne nudiť. „Toto má byť všetko, čo mne, rodenému Habsburgovi, mieni život ponúknuť?“  pýtal sa takmer zúfalý Maximilián, no odpoveď neprichádzala. Až raz...

Mexický cisár

„Výsosť, nechceli by ste sa stať záchrancom Mexika?“ uklonil sa pred Maximiliánom jedného pekného dňa roku 1862 elegantný muž tmavšej pleti. Bol to Guttierez Estrada a poslal ho za ním Napoleon III. „Prosím, poskytnite pomoc mojej ťažko skúšanej vlasti, ktorá patrila kedysi k najkrajším klenotom v korune cisára Karola V.,“ pokračoval v presviedčaní hneď presvedčeného Maximiliána.

Maximilián v tom videl životnú šancu, ako vykročiť z tieňa veľkého brata a Charlotta, ktorej ambície tiež nechýbali, s ním nadšene súhlasila. Znie to takmer neuveriteľne, no koruna takej bohatej zemi, akou Mexiko určite bolo, sa odrazu ocitla v prachu na zemi a čakala na toho, čo ju zdvihne. No, stalo sa. Nechceme opisovať zložité dejinné eskapády krajiny Aztékov, ktorá sa v tom čase len polstoročie tešila z oslobodenia spod španielskej nadvlády a zrazu opäť hľadala pána. Boli za tým  peniaze. Mexiko dlhovalo európskym mocnostiam obrovské čiastky, ktoré nebolo schopné splatiť, a nedočkaví veritelia nevideli inú možnosť, ako opäť získať nadvládu a ustanoviť cisára, ktorý bude garantovať, že sa bankárom vrátia investície vložené do Mexika. Tým „šťastlivcom“ sa stal Maximilián. Až neskôr pochopil, že sa stal vlastne obeťou...

Horúca pôda starých Aztékov

V novej vlasti vítal manželov jasajúci dav. V meste Pueblo, kde sa prvýkrát predstavili verejnosti, urobili na svoj ľud mimoriadny dojem. Charlottu s jej belostnou pleťou a pôvabom víly doslova zbožňovali. Teda spočiatku. Neskôr sa začala situácia vyvíjať oveľa horšie. Maximilián si neuvedomoval, že ústupkami a ústretovosťou si skutočnú oddanosť hrdých aztéckych potomkov nikdy naozaj nezíska, vždy budú na neho pozerať cez prsty ako na uzurpátora z Európy a jediné, čo svojou politikou dosiahne, je, že si popudí proti sebe tých, čo ho na trón dosadili.

Unavený večným bojom sa napokon stiahol na vidiek, do zámku Cuernavaca, vzdialeného asi deväťdesiat kilometrov od hlavného mesta. V jeho nádherných parkoch a rajských záhradách skutočne pookrial. Viac, ako mal v pláne. Zamiloval sa totiž do domorodej Indiánky, ktorá ho doslova uhranula. Musel to byť silný cit, keďže Maximilián úplne stratil kontrolu nad sebou a čoskoro si o ňom šepkalo celé Mexiko. Samozrejme, dostalo sa to do uší aj Charlotte. Ako fúria vletela do sídla lásky svojho manžela a jeho milenky a urobila škandál. Trvala na tom, že Maximilián sa s ňou musí okamžite vrátiť do hlavného mesta a prevziať povinnosti panovníka v čase, keď sa ich vláda rútila do záhuby. On to však odmietol. Nechal svoju ženu odísť a naďalej sa oddával láske s krásnou dievčinou s očami gazely.

Z trónu na popravisko

Mexická cisárovná sa len zúfalo prizerala, ako sa jej sen o harmonickej rodine a vláde rúti do priepasti. Na chvíľu precitla z letargie a rozhodla sa konať. Odcestovala do Európy, kde sa snažila získať podporu pápeža Pia IX. Ten ju vo Vatikáne skutočne prijal, bol k nej mimoriadne vľúdny, no vecne jej vysvetlil, že ich mexické dobrodružstvo sa skončilo a jediné, čo môžu zachrániť, ak urýchlene opustia krajinu, sú ich holé životy. Prikývla, akoby rozumela. No na druhý deň ráno vtrhla neohlásená, bledá a strapatá do komnát Svätého Otca, ktorý práve raňajkoval. Sporo odetá sa mu vrhla k nohám a zaprisahávala ho, že im musí pomôcť udržať si korunu. Odmietala opustiť Vatikán, kričala ako šialená, že ju chcú otráviť a vyrábala pred zmäteným pápežom jeden škandál za druhým. Napokon nezostalo iné, len Charlottu násilím previezť do Bruselu, kde ju lekár vyhlásil za šialenú. Duševná choroba, ktorá v nej driemala roky, prepukla naplno a z usmievavej pôvabnej dievčiny sa počas troch rokov stala úbohá ľudská troska. Nikdy sa tak nedozvedela o trpkom konci muža, ktorého tak veľmi milovala.

Maximilián sa ešte silou zbraní pokúsil vydobyť si autoritu a moc v zemi, ktorá ho definitívne odmietla. Keď jeho vojsko utrpelo porážku, Maximiliána zajali a odsúdili na smrť – 19. júna 1867 kráčal na popravisko zlomený muž, ktorý bol kedysi cisárom. Maximilián pozrel na slnečnú oblohu a povedal: „Aký krásny deň. Človek by si na smrť nemohol vybrať krajší.“ Vzápätí sa ozvala salva z pušiek a Maximilián padol na zem. „Úbohá Charlotta,“ stihol zašepkať.

Bolesť bez konca

Ani nevedel, koľko pravdy bolo v jeho slovách vyslovených v smrteľnom objatí. Charlottin osud bol skutočne viac než smutný. Vyše päťdesiat rokov strávila v ústave pre choromyseľných, denne písala zamilované listy dávno mŕtvemu mužovi. A absolútnym výsmechom krutého osudu bolo, že Charlotta vo svojom „väzení“ skutočne otehotnela a porodila syna. O otcovi dieťaťa sa nezachovali žiadne informácie. Osud chlapčeka tiež ostáva zahalený rúškom tajomstva. Vie sa len, že krátko po narodení ho prevzali pestúni, určení belgickou kráľovskou rodinou, a chlapčeka vychovávali cudzí ľudia, ktorí mu zatajili jeho identitu.

Text: KATARÍNA HANZELOVÁ

- - Inzercia - -