Dnes je utorok, 14.júl 2020, meniny má: Kamil
Čas čítania
5 minutes
Zatiaľ prečítané

Poviedka: A začalo sa to odznova

jún 25, 2020 - 14:00
Poviedka o tom, ako nás vidia deti. Ich čistý pohľad na svet nás vie poriadne zaskočiť a ukázať nám veci, pred ktorými radšej zakrývame oči.

Je nedeľa ráno, prázdne mesto, zopár bezdomovcov a ja s mamičkou. Do telefónu hovorí, že sme zabudli zoznam čo treba nakúpiť. Škoda, lízanka nebude, neodvážim sa ju vypýtať. Zato bude zmätene pobehujúca mamička. Ale je krásna, je moja a hladká mňa. Mirko Kováč povedal, že je tlstá, ale preto, že som mu vzal bager. Určite preto. On mi ho buchol o hlavu a to má naozaj tučných rodičov. Aj babku. Toľko vecí je za tými sklami. Farebných, nových, lákavých. „Umyl si si ráno zuby tou novou kefkou?“ Radšej nevravím nič, lebo ocino keď včera klamal, čakal čo príde, až potom niečo povedal. A mamička sa usmievala, aj keď dnes sa asi nebude. Vchádzame do osvetleného priestoru, možno tak nejako vyzerá vesmír. Nevidím žiadne východy. Lebo som malý, mi vravieva Pani učiteľka. Ona je malá, najmenšia zo všetkých dospelých. „Celý otec“. Hovorí mamička a krúti nado mnou hlavou. Nerozumiem prečo, ja sa chcem podobať na ňu, je krajšia. „Mohol by si mi láskavo odpovedať?“ Ale samozrejme, veľmi rád. „Neumyl“. Pozrela na mňa tak, že som sa zľakol. Ocko má niekedy pravdu, nemal by som mamičku predbiehať. Chytí ma za ruku a tlačí medzi paštékami a vínami. Jedno mi nechutí a druhé nepoznám. Veľmi nezábavný regál. „Môžem ísť medzi ovocie?“ Žiadna odpoveď, a to mi teraz hovorila, že mám odpovedať. Ja v tom veľa láskavosti nevidím. Nie je vôbec jednoduché byť dieťa mojich rodičov. A to väčšinou na mňa tety pozerajú a hovoria: „Ty máš ešte krásny svet, ako ti len závidíme.“ Idem si radšej medzi moje jablká, v inom vesmíre voňajú a majú krásne farby. V tomto sú len lesklé a zelené. Raz som chcel ockovi spraviť radosť, tak som mu jedno zobral do vrecka a potom nás odtiaľto nechceli pustiť. Veľmi sa hneval, kto sa má v tom vyznať? Oni sa tiež určite nie. Moja mama aspoň tak vyzerá. Vlasy jej stoja okolo hlavy, chodí hore dole a zalamuje rukami. Aj Učiteľka to robieva, sú to podobne čudné tvory. „Kde toľko trčíš?! Nemôžeš sa aspoň raz nestratiť?“ Veď stojíme vedľa seba, aké stratenie. Konečne vychádzame z toho vesmíru, smerujeme do iného. Mamka je hrdinka, že ma vie odtiaľ dostať. Ani keď sa to naučím, nebudem tam bez nej chodiť. „Pošleme tete Mariene pohľadnicu, nakresli jej niečo“. No, veď ani neviem ktorá to je, všetky tety vyzerajú rovnako. Nakreslím tank, po ktorom sme s ockom liezli na Železnej studničke. A k tomu veľkého vojaka. „To čo je? Teraz musím kvôli tebe kupovať novú pohľadnicu?“ Nerozumiem. „Nemusíš mami, to je tank.“ Vezme ma za ruku a zase so mnou nehovorí. Ledva popri nej bežím. Už dlho stojíme v rade do skleného okna, načo sme teda bežali? Ale mamka ma aspoň drží pri sebe pevne. Pred nami je veľmi smradľavý ujo, držím si nos aby som to vydržal. „Pusti si ten nos a tvár sa normálne“ hovorí mi mamka. To mám ako naozaj urobiť? Veď sa zadusím, na tom jej nezáleží? Ujo na mňa škaredo pozerá. No nič, pustím si nos a nechápem ako mama dýcha. Je vysoká, nie je tak blízko. Tá sa má. Trvá to dlho a všetci uja obchádzajú, len ja držím. To som asi statočný. Ocko vravel, že keď robím niečo čo iní nie, som statočný. A za statočnosť dostávali rytieri odznaky, uvidíme čo dostanem ja. Odznak nechcem, pichá a rozdávajú ich hocikde. Konečne sme pri okne, ale nič nevidím. Nikto sa však nesmeje, takže nejaká sranda to nebude. Mamka hovorí do priesvitného okna tak zvláštne akoby to ani ona nebola, žiadny úsmev, len prikyvuje a vraví čudné veci. To asi aj ja budem, ale nechcem. Takže ja nebudem. „Mami, som statočný, dostanem ten traktor čo majú už aj dvojičky v škôlke?“ To na ňu väčšinou platí, nemá rada keď oni majú a ja nie. „Miláčik, si unavený, teraz nepotrebuješ žiadny traktor.“ Ale veď ja vôbec nie som unavený! Chcem sa ísť hrať. Už ma to hnevá, aj nos som pustil a teraz mám ísť zato spať? Nech ona ide a ja pôjdem na ihrisko. Aj minule som bol sám a ani to nezistila. Ideme domov a vôbec ma to nebaví. Tie isté plyšáky v aute, tá istá pesnička ktorej aj tak nerozumiem. Aspoň sa na mňa v zrkadle usmieva. Mám rád domov, mám tu všetky hračky, ocka, chladničku, televízor, cukríky aj mamičku. Niekedy prídu aj cudzí ľudia, vtedy musím recitovať, ale aspoň mi dačo prinesú. Väčšinou, niektorí povedia: „Jáj, tak sme chceli tomu malému niečo priniesť, ale bolo zatvorené“ alebo „ To sa už ťažko týmto dnešným deťom kupuje, samé pištole a roboti“. Radšej keby doniesli dobrého robota a nemrnčali toľko. Minule ma dokonca nechali samého v izbe, lebo som sa opýtal sesternici Laury prečo nemá žiadne vlasy. Veď mamička aj babka majú. Ona začala plakať a ocko sa ospravedlňovať. Veľmi mi vynadali, tak odvtedy sa nepýtam nič. Najradšej mám deda, ten príde, stále sa smeje a točí ma za nohu po celej izbe. Nikdy nekričí a naposledy sme sa spolu od smiechu pocikali. A nenútil ma hneď sa umývať. „Poďme, ide sa do vane“. No, už je to tu, bude ma drhnúť drapľavou špongiou zato, že ju dostala pod stromček. Načo teda písala Ježiškovi že ju chce? Veď on by jej ju nepriniesol. „Nie vždy dostaneme od Ježiška to čo si prosíme“. Aha. To je jedna z tých odpovedí, ktorým vôbec nerozumiem a neviem či niekedy budem. Ocko je spojenec, ten tvrdí, že väčšinou mamke nerozumie. Ale on ani babke a dedkovi. Po kúpaní mi je vždy zima, ale priložia na mňa teplý uterák. Na plávaní som si taký pýtal od pána trénera a miesto neho ma poslal do studenej sprchy. Tak si už nič nepýtam. Chodí tam so mnou veľa chlapcov, ale ja som najrýchlejší a najlepší. Hovoria všetci okrem otecka.  Vraj jemu to tiež dedo nehovoril. Ale dedo je mŕtvy. Mamina neplakala a pritom babka tvrdí, že máme všetci veľmi plakať keď niekto zomrie. Ja som však plakal viac za mojím Ňufkom. Bol milší ako ockov dedo. Veľa sme sa spolu hrávali na kolese, liezol po mne, šteklil ma a škrabkal. Pochovali sme ho v záhrade, chcel som mu tam dať aj kríž, ale zakázali mi. Chodím sa s ním rozprávať, lebo babka tvrdí, že ma počuje. Nepotrebujem, aby odpovedal, to nerobil ani ako živý. Už som v posteli a ako každý večer sa dohadujem s mamkou, ktorú rozprávku sme čítali a ktorú nie. Nerozumiem ako si to nemôže pamätať. Ona aj niekedy číta rovnakú stranu dva krát. Sledujem ju či je to ďalšia hra alebo sa naozaj pomýlila. Neviem to odhadnúť, ale takéto hry ma nebavia. Vždy však číta pomalšie ako ocko a má aj krajší hlas. Stále sa snažím nezaspať a držím oči otvorené, niekedy len jedno, potom druhé. A ráno otváram asi obidve naraz, snažím sa všimnúť si to, ale nedarí sa. Spím len veľmi krátko aj keď dospelí tvrdia, že dlho. Oni majú všetko naopak. Je pondelok ráno a...

- - Inzercia - -