V manželstve čakala viac

Aké životné obdobie práve prežívate?
Striedavo oblačno, ako každý človek. Trocha som uponáhľaná, čo sa týka pracovných aktivít, čo je dobre, pretože pokiaľ je práca, som šťastná. Občas ma deti hnevajú, manželovi sa momentálne nedarí vo firme – podniká v prvovýrobe s nábytkom, ale asi to súvisí s krízou. V zásade sa nesťažujem, lebo bolo aj horšie. Preto sa snažím myslieť pozitívne.

Kto vás v živote najviac podržal?
Mňa vždy podržala moja rodina, moji najbližší – rodičia a sestra.

Počkajte, manžel nie je váš najbližší?
Zoznámili sme sa v čase, keď sa mi pracovne príliš nedarilo a sama som vychovávala svoju vtedy takmer päťročnú dcéru. On ma vnímal vždy ako silnú ženu. Máme medzi sebou taký neštandardný vzťah. Už pred sobášom sme žili na diaľku – ja v Bratislave, on v Prievidzi, kde má prácu, a tak to zostalo aj po našom sobáši.

A to sa vám nepáči...
Je to v poriadku. Myslela som si, že sa sobášom všetko zmení, ale mýlila som sa. Inštitúcia manželstvo ma dosť sklamala. Predstavovala som si totiž taký život, ako žijú moji rodičia už vyše štyridsať rokov – chodia spolu do obchodu, držia sa za ruky a voľné chvíle prežívajú spolu. My nechodievame spolu v posledných rokoch ani na letné dovolenky. Bola by som rada, keby ma držal za ruku, ale on taký nebol ani pred manželstvom, len som to akosi prehliadala. Chcela som sa však vydávať, tak sa ma manžel spýtal – kedy?

V čom bol rozdiel s prvým partnerom, s ktorým máte dcérku? S ním ste do manželstva nevstúpili...
Tento vzťah trval štyri a pol roka a nevydala som sa zaňho preto, lebo bol
zadaný.

Váš manžel Juraj Jančich si však vašu spoločnú dcérku Karin adoptoval, spolu máte syna. Ako to chcete ďalej riešiť?
Zistila som, že sme absolútne rozdielni, ale dokážeme fungovať ako rodina aj na diaľku. Hovorí sa síce, že protiklady sa priťahujú, no v našom prípade to celkom neplatí. Ale uznávam, že chyba je aj vo mne, som asi príliš temperamentná. Bola som slobodná mamička, chcela som aj druhé dieťa a chcela som náš spoločný vzťah niekam posunúť. Pravda však je, že svojím spôsobom mi tento vzťah na diaľku vyhovuje. Keby mi jedného dňa manžel povedal, že už nikam necestuje, že zostáva pri nás, asi by som sa dodatočne vydesila... (smiech)

Prepáčte, Karin, ale neboli ste trocha naivná, keď ste si mysleli, že sobášnym listom manžela zmeníte?
Verila som, že prostredie formuje, no mýlila som sa. Konflikty však medzi nami nie sú, on rešpektuje moje záľuby, moju prácu. Ja milujem moderovanie v televízii, Bratislavu, on musí podnikať tam, kde je. Má tam svoje zázemie, kamarátov. Na druhej strane, naše manželstvo má aj svoje výhody – nemusím denne variť, som paňou svojho času... Uvedomujem si tiež, že moje staršie dieťa má štrnásť rokov a ja som pod jednou strechou nikdy so žiadnym mužom nežila. Je možné, že som si manželstvo zidealizovala.

Máte o štyri roky staršiu sestru. Jej manželstvo je pre vás vzorové?
Myslím si, že je diametrálny rozdiel, keď s niekým žijete od svojich osemnástich rokov. Môj manžel je odo mňa starší a je to jeho aj moje prvé manželstvo. V tridsiatke má človek svoje nároky, zaužívané zvyky. Asi sme na tom rovnako.  

Sestra vám pred vstupom do manželského zväzku neprehovorila do duše?
Prehovorila, ale bolo už neskoro. (smiech)

Vaša sestra vás v roku 1993, keď ste boli prváčkou na vysokej škole, prihlásila do súťaže krásy, a to aj napriek tomu, že vy ste sa tomu bránili. Súťaž ste vyhrali, a potom sa vám splnilo všetko, čo ste si vysnívali – robili ste modeling, letušku, pracujete v televízii ako moderátorka, čo vám sedí. Po kom ste zdedili výrečnosť?
Neviem, možno po otcovi. Vždy som mala problém redukovať prúd slov...

Okrem Regionálneho denníka moderujete v Slovenskej televízii Dámsky magazín spolu s Andreou Vadkerti, ktorá nepatrí medzi tiché moderátorky. Ako ste našli kompromis?
Máme tichú dohodu, ktorú sa snažíme rešpektovať – raz ona, raz ja kladieme otázky. Nejde predsa o to, aby sme sa predvádzali. Je to o sebadisciplíne, o istej súhre.

Po vlastnom formáte netúžite?
Túžim, aj ho mám už v hlave, ale nie je to také jednoduché – zvlášť, keď chcem zostať lojálna voči značke. Ale uvidíme...

Iné televízie vás nechceli získať?
Nie, ja nie som typ, ktorý preskakuje z vagóna na vagón. Z mojej strany by som to považovala za nefér.

Herectvo vás nelákalo?
Lákalo. Dvakrát som sa dokonca hlásila na VŠMU, ale nevzali ma. Ak by však prišla nejaká ponuka, určite by som sa jej potešila. Možno by bola zo mňa dobrá herečka...

S politikou ste nekoketovali?
Nie, ale ktovie, čo bude o päť – desať rokov...

Ale s moderovaním mítingov HZDS máte už skúsenosť... Potrebovali ste takéto zviditeľňovanie?
Beriem to ako istú skúsenosť, navyše, v tom čase som nemala inú prácu. Ponúkol mi ju Vladimír Mečiar, s ktorým sa poznám od svojho detstva – s jeho synom som chodila do škôlky aj do školy, s Mečiarom sa pozná aj moja rodina. To moderovanie si viem obhájiť. A ak má na to niekto iný názor, je to jeho vec, ja som dosť liberálny človek. Nikdy som nebola členkou žiadnej politickej strany, takže som tam svoju ambíciu neuplatňovala.

Zmením tému. Po dvoch deťoch máte stále peknú postavu... Je to príroda alebo isté odriekanie?
To druhé. Na váhu si musím dávať pozor, v génoch to, žiaľ, nemám. Momentálne som pribrala a som z toho nervózna, keďže o pár mesiacov tu máme leto. Ale za tragédiu to zasa nepovažujem.

Hovorí sa, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. Ak by ste mali znova možnosť prihlásiť sa do súťaže krásy, spravili by ste to? (Pozn. red. – bola prvou oficiálnou slovenskou miss v ére samostatnej republiky.)
Ak by som vedela, že vyhrám, tak určite... (smiech)

Ale tie výhry zasa neboli také ako dnes...
To by som nepovedala. Vyhrala som Favoritku, svadobné šaty, koženú bundu a dvadsaťpäťtisíc... Na tie časy to bolo super...

Pre Slovenku ste fotili do rubriky móda. Potrpíte si na módne trendy? Patríte medzi tie ženy, ktoré pravidelne navštevujú obchody?
Snažím sa sledovať módne trendy, ale nejako zúfalo im nepodlieham. Základom môjho šatníka sú rifle a k nim niečo zaujímavé. Na značky si nepotrpím. Mojimi najväčšími módnymi prehreškami sú okuliare a voňavky. Priznávam, na ne oplieskam dosť veľa peňazí...  Avšak, keď som s dvojmesačnou chorou dcérkou zostala sama  (pozn. red. – v útlom detstve prekonala mozgovú obrnu), musela som si rozmyslieť, ako budem narábať s peniazmi. Vtedy som sa naučila odriekať si isté veci. Dodnes som taký Olda šetrný – radšej si našetrím peniaze na dovolenku.  

Čo by ste dnes urobili inak?
Z odstupom času asi všetko – možno by som aj zostala v zahraničí. Mrzia ma aj niektoré unáhlené kroky a rozhodnutia, ale čas ukázal, že neboli celkom zlé.
Keby som si však v mladosti neskomplikovala život, nemala by som dcérku Karinku, ktorú nadovšetko milujem...

Vaša dcérka bola po narodení sedem dní na prístrojoch a lekárka vám povedala, že je v kritickom stave... Nepoložili ste si vtedy otázku, prečo práve k vám je osud taký krutý?
Isteže som si vtedy kládla túto otázku, ale toto obdobie ma veľmi posilnilo. Povedala som si, že je to tak asi preto, aby ma Boh skúšal. Takto som nemala žiadnu možnosť výberu, iba vstať a na nohách, ktoré sa vám trasú, kráčať ďalej. Ktovie, možno ma v živote ešte čaká niečo, o čom neviem, len musím k tomu trocha ťažšie prekráčať...

ALENA HORVÁTHOVÁ-ČISÁRIKOVÁ
Foto: .... a archív K.M.