Nechce sa mi umierať…

Český bulvár najnovšiu zmenu herečky Dagmar Bláhovej pripisoval vážnej chorobe, s ktorou bojovala nedávno a s ktorou sa údajne len ťažko vyrovnávala... Ona však takéto tvrdenia popiera. „Boli časy, keď som si hovorila: Pane Bože, nech aspoň vidím syna dospieť. Teraz zasa hovorím: Pane Bože, nech sa dožijem vnúčaťa… A čo sa týka vlasov - proste som potrebovala zmenu,“ znela jej odpoveď, ktorou zároveň naznačila, aby sme sa venovali podstatnejším veciam, ako je napríklad Intimní divadlo Bláhové Dáši.

Je to kontroverzná divadelná scéna provokatívnych divadelných kúskov so ženskou tematikou, ktoré založila v roku 2002, po návrate z austrálskej emigrácie. V Česku tento jej krok však komentovali ako vyústenie z nedostatku hereckých príležitostí, kvôli čomu sa práve po dvadsiatich rokoch vrátila do Prahy…

Emigrovala dvakrát
„Návrat z emigrácie mi niektorí kolegovia dávali pocítiť. Nechápali, prečo som sa vlastne vrátila. Na založenie Intimního divadla sa môžete pozerať, ako chcete, ale ja som bola vždy zvyknutá stáť na vlastných nohách. Už od roku 1980, keď som prišla do Austrálie, kde som hrala aj režírovala. Okrem toho prekladám a píšem – som autorkou knižiek pre deti – Pohádky z klokaní kapsy a Tiché moře vypráví – ďalšie chystám. Svojim  študentom na FAMU, kde učím herectvo, hovorím: Ak dostaneš rolu a nepáči sa ti, tak z nej niečo vyťaž, a potom si za tým stoj! No a tak to robím so všetkým v živote. Považujem sa za tvorivého človeka a nečakám, kým mi niekto zavolá,“ uvažuje nahlas Dáša, ktorá po návrate účinkovala v seriáli Veľmi krehké vzťahy, ale aj vo filme Chyťte doktora.

Nedávno si zahrala v slovenskom filme Nebo, peklo, zem, no ďalšiu slovenskú ponuku – v seriáli Odsúdené – odmietla. Ponúkli jej hrať matku, no nechcelo sa jej umierať, tak im odkázala, nech jej napíšu nejakú úlohu, ktorá žije... Herecké ponuky vraj odmietla už veľakrát. Iné je to v jej Intimním divadle, kde sama vyberá a prekladá hry na témy, o ktorých sa veľa nehovorí a v ktorých je prítomný humor.

Začala s Monology vagíny, ktoré Lidové noviny komentovali ako „provokáciu, ktorá má zmysel“, nasledovalo Telo, ktoré je pokračovaním Vagíny, potom prišli na rad Mrchy – hra o láske a ženách po päťdesiatke a nedávno bola premiéra hry o láske staršej ženy k mladšiemu mužovi – Evropa. Stálou scénou Dagmar Bláhovej, ale aj Niny Divíškovej, Anny Polívkovej či Jitky Asterovej je Café Teatr Čierna labuť, no cestujú aj za divákmi mimo Prahy – nedávno ich mali možnosť v Divadle L+S, ale aj v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava spoznať aj slovenskí diváci.
Dáša vždy robila to, čo chcela robiť. Preto tak, ako mnohí v Česku nechápali, prečo sa vrátila po rokoch z Austrálie, rovnako nechápali, prečo, keď bola na tzv. hereckej špici v Prahe, emigrovala…

So Slovákom do Austrálie
Dôvodom Dášinho odchodu z Česka bol slovenský výtvarník – emigrant z Austrálie, do ktorého sa ako tridsaťročná zaľúbila v Londýne, keď chodila po svete s Divadlom Bolka Polívku. Bola tehotná, keď sa počas pobytu v Paríži rozhodla, že sa domov už nevráti. V Paríži sa im narodila aj dcérka, no keď im tam najprv vybuchlo auto, potom im vykradli  a následne podpálili byt, zbalili sa a odišli z Európy. „V Austrálii som pôsobila takmer dvadsať rokov a ani tam som nezaháľala. Angličtinu som sa učila za pochodu a už po troch mesiacoch som hrala v austrálskom seriáli. Istému agentovi, ktorý viedol aj Mela Gibsona, som ukázala Hru o jablko a on ma zobral na kastingy. Postupne som sa začala zapájať aj do divadla, dostala som dokonca austrálskeho Oscara. Bolo obdobie, keď ma vozili v prvej triede,“ spomína Dáša.

Jej mimoriadna vyťaženosť mala zrejme za následek rozpad jej manželstva – manžel si v čase jej neprítomnosti našiel druhú. Po rozvode žila s istým Austrálčanom, s ktorým má syna, no ani tento vzťah nevydržal. V tom čase začali prichádzať ponuky z Česka. Napriek hereckému vrcholu, ktorý dosiahla v Austrálii, rozhodla sa vrátiť do Prahy a so sebou zobrala aj päťročného syna. Dcéra zostala v Austrálii, kde sa venuje réžii. Dnes má syn devätnásť a zdá sa, že bude pokračovať v jej šľapajach. Za sebou má účinkovanie v niekoľkých filmoch – hral dokonca aj u Romana Polanského, založil tiež kapelu, skladá muziku.

Dáša je v kontakte aj so svojím prvým manželom Slovákom, s ktorým nedávno v Austrálii vydávali spoločnú dcéru. Za Austráliou nezavrela dvere definitívne. „Austrálčania sú veľkorysejší ľudia, je to dané možno tým slnkom a celkovou pohodou.  Sydney sa však po olympiáde tiež zmenilo – stal sa z neho akýsi kolos peňazí, ako je New York alebo Los Angeles. Ale krajina je to fascinujúca – nádherná, má obrovskú dušu, a to mi v Prahe veľmi chýba.“

Láska spod českej čerešne
Napriek svojmu dramatickému životu je Dáša plná optimizmu a na všetko okolo seba sa pozerá z nadhľadu a s humorom. „Najhoršie obdobie som prežívala, keď som si myslela, že sa už domov nikdy nevrátim. Najzložitejšie bolo vydržať, lebo život za to stojí.“ Kuriózne sa zoznámila aj s tretím – mladším priateľom. „Stála som pod čerešňou na Vranove, kam ma priviezla kamarátka. Bol prvý máj, mal tam byť nejaký candrbál. Hovorím jej – ale ja som sama…A kamarátka na to –  tam ide nejaký mladík… Zamávala som teda  prstom, on prišiel ku mne a povedala som mu: Musíš mi dať pusu, lebo uschnem. Pobozkal ma a už neodišiel.  Odvtedy sme spolu. Bol po rozvode, ja tiež...“

Svoje odchody, príchody, rozchody či návraty Dáša nikdy neľutovala. Jej filmový príbeh sa začal vlastne už v detstve… „Vyrastala som v päťdesiatych rokoch v Sudetách vo veľmi skromných pomeroch – bez súrodencov, medzi kozami a králikmi, neďaleko cintorína, rodičia pracovali v továrni. Ako malé dievča som nepoznala ani bonbóny. Keď som raz ako gymnazistka kráčala po ulici, všimol si ma Jan Šmíd z libereckého Štúdia Ypsilon a v sedemnástich ma obsadil do hry. A tak sa to u mňa všetko začalo. Ale kdo škeblá o lítost, nezasluhuje si ji a ja som rada na svete. To je všetko,“ uzatvára večne Bláhová Dáša.

Autor: ALENA HORVÁTHOVÁ-ČISÁRIKOVÁ
Foto: Tony Štefunko a Jana Pertáková