Sisa Sklovská: Toto je ten najpravejší vzťah

Predtým ste mali o štrnásť rokov mladšieho partnera, teraz máte o štrnásť rokov staršieho. Aký máte názor na vekovo nerovné páry?
To je vec, ktorá trápi veľa ľudí. Hovoria, že pri veľkom vekovom rozdiele nemôže predsa vzťah fungovať. Je to blbosť. Človek, ktorý zažil vzťah s mladším alebo so starším partnerom, môže potvrdiť, že na veku naozaj nezáleží. Ide o to, či si ľudia sadnú. Po prvé, Juraj na svoj vek vôbec nevyzerá, po druhé, ani sa tak nespráva. Je duchom mladý, optimista, má rád život a prácu, ktorú robí s najväčšou chuťou. To je aj môj prípad. Robíme síce každý niečo rozdielne, ale obaja s obrovským nasadeným, je to pre nás motor, ktorý nás ženie dopredu. To, že je Juraj taký húževnatý a že ho baví žiť naplno, má rád ľudí okolo seba, ho omladzuje. Sú to „tabletky“, ktoré sa nedajú nikde kúpiť za žiadne peniaze. To treba v sebe mať.

Ste ľudia z rôznych svetov – vy umelkyňa, pohybujete sa vo svete šoubiznisu, váš priateľ je zas doma vo svete peňazí, je biznismen. Ako to ide dokopy?
Asi sme spôsobili šok, že sa dala dokopy takáto dvojica z rozličných – akoby som ja, umelkyňa, povedala – žánrov. Ale úžasne sa dopĺňame. Juraj je človek, ktorý má rád umenie, žije spoločenským životom. A ja vďaka práci na každom kroku stretávam ľudí v rôznych funkciách, takže takýchto ľudí dobre poznám. V živote som mala od mužov veľa ponúk, aj od mužov vo vysokých funkciách. No nikdy mi nikto neučaroval, nikdy mi nenapadlo nadviazať s niekým bližší vzťah. Juraj je prvý človek z týchto „vôd“, s ktorým som sa zblížila. Aj keby som nevedela, že je generálnym riaditeľom, tak by sa stalo to isté, pretože ma zaujal, vie byť úžasne galantný a džentlmen. Iný muž by mi povedal: Máte krásne oči, krásnu postavu, ústa, úsmev... Ale keď sme sa prvýkrát stretli, on sedel vedľa mňa a povedal: Sisa, vy máte krásnu bodku na uchu. (smiech) To bolo niečo také originálne... Od začiatku sme si padli do oka. Je priamy, bez pretvárky. Povedal to, čo cítil, a mne sa to veľmi páčilo.

Čo vás podnietilo k tomu, že sa vraciate žiť na Slovensko?
Rozhodla som sa tak už pred vyše dvomi rokmi. Vtedy som uvažovala, či chcem žiť v Českej alebo v Slovenskej republike. Nemusela som dlho rozmýšľať. Na Slovensku som predsa doma. Je to prekrásna krajina, mám tu priateľov, rodinu.

Predsa len, žili ste v Česku pätnásť rokov. Čo vám dala Praha?
Vyhrala som tam pred rokmi konkurz a osud ma niekam nasmeroval. Pár rokov som zostala v Česku a napokon moji dvaja kolegovia – jeden už, žiaľ, nie je medzi živými – spôsobili to, že ma vrátili na Slovensko. Boli to páni Lasica a Satinský. Zavolali ma do programu Niekto je za dverami. Objavila som sa tam a začala som sa vracať na Slovensko. Už dlhšie pôsobím v obidvoch štátoch a mám z toho veľmi dobrý pocit, svojím umením môžem oba spájať.

Pred rokmi ste sa stali patrónkou školy pre mimoriadne nadané deti v Bratislave. Aj vy ste boli nadané dieťa?
Nepáči sa mi síce výraz „čierna ovca rodiny“, ale fakt je, že som bola iná, lebo nikto z celej rodiny nebol umelcom. Všetci boli matematici, fyzici, lekári, úradníci, historici, stavbári.

A rodičia?
Mama robila dlho v drevopriemysle, obchodovala s drevom. Pamätám si ešte ako decko – palety, hokejky. Otec dlhé roky pôsobil ako tajomník Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici, bol ústredným lektorom filmových klubov a vrcholovým športovcom.

Čoskoro by ste sa mali presťahovať do svojho nového domu v Čiernej Vode...
To už teraz, hneď! Len som, žiaľ, v časovej tiesni a v strese. Musím to na chvíľu oddialiť, lebo sťahovanie je pre mňa katastrofa. A o chvíľu ma čaká premiéra Carmen v košickej opere. Stále cestujem, koncerty, predstavenia... Hneď potom ma čaká nahrávanie CD výnimočného diela a koncerty piesní Gustava Mahlera. Nedá sa popri tom všetkom ešte aj sťahovať. Ale v júni už bývam!

Týmto si vlastne plníte svoj sen, lebo dom, v ktorom ste ako dieťa vyrastali, vám zbúrali.
Každý sa mi čudoval: Prečo dom? Prečo nejdeš do apartmánu, kde budeš mať o všetko postarané. Ale mám to v sebe zakódované – narodila som sa do veľkého rodinného domu, kde bolo veľa zvierat, krásna záhrada, orgovány, dvor. Stále mám v hlave, že do takého domu sa musím vrátiť. A tak som si to splnila. Lebo ja som taká – keď si raz poviem, že niečo urobím, tak to aj urobím.

Nebudú vášmu partnerovi prekážať mačky?
Moje mačky sú detektorom ľudí. Keď ku mne príde niekto neznámy, zľaknú sa, schovajú, niektorá z nich nevyjde vôbec. Ale keď videli prvýkrát Juraja, zostala som v údive – mačky k nemu prišli samy.

Máte čistokrvné mačky?
Mám najdúchov. Čecha, ktorého som našla v Prahe na ulici, keď mal dva mesiace. Jedna, jedenásťročná Slovenka, mi zomrela – dostala som ju na narodeniny od kamarátov. A potom som si z Los Angeles doniesla kocúra z útulku. Ten jediný je čistokrvný, mám ho aj s papiermi. Rasa sa volá strieborný lev. Keď mi zomrela Slovenka, cez internet som dostala jej plagiát – myslím si, že je do tej mačky prevtelená. Pochádza z Brazílie.

Vaše mačky sú sterilizované?
Áno, aj kocúrik, inak by som mala kamión mačiek.

Ako zvládate starostlivosť o ne, keď ste taká vyťažená?
Sú už vycvičené, ale nie je to jednoduché, sú ako tri deti. A stále by iba jedli – to je jasné.

Máte predstavu, do čoho by mal váš nový vzťah vyústiť?
Cítim a verím, že po všetkých stránkach by to mal byť ten pravý a posledný vzťah.

Uvažujete aj o dieťati?
Dodnes som sa nevydala, nemám ani deti. Logické vysvetlenie: v minulosti som nestretla muža...

Aký máte vzťah k postave Carmen, ktorú práve nacvičujete?
Carmen je absolútne moja rola. To vždy všetci hovorili – či hlasovo či na vizáž či herecky, alebo tanečne. A s Petrom Dvorským sme sa dohodli, že ju odpremiérujem v divadle v Košiciach, kde je umeleckým šéfom a riaditeľom. Premiéra bude 16. júna. Veľmi sa teším, lebo je to moja osudová rola, najbližšia môjmu naturelu. Vnesiem do nej aj niečo absolútne moje, čo žiadna speváčka na svete nikde v tejto roli nespievala.

Autor: IRIS KOPCSAYOVÁ, IRIS KOPCSAYOVÁ
Foto: Tony Štefunko