Nádor ju doviedol k psej terapii

Keď som vošla do neslávne známeho bytového komplexu Modrý dom v bratislavskej Petržalke a vstúpila do bytu Petry Moncmann, kde v horúci deň bolo zovšadiaľ cítiť pach plesnivých stien a malý priestor vôbec nepripomínal kuchyňu a kúpeľňu, pochopila som Petrinu šestnásťročnú dcéru Sašu, ktorá prvé tri mesiace po prisťahovaní sa do bytového domu spájaného s vandalizmom a drogami utekala od matky a radšej prespávala u kamarátok. „Už som si privykla,“ rezignovane hovorí mladá študentka, ktorej sa život po diagnostikovaní maminej choroby zmenil o stoosemdesiat stupňov. Na podmienky v dome, kde bývajú sociálne slabé rodiny a neplatiči z mestských bytov, neboli Petra ani jej dcéra zvyknuté.

Nikdy nežili nad pomery, ale že skončia na úplnej periférii života, v nedôstojných podmienkach, netušili ani v najhoršom sne. A to len preto, že Petra vážne ochorela. Príbeh tridsaťosemročnej rozvedenej ženy v sebe spája zúfalstvo, bezmocnosť, ale aj silu a odhodlanosť nevzdávať sa. A ešte to najdôležitejšie – aj keď sama potrebuje zúfalo pomoc, neváha pomáhať druhým. „Už nemám čo stratiť. Môžem len dávať,“ hovorí o jedinom svojom dobrovoľnom zamestnaní, ktoré môže žena s obrovským nádorom v hlave vykonávať. Petra už niekoľko rokov robí psychoterapeutickú metódu pomocou psíkov, ktoré pozitívne pôsobia na chorých ľudí. Presne takých, akou je aj ona.

Všetko mohlo byť inak
Ak by Petra neochorela, ak by neprišla o prácu, ak by mala na nájomné... „Už nemá zmysel pýtať sa, prečo. Je mi však ľúto, že chorí ľudia nemajú právo na dôstojný život. Ak prídete o zdravie, prídete o všetko,“ hovorí Petra, ktorá pred deviatimi rokmi žila úplne iný život. Vyštudovaná ekonómka pracovala v oblasti účtovníctva aj v realitách, žila s manželom, ktorý bol vtedy zamestnaný, a bývali v normálnom petržalskom paneláku. „Siedmeho júna 2001 som dostala na návšteve u priateľov epileptický záchvat. Po ňom som sa prebrala, prišla záchranka, ešte som im povedala, že nepotrebujem pomoc, ale presvedčili ma a nastúpila som do sanitky. Počas prevozu som dostala druhý záchvat a prebrala som sa až o trinásť hodín v nemocnici,“ spomína Petra na prvé signály, ktoré neskôr odhalili nádor na mozgu. Vyšetrenie mozgu potvrdilo cystu, ktorá bola vrodená a dvadsaťosem rokov rástla, až dosiahla rozmery, ktoré zasiahli tri štvrtiny pravej hemisféry.

„Povedali mi, že ma to môže zabiť. Dcéra mala vtedy osem rokov a ja som sa o ňu bála. Rozhodla som sa podstúpiť operáciu, pri ktorej mi zaviedli do mozgu teliesko, ktoré má zabrániť komplikáciám, ale cystu nemohli vybrať, pretože vyviera priamo pri mozgovom kmeni,“ opisuje zdravotný stav Petra, ktorá počas deviatich rokov kontaktovala rôznych lekárov, ale vždy prišla tá istá odpoveď: „Pokiaľ sa to dá zvládnuť, musím žiť s cystou, pretože jej vybratie by ohrozilo môj život.“

Záchvaty vycíti psík
„Cysta je ako nafúknuté mikroténové vrecúško, ktoré sa prelieva a zasahuje nervy. Preto sa stáva, že aj niekoľko dní nevidím na pravé oko alebo mi stŕpnu ruky či odíde sluch,“ hovorí o komplikáciách Petra a dodáva, že epileptické záchvaty prichádzajú niekedy raz, inokedy aj trikrát do mesiaca. Petra vie záchvat vycítiť pár minút dopredu, prežíva auru, čo je zmenený stav, ktorý sa u Petry prejavuje stratou periférneho videnia či zjavovania sa farebných obrazcov. Približne pätnásť minút skôr je schopná záchvat vycítiť aj Petrina fenka Bambuľka. „Boli sme vonku a ona ma začala ťahať domov. Pomyslela som si, že je to preto, že je horúco. Začala však nosiť hračky na posteľ, kde som si ľahla a o pár minút už prišiel záchvat,“ spomína na prvú reakciu psíka, s ktorým sa potom vybrala do asociácie psov terapeutov.

Tam sa po prvý raz zoznámila s canisterapiou. Ide o pomocnú psychoterapeutickú metódu, ktorá využíva pozitívne pôsobenie psa na fyzickú, psychickú aj sociálnu pohodu človeka. „Keďže psík má oveľa vyššiu vnútornú teplotu ako človek, môže napríklad pomôcť zohrievať svalstvo, a tým pozitívne pôsobiť na svalové spazmy pri detskej mozgovej obrne či svalovej dystrofii,“ vysvetľuje Petra a dodáva, že canisterapia sa využíva aj pri autizme, pomáha hyperaktívnym deťom, týraným ženám a deťom v krízových centrách, ale psy sú nápomocné aj pri resocializácii.

Dostanú šancu?
Petra má doma už štyroch psov, ktorí prešli základným kynologickým, potom canisterapeutickým výcvikom a dostali osvedčenia psa terapeuta. Prvá fenka Bambuľka pomáha Petre a upozorňuje ju na záchvaty. S ďalšou fenkou Lily navštevujú Evku, ktorá sa narodila s rázštepom chrbtice a je na vozíčku. „Lily je veľmi prítulná a vie vycítiť Evkine boľavé miesta a rozohrieva jej svalstvo. Gaspoda je zase väčší pes, ktorý je vhodný na priľahúvanie k problematickým miestam, ale cvičíme ho, aby vedel napríklad priniesť veci, už vie otvárať a zatvárať dvere a chceli by sme z neho mať aj terapeutického aj asistenčného psa,“ vysvetľuje Petra a dodáva, že takýto psík môže vykonávať terapiu maximálne dvakrát do týždňa, pretože ho to vyčerpáva.

„Pre deti je veľmi bolestivé cvičenie Vojtovou metódou. K takýmto deťom chodím s Lily a cvičíme hravou formou. Dieťa podáva psíkovi odmenu a robí ten istý pohyb rukou ako pri cvičení, len si bolesť neuvedomuje,“ vysvetľuje Petra. So svojimi psami navštevuje aj centrá, v ktorých sú mentálne, fyzicky aj psychicky postihnutí pacienti. Počas letných prázdnin sa chystajú do tábora pre onkologicky choré deti, kde by psíky robili najmä psychickú terapiu a pomohli deťom zabudnúť na chorobu. „Chcela by som, aby sa canisterapia uzákonila, pretože zatiaľ náš zákon pozná len psa vodiaceho. Práve teraz organizujem petíciu a zbieram podpisy. Čaká nás spolupráca s najväčšou českou canisterapeutickou organizáciou a verím, že sa terapia udomácni aj u nás,“ hovorí o  plánoch. Svoju budúcnosť však nevidí veľmi ružovo: „Z invalidného dôchodku nedokážem zaplatiť nájomné a stravu. Navyše, lieky sú pre mňa drahé a nemôžem si ich dovoliť. Za canisterapiu neberiem peniaze, nemám na to srdce, pretože veľakrát sú títo ľudia na tom horšie ako ja,“ vysvetľuje Petra, ktorá však stále verí, že sa jej s dcérou v živote ešte naskytne šanca, aby mohli zlepšiť svoj život.

Autor: ANNA BOČKOVÁ
Foto: Oles Cheresko