V sirotinci pod Himalájami

Nielen vkročiť do Himalájí, ale aj spoznať pre nás vzdialenú kultúru ľudí, ktorí pod najväčšími veľhorami sveta žijú, bolo pre mladú Gánovčanku želaním od detstva. Aby sa mohla do Nepálu dostať, oslovila dobrovoľnícku organizáciu, ktorú si našla na internete. Tá pozvala Mariannu a jej kamaráta Aureliena z Francúzska do Nepálu. Jej náplňou práce sa stala výučba angličtiny v sirotinci neďaleko hlavného mesta Káthmandu.

Studený sirotinec
Po príchode do Káthmandu zažila Marianna menší šok. Ulice hlavného mesta Nepálu boli síce pestrofarebné a plné ľudí, ale aj plné odpadkov, špiny a štipľavého dymu, ktorý sa šíril z okolitých domov. „Po troch dňoch strávených v hlavnom meste učením nepálčiny sme sa presunuli do neďalekého Lamataru. V sirotinci žilo sedem detí, štyri dievčatká a traja chlapci vo veku od šesť do dvanásť rokov. Starali sa o nich traja súrodenci, Laxmi, ktorá bývala v dome s deťmi, jej sestra Binu a brat Bimal. Tí bývali v neďalekom dome u rodičov. Laxmi a Binu študovali manažment na vysokej škole a Bimala čakala práve svadba. Prijali nás veľmi priateľsky. Deti bývali vo veľkom, trojposchodovom murovanom dome, štyri deti však spali na poschodovej posteli v predsieni na prvom poschodí, ďalšie v druhej izbe. Pred domom bola záhradka, kurník a pole s ryžou, za ním ,práčovňa a sprcha v jednom'. Súčasťou domu bola ,kuchyňa, jedáleň a aj dve kúpeľne',“ opisuje zariadenie a obyvateľov sirotinca Marianna.

V dome sa nekúrilo. Večer sa vždy zababušila do teplých vecí, no keď videla deti, ktoré mali na sebe iba košieľky, tepláky a nohy obuté  iba v žabkách, bez ponožiek, nemala veľmi dobrý pocit. No hoci im z nosa pravidelne visela sviečka, čudovala sa, že neprechladli. Ale o čo menej tepla sa šírilo z kozuba, o to viac bolo v sirotinci ľudského tepla.

Všetko v jednom kufri
Mariannini zverenci boli síce chudobné detičky, ale v učení snaživé a disciplinované. Angličtinu, ktorá sa v nepálskych školách vyučuje povinne, učili s kamarátom dvakrát za deň, dopoludnia, pred návštevou školy, a popoludní. „Vstávali sme s východom slnka, o pol ôsmej sme sa pobrali do učebne, chladnej murovanej búdky bez omietky s plechovou strechou na dvore. V nej bola drevená lavica pre žiakov a biela tabuľa. Pri učení sme používali omaľovanky, zošity, farbičky, fixky, ktoré sme deťom doniesli a urobili im tým obrovskú radosť. Na oplátku ony učili nás po nepálsky,“ spomína Marianna. Najväčšou odmenou pre deti bolo, keď ich obliekli do modrej uniformy, učesali a odprevadili do školy. Kým boli deti v škole, spolu s Aurelienom pomáhali v dome s každodennými činnosťami. Zametali, varili čaj, umývali riad a občas si urobili výlet do okolia. Deti sa vracali zo školy okolo pol štvrtej popoludní a nasledovala druhá hodina angličtiny.

„Život nepálskych sirôt je neporovnateľný s podmienkami našich detí bez rodičov. Ich jediným majetkom je plechový kufor a v ňom dve školské uniformy, ponožky, zubná kefka a pár maličkostí,“ hovorí Marianna. Hoci boli v dome dve kúpeľne, nikto z detí ich nemohol používať. Raz týždenne sa za domom napustila veľká nádoba a v nej sa vykúpali všetky deti, ako toaleta im slúžila záhrada. Problémy boli aj so všami, v sirotinci nemali ani len nožničky, s ktorými by sa dali ostrihať vlasy. „Oblečenie im nemal kto vyprať, ponožky väčšinou ráno vyprášili a šup na nohy. V Nepále sa nepoužíva toaletný papier, deťom permanentne visí z nosa sviečka. Keď nás videli umývať si každé ráno zuby, pred odchodom do školy si ich začali umývať aj ony,“ približuje mladá doktorandka život tamojších detí.

Všade daal bhaat
Aj stravovanie osadenstva sirotinca bolo veľmi jednoduché. Najčastejším nápojom je silný, korenistý a sladký čaj. Na raňajky a večeru sa jedával daal bhaat, na obed sušená ryža a keď prišla návšteva, navarili aj cestoviny. Daal bhaat je najbežnejšie nepálske jedlo pozostávajúce z ryže, šošovice a zeleniny. Na plechový tanier vám hostiteľ naservíruje kopu ryže, trochu restovanej okorenenej zeleniny a do misky naleje šošovicový vývar. „Pri jedení nepoužívajú príbor, jedia rukou. Najprv si na hŕstku ryže nalejete šošovicu, na to dáte kúsok zeleniny a všetko chvíľu miesite prstami, samozrejme, pravej ruky. A túto zmes potom šikovne šupnete do úst. Túto techniku sme odkopírovali od domácich,“ smeje sa mladá Gánovčanka. Aj keď si myslela, že stravovať sa s domácimi nebude problém, po siedmich dňoch daal bhaat nemohla ani vidieť. Keď hovoríme o jedle, to sa v sirotinci pripravovalo naozaj kuriózne a takpovediac všade, aj na zemi, kde pobehuje hydina a psy. Riad sa umýval a skladoval vonku, a podobne aj potraviny.

Náročný treking
Marianna si popri práci stihla pozrieť aj vysnívané Himaláje. S priateľom sa vybrali do oblasti Annapurny. Dostali sa až do základného tábora pod mýtickou horou, na ktorú nedávno už druhý krát vystúpil Popradčan Peter Hámor. Marianna bola prekvapená, že zvládla náročný trekking vo vysokých nadmorských výškach.

Počas svojho pobytu v Nepále si uvedomila, ako dobre sa my Európania máme. „Začala som si viac vážiť komfort, čo mám doma. Na podmienky, v akých sa v Nepále žije, nie je väčšina z nás zvyknutá a veľa mojich priateľov sa priznalo, že by to ani nezvládli. Ale ľudia sú tam úprimní, milí, srdeční a veľmi dobrí. Na rozdiel od nás nemajú stres, sú spokojní aj s málom, netúžia po všetkých technických výdobytkoch či drahom oblečení. Žijú radostnejším životom. Ja som si Nepál zamilovala a ak budem môcť, do Himalájí sa určite vrátim,“ uzavrela Marianna.

Autor: OLIVER ONDRÁŠ
Foto: autor, archív M. A.