Na návšteve u spisovateľky Veroniky Šikulovej

Pri dome, v ktorom Veronika žije aj s manželom fyzikom Marekom Mihalkovičom, so synom Vincom a s dcérou Barborkou, má anglickú záhradu. Na prvý pohľad aspoň divokosťou staré anglické záhrady pripomína, hoci ju pôvodne vlastnili Nemci. „Toto bol starý modranský dom, bývali tu Taubingerovci. Starý pán Taubinger bol v Modre lekárom. Po vojne ich ako Nemcov vysťahovali, ale zostala tu bývať ich dcéra, pani Marta Taubingerová, ktorá ma učila hrať na klavíri – bola som jej najhoršia žiačka. Asi som k nej aj najdlhšie chodila a nič som sa nenaučila, okrem menuetu z knižôčky skladieb pre Annu Magdalénu Bachovú.

A keďže v tom čase bola taká politika, že starý meštiansky dom nemohla sama celý vlastniť, tak predala predok a tu, vzadu, za zelenou bránou, si postavila tento domček, ktorý nazývala vilka. V tejto Vile-vilôčke bývala slečna Taubingerová sama, nikdy sa nevydala. Mala tu dva klavíry a krásny starožitný nábytok. Hovorilo sa, že má jednu z najkrajších záhrad v Modre. Fotografie tohto domu sú v múzeu, je na nich taubingerovská rodina pri altánku – my už v ňom dnes máme iba odložené náradie.  Ale stále snívam, že ho niekedy obnovím.“

Figovník aj Ginko biloba
V záhrade je veľa starých stromov – strieborná jedlička, borovica, paulovnia, Ginko biloba. Rastie tu tiež stará moruša, vraj jedna z najstarších na Slovensku, a figovník. „Je tu kopec zvláštností. No medzičasom tu už bývala iná majiteľka, ktorá do záhrady veľmi nevstupovala, takže keď som sem prišla, bola tu tráva po pás, v tráve boli maliny a lietali tu malé modré motýliky. Prišla som sa sem pozrieť s mamou týždeň po tom, čo zomrel otec, a povedala som: Tu chcem bývať.“ Po pani Taubingerovej zostal v záhrade aj starý reliéf s jej portrétom. Raz na vinobranie zavítal do Modry jej deväťdesiatročný bratranec a prišiel sa pozrieť na dom, ktorý tak dobre poznal. „Pustil sa do plaču, povedal, že on tu kládol tie kamenné chodníčky, ktoré sú niekde zarastené, niekde očistené – z času na čas ich očistím, je to strašná prplačka. Poprechádzal sa tadiaľto a keď odchádzal, tak som mu ten reliéf dala.“

Ja tu tie ruže vysadím
Veronika chcela ružovú záhradu. Nevie ani prečo, má rada aj iné kvety, ale ruže jej akosi učarovali. „Tie ruže tu neboli, možno iba dve. Ale bola som raz v starodávnej záhrade v Anglicku, v takej veľmi divotvornej a čudnej. V strede záhrady bol domček – bolo to súkromné múzeum domčekov pre bábiky. A majiteľka múzea bola presne tak ako pani Marta Taubingerová drobučká žena. Vraj keď tu kosili, potkýnali sa o šnúry na bielizeň, mali ich do pol pása, taká bola maličká. A taká istá maličká žienka mala ten domček a bola aj oblečená ako bábika, sedela tam v kresle a behali tam mačky. Išli sme cez tú záhradu, videla som tie ruže a trávu a to všetko... 

A keď som prišla sem, tak som si na to spomenula, hoci tu ruže neboli. Povedala som si, že ja tu tie ruže vysadím a táto záhrada bude plná ruží. Mám ich tu asi sedemdesiatdva druhov, možno aj viac. Na jar tu máme zas snežienky, je tu všade biela, biela, biela, biela – no biely koberec. O tom som aj veľa písala, je to unikát, sem vraj ľudia z Modry chodievali na snežienky,“ vraví Veronika a na kostole, ktorý je hneď vedľa, práve bijú hodiny. Starosvetský charakter záhrady dopĺňajú aj hradby staré niekoľko storočí, ktoré z jednej strany uzatvárajú záhradu. Po bokoch zas minulosťou dýchajú múry zo starých tehál obrastené brečtanom. Človek akoby sa ocitol v inom svete.

Za zelenou bránou
Veronike sa tiež páčilo, že sú tu stromy. Jablone, višne, orechy. „My sme sem dosadili marhuľu, broskyne, ríbezle, maliny. Máme všetko, ale naša úroda sú dve jahody – po tých dažďoch. Takí sme my záhradníci.“ Hoci spisovateľka na Facebooku podáva svetu správy o tom, ako žije „za zelenou bránou“ a často zdieľa, že „trhala v záhrade zelinu“, tvrdí nám, že sa snaží do nej čo najmenej zasahovať. „Aj z lenivosti, aj preto, že sa mi páči, keď je to trochu také ponechané na seba, trochu divoké. Niežeby som sem málo chodila. Keď ráno nepíšem, tak robím v záhrade. Vstanem o piatej a asi do siedmej, do pol ôsmej sa tu mrvím. Potom utekám do roboty. Večer už iba polievam.“

Autor: IRIS KOPCSAYOVÁ
Foto: Oles Cheresko