Bolo presne týždeň pred premiérou muzikálu Pomáda, keď muzikálovú speváčku Janu Bugalovú-Daňovú vysadil brat pred bratislavským PKO na jednu z posledných skúšok. Vyskočila a utekala skúšať, no po pár krokoch ju niečo zastavilo a donútilo sa obzrieť. Hodnú chvíľu sledovala jeho odchádzajúce auto. „Čo to robíš?“ pýtala sa prekvapená sama seba, „veď sa o pár dní uvidíte“. Neuvideli.
Peter o dva dni odišiel na služobku. Bolo to obdobie, keď mala hlavu plnú svojej postavy Jane, textov, nôt a akordov. Každé ráno totiž už pár dní všetci nasadli na rýchly kolotoč, ktorý režisér vypol až neskoro večer. Pamätá si, že práve v ten deň sa domov doslova vliekla, akoby mala energiu už len na tú cestu. Všetku ostatnú nechala na javisku. Aby na druhý deň mohla pokračovať, musí si doma nabrať od svojich najbližších poriadnu dávku novej. Vedela, že sa na nich môže spoľahnúť. Od jej necelých dvoch rokov síce vyrastali bez otca, keďže krátko po jej narodení sa rodičia rozišli, ale o to viac oni traja – so starším bratom a sestrou, maminou a starými rodičmi držali spolu. „Pamätám si, bolo tuším pol desiatej večer, keď som sa konečne oprela o zárubňu v obývačke. Hneď mi bolo podozrivé, že sú tam všetci. Vyplašene som sa spýtala – čo sa stalo? A vtedy mi povedali, že Peťo už nežije...“ Prosím? Neverila, že dobre počula, lebo to, čo hovorili, bolo nelogické, nenormálne, nemožné... Veď mal necelých tridsaťštyri rokov. V tom veku sa skrátka neumiera. „S týmto nerátate. Aj keď človek celý život počúva, že nevieme dňa ani hodiny, nejako si to nepripúšťame...“ Ale umiera – kývala bezmocne hlavou jej o šesť rokov staršia sestra, keď sa Janka donekonečna pozerala do jej očí pýtajúc sa, či je to naozaj pravda. Beate volali policajti, ktorí prišli k nehode na nedokončenom úseku diaľnice Piešťany – Nové Mesto nad Váhom, ako prvej z rodiny. Bola to stručná informácia – čelná zrážka po tom, čo vodiča v protismere postihol mikrospánok. Peťo sa nemal kvôli betónovým zvodidlám na rozostavanej ceste šancu autu vyhnúť. Mŕtvy bol na mieste. „Vedeli to už niekoľko hodín, ale nechceli ma desiť, kým sme neboli všetci spolu, a tak na mňa s tou informáciou čakali doma.“
Čo sa to stalo?
O zárubňu sa dá opierať chvíľu, aj to len v normálnej situácii. Táto taká nebola ani náhodou. „Prvú hodinu sme len plakali, náš dom sa zmenil na slzavé údolie,“ vracia sa Janka v spomienkach do tých chvíľ. Zavesiť sa teda na mamu, na švagrinú či na sestru by bolo sebecké. Veď ony sami potrebovali oporu. „Prežívala som neznámu tupú bolesť, ktorá mi celé týždne nedala spávať. Tak som sa dlho do noci modlievala a vtedy som cítila, akoby Peter nikam neodišiel a bol so mnou. Vnútro mi napĺňal zvláštny pokoj, vyrovnanosť, dokonca pochopenie, že to malo svoj zmysel, že si tu splnil, čo mal, a odišiel. To isté som zažívala aj v kostole,“ spomína speváčka. Keď však z neho vyšla, často ju realita šokovala znova a znova – čo sa to stalo? Keď prišla posledná rozlúčka, tie dve slová Jane absolútne nešli do hlavy – aká posledná? Aká rozlúčka? „Akoby som nedokázala uveriť, že pochovávam vlastného brata. Stále som mala pocit, že je s nami aj on, že celá tá ceremónia sa týka niekoho iného. Také to bolo neuveriteľné. Všetko mi to začalo dochádzať, až keď o dva mesiace prišli jeho narodeniny a on sa ich nedožil. A naplno som si to uvedomila počas prvých Vianoc bez neho. Prestreli sme mu, a ten prázdny tanier ma definitívne presvedčil. To boli najsmutnejšie sviatky.“
Úsmev cez slzy
Na šiesty deň po Peťovej smrti musela Janka dokonca na javisko. „Nič sa nedalo robiť. Ale nakoniec mi to možno aj pomohlo. To predstavenie bolo plné smiechu. Musela som teda nechať samu seba v šatni a vystúpiť na javisko ako niekto úplne iný, odstrihnúť sa od reality. Dve a pol hodiny som bola bezstarostná Jane.“ Lenže potom spadla opona a ona bola opäť Janou s veľkou ranou v srdci, kým tým okolo zostal na tvári úsmev z javiska. Niektorí jej bolesť prešli len mlčaním, niektorí sa snažili a úprimne hľadali slová, ktoré sa v takejto chvíli hovoria. No dve kolegyne urobili viac. „Veľmi mi pomohla Zuzka Ďurdinová, ktorá pár rokov predtým prežila niečo podobné, keď jej zomrela maminka na rakovinu. A Katka Hasprová, s ktorou sme boli dovtedy skôr známe ako kamarátky, prišla za mnou a úprimne sa mi priznala, že nevie, čo by mi mala povedať, ale absolútne so mnou cíti,“ zalesknú sa ešte aj dnes, po takmer dvanástich rokoch v Jankiných očiach slzy dojatia. A v tej chvíli sa zrodilo jedno obrovské priateľstvo. „Katka zdieľala so mnou bolesť aj bez slov. Až neskôr sme sa o tom začali rozprávať. Chápala, kedy je čas plakať, a kedy príde čas pomáhať mi znovu na nohy.“
Mamino puknuté srdce
Doma si odovzdávali silu jedna druhej. „Keď mal niekto slabú chvíľku, tak ho podopierali tí druhí. Môj dnes už manžel, ktorý prišiel ešte v tú noc, hneď ako som zavolala, bol s nami tiež, koľko mohol. Ak aj mal nejaké povinnosti, okamžite sa vrátil,“ hovorí Janka o chvíľach, keď pochopila, že muž, s ktorým boli vtedy spolu už sedem rokov, je naozaj ten pravý, a už nechcela odkladať krok, keď si oporu v dobrom aj v zlom sľúbia pred oltárom. O necelý rok sa vzali. Vtedy si uvedomila, že jeho príchod do ich domácnosti bol balzamom nielen pre jej dušu, ale aj pre maminkinu. „Adoptovala si ho ako nového syna, a doteraz ho tak berie.“ Jej mama mala vždy veľké, otvorené srdce naplnené vierou, ktorá jej dávala silu žiť, aj vtedy, keď v jej živote nesvietilo slnko. Aj vtedy, keď prišiel ten krutý telefonát o smrti jej syna, za očami plnými sĺz videla Jana silu. „Obdivovala som, ako to zvládala,“ hovorí speváčka, no dodáva, že to silné srdce pod ťarchou tejto straty predsa len prasklo. „Asi rok po tom lekárka pri jednej kontrole zistila, že mama prekonala malý srdcový infarkt. Takže svoju daň si to vybralo. Aká vysoká bola, mi dochádza teraz, keď som sa stala sama mamou. Už viem, že prežiť svoje dieťa, je to najstrašnejšie v živote matky.“ Ale aj tak musela ísť ďalej, aj keby stokrát mala chuť skočiť k svojmu prvorodenému do hrobu a zostať s ním. Jedno jej dieťa odišlo, ale dve, ktoré zostali, ju stále potrebujú. Petra už nič nebolí, ale jej dcéry áno. Prežívajú bolesť za bratom, na ktorú v lekárni lieky nezoženú. Ak nejaké existovali, tak tie, ktoré viseli v izbe na kríži. „Všetkých nás vychovávala vo viere, takže sme vedeli, že jediné, čo teraz môžeme, je vystrieť k tomu krížu ruky, lebo to, čo sa stalo, sa nedalo chápať ľudským rozumom, len vierou. Rozum nás totiž vrhal do bludného kruhu nezodpovedaných otázok: Prečo? Ako budeme ďalej fungovať? Ako budem schopná ísť spievať a hrať, akoby sa nič nestalo..? A hlavne: Aký to má zmysel? Bolo potrebné preťať to a prosiť o silu prijať, čo nemôžeme zmeniť.“
Spriaznené duše
Najťažší bol prvý rok a miesta, kde chodievali a bývali s Petrom spolu, no on tam už viac nebol. „Mali sme šťastie na kňazov u dominikánov na bratislavskej kalvárii, ktorí boli zároveň našimi dobrými kamarátmi. Aj oni nám pomáhali nájsť silu,“ hovorí Janka, ktorá si uvedomila, akoby jej niekoho takého nebo poslalo všade, kde sa pohybovala. Často nachádzala spriaznené duše úplne nečakane. Muzikálová diva Katka Hasprová bola jednou z nich. „Keď sme sa spoznali, nečakali sme, že si budeme tak rozumieť. V niečom sme totiž úplne iné a sme doslova potvrdením toho, že protiklady sa priťahujú, ale sú veci, ktoré máme spoločné,“ prezrádza Janka. Medzi iným určite aj to, že vedia jedna pri druhej stáť. Keď o necelé štyri roky stála nad hrobom otca – režiséra Pavla Haspru, Katka, už mala v telefóne číslo, o ktorom vedela, že ho môže kedykoľvek vyťukať. „Snažím sa byť jej bez veľkých rečí jednoducho vždy na blízku. Tak ako ona bola a stále je mne.“
Katka Hasprová: Asi nás tá chvíľa mala spojiť
Niekedy to z tituliek novín vyzerá, že známe tváre netušia, čo sú skutočné starosti, že na nich neustále svieti slnko. Omyl. To sú len svetlá reflektorov, pod ktorými majú v náplni práce usmievať sa. Keď zhasnú, aj im tečú po lícach slzy, aj oni si na vlastnej koži overujú, že v núdzi človek spozná priateľa. Janka Bugalová-Daňová ho v ťažkej chvíli našla nečakane v muzikálovej herečke a speváčke Kataríne Hasprovej. Čím to podľa Katky bolo?
Je pravda, že v tej dobe sme ešte neboli veľké kamarátky. Skôr sme sa oťukávali. Ale veľmi dobre som si uvedomovala, aké to bolo pre Janku ťažké a koľko sily potrebovala, aby odohrala tú premiéru. Sama som to zažila, keď mi o pár rokov neskôr zomrel otec a priamo v ten večer som mala vystúpenie. Chcelo to veľkú odvahu, ale zároveň mi práca pomáhala.
Janka prezradila, že pre ňu bolo úžasné, že ste nehľadali frázy, ktoré sa v tej chvíli hovoria, ale jednoducho ste jej povedali, že ste s ňou...
Teším sa, ak hovorí, že to bolo presne to, čo potrebovala počuť, že to prešlo až k jej srdcu a dokonca si to v ňom uchovala dodnes. Asi nás práve táto chvíľa mala spojiť, aby sa z nej vyvinulo také veľké priateľstvo. Potom sme sa totiž začali postupne zbližovať.
Takže rovnakou oporou vám bola ona po smrti otca?
Určite áno. Naozaj sa nie nadarmo hovorí, že v núdzi poznáš priateľa. Naše priateľstvo už naozaj prešlo nielen tým dobrým, ale aj tým zlým. Nikdy na seba nezabúdame. A nemusí ísť len o veľké veci. Pred každým vystúpením si od nej napríklad nájdem správu, že mi drží palce. A o to viac sa podržíme, keď je zle. Myslím, že to je kamarátstvo, ktoré len tak niečo nezničí. Asi za všetko hovorí fakt, že sa oslovujeme segrička. Zažili sme spolu kopec zábavy, diskoték, spoločných žúrov, čo sa však teraz už nedá, keďže je mamou. Preto sme žúry vymenili za spoločné žehlenie. Snažím sa jej s maličkým Števkom pomáhať. Mám ho rada a myslím, že aj on mňa. Ako prvé sa totiž naučil hovoriť – mama, tata a Katka.
Takže ste sa stali súčasťou jej rodiny?
Nielen ja, obe naše rodiny sú takto prepojené a som za to veľmi vďačná. Vždy som totiž chcela mať veľkú rodinu, ale keď otec zomrel, tak sa tá naša veľmi zúžila. Priateľstvo s Jankou mi ju vrátilo.
A pritom sa hovorí, že v šoubiznise priateľstvo nejestvuje...
Janka nie je typický človek do šoubiznisu a niekedy považujem až za zázrak, že som si ju práve tam našla. Ona je vychovávaná vo viere a aj v dnešnej ťažkej dobe má v sebe hodnoty a morálku, čo mi u mnohých veľmi chýba. Ja to totiž cítim rovnako a na svet sa pozerám tými istými očami.
KATARÍNA ALBERTY ONDREJKOVÁ
Foto: archív J. B. D. a Tony Štefunko
Poslať nový komentár