Dnes je piatok, 23.august 2019, meniny má: Filip
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Kto sa smútku ľaká, ten nech neľúbi

január 15, 2013 - 16:04
Bola prvou šéfredaktorkou Slovenky v roku 1948, po presťahovaní časopisu z Prahy do Bratislavy. Do slovenskej literatúry sa zapísala ako obľúbená spisovateľka veršovaných kníh pre deti i ľúbostnej poézie, no jej ľúbostný život bol skôr smutný, až tragický.

 

Čo bude ďalej s našou Kristou? robili si vážne starosti v rodine železničného úradníka Bendu v Kráľovej Lehote, liptovskej dedine pod sútokom Bieleho a Čierneho Váhu. Ešte nedávno boli pyšní na šikovnú dcéru: po ukončení gymnázia v Banskej Bystrici začala študovať slovenčinu a ruštinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, pribrala si aj prednášky na dramatickej akadémii. Dvadsaťročnej študentke náhle vypovedalo zdravie, mávala vysoké teploty a bola taká slabá, že po rodinnej porade sa rozhodla štúdium zanechať. Nasledujúce dlhé mesiace sa stalo jej domovom sanatórium pre pľúcne choroby vo Vysokých Tatrách. Veľmi sa chcela uzdraviť, preto počúvala rady lekárov a veľa odpočívala. Ani liečebné procedúry nezabránili tomu, aby sa jej v hlave rojili verše. Zošit básní na nočnom stolíku sa rýchlo zapĺňal a v krátkom čase po II. svetovej vojne mohla vydať dve  útle zbierky – Listy milému a Milenec smútok. Vyjadrila v nich svoj vlastný smútok z choroby, zo zbabraného štúdia, ale aj citové útrapy všetkých mladých dievčat, ktoré vojna ochudobnila o lásku.


PRELIETAVÍ BÁSNICI
Po úspešnej liečbe vo Vysokých Tatrách viedli nedočkavé kroky Kristu Bendovú do Bratislavy, kde v spisovateľskej organizácii i v novinách radi prijali dobrú slovenčinárku. Na Zväze slovenských spisovateľov došlo k jej osudnému stretnutiu s básnikom Jánom Kostrom, ktorý práve opustil prvú manželku. Citlivého samotára až pesimistu, ktorý lásku nazýval mučiarňou, okamžite zaujal jeho protipól – veselá, energická, o trinásť rokov mladšia redaktorka a poetka. Obaja mali sklony k prudkému zamilovaniu sa, pretože k „výbave“ básnikov patrí spolu s talentom veršovať aj emočná citlivosť. (Aj lásku prežívajú búrlivejšie než bežní smrteľníci a neraz bývajú rekordérmi v počte manželstiev.) Láska pôsobila priaznivo aj na ich básnickú tvorbu – už keď spolu chodili, skladali verše o svojom budúcom dieťati... Zamilovaná Krista píše: a vidíme už budúce a sladké/ spoločné naše šťastie rozkvitať:/ náš malý synček behá po záhradke,/ nechajúc vzadu úzkostlivú mať,/ na otcov krik má úsmev ako zbrane/ a nežné: Tata, ja ťa rád... Ani básnik za ňou nezaostáva: Najkrajšie v žití dieťatko je./ Mama ho láska „moje, moje“. Otec ho dvíha nad hlavu.

Keď začiatkom roku 1948 začal v Bratislave vychádzať ilustrovaný časopis pre ženy Slovenka, zavolali si Kristu Bendovú na výbor Slovenského zväzu žien a ponúkli jej šéfredaktorskú  stoličku. Prijala ju s upozornením, že to nebude nadlho: „Mala som dvoch malých synov. Janíčko sa učil vyslovovať prvé slová a Ďurko ešte nesedel. Na ceste bol však aj tretí – Miško. Bolo mi jasné, že budem musieť ostať s nimi doma.“ Energická Krista vybavila na úradoch rozrastajúcej sa rodine  krásny byt, no šťastie sa z neho postupne strácalo. Domáci zhon rušil básnika v tvorbe a čoraz častejšie z neho utekal. Keď mu to manželka vyčítala a chcela, aby jej s troma chlapcami pomáhal, už nebola milá žienka. Spoločným známym sa sťažoval, že ho chce zničiť, lebo mu bráni písať. Hľadal útechu a porozumenie v inom náručí, u inej mladej redaktorky a poetky. Po rozvode s Kristou Bendovou dúfal, že Hana Ponická bude tá pravá. Opustenej manželke ostala okrem detí aj poézia: Ľúbim ťa/ a ty ľúbiš inú./ Všetko mám v hlave presne zrovnané./ Predstavy sladké hynú./ Ostane ešte niečo? Ostane? Tretie manželstvo vydržalo Kostrovi ešte kratší čas než druhé a skončilo sa s oveľa väčším treskom. Ženami trocha rozmaznávaný básnik našiel vytúžený pokoj na tvorbu až v štvrtom manželstve s redaktorkou Roháča Milkou Lopašovskou. Bývali v prvom slovenskom „mrakodrape“ manderláku, v malom byte vyzdobenom básnikovými obrazmi. (Výtvarné umenie aj študoval a zbierku ľúbostnej poézie Ave Eva si sám ilustroval.) Bolo v ňom útulne a ticho, nešantili tam žiadne deti


OPICE Z NAŠEJ POLICE
V popredí básnického záujmu Kristy Bendovej bola lyrika a verše pre deti. Čitateľský úspech mali jej zbierky ľúbostnej poézie – O tú pieseň, Riziko či Variácie na Osudovú a Nedokončenú. Už vo svojej prvej knižke pre deti Čačky-hračky sa odlíšila od iných autoriek sviežim humorom, a tak ako zľudoveli niektoré básne Ľudmily Podjavorinskej, najmenej dve generácie v slovenských rodinách si s potešením recitovali veselé verše z Bendovej knižky Bola raz jedna trieda. Populárne boli aj jej rozhlasové Osmijankove rozprávky i knižka Opice z našej police. Spisovateľkin syn Juraj, povolaním matematik (druhý syn sa stal ekonóm, tretí zverolekár), prezradil čitateľom utajenú básnickú perzonifikáciu: „Opice z našej police, to sme boli my, jej traja synovia...“ Museli byť poriadne živí! Zato, že si večer včas líhali do postele, aby mama mohla písať, sľúbila im kúpiť opicu, a boli vraj veľmi sklamaní, keď namiesto živého zvieratka priniesla plyšové...


TRAGICKÁ LÁSKA
Krista Bendová ostala dobrou priateľkou Slovenky aj keď v nej už nepracovala. Spolu s ňou a jej  tvorbou prichádzala do redakcie dobrá nálada, výbuchy smiechu neraz sprevádzali jej veštenie z kávovej usadeniny. V Slovenke stretla aj svoju novú lásku – bol to svetlovlasý, príťažlivý redaktor Mojmír Plevko, od spisovateľky mladší o desať rokov. Zlomil srdce aj mladej kolegyni, no on dal prednosť žene v strednom veku Kriste. Nasťahoval sa k nej a pomáhal jej s výchovou synov. Spolu prežívali nádejnú atmosféru šesťdesiatych rokov, ktorú pochoval august 1968. Po vtrhnutí vojsk Varšavskej zmluvy do Československa si Mojmír vybavil tvorivú dovolenku, odišiel písať do Domova slovenských spisovateľov v zámku v Budmericiach, kde spáchal samovraždu. O pár rokov zomrel i Ján Kostra, mal 65 rokov; šesťdesiatpäťročná zomrela v roku 1988 aj Krista Bendová. Vyše dvadsať rokov odpočívala na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí, keď si syn Juraj uvedomil, že pre mamu lepším miestom odpočinku bude cintorín v rodnej Kráľovej Lehote, kam často chodievala s deťmi cez prázdniny na chalupu. 


Autor: ALŽBETA REMIÁŠOVÁ
Foto: archív

 

     

- - Inzercia - -