Dnes je pondelok, 10.december 2018, meniny má: Radúz
Čas čítania
8 minutes
Zatiaľ prečítané

Ľudia bez humoru sú nudní

december 07, 2011 - 10:09
Profesorka Naďa Hrčková, mama generálnej riaditeľky TV Markíza Zuzany Ťapákovej, takmer polstoročie pôsobila ako pedagogička hudobnej vedy na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a dodnes je jedinou riadnou univerzitnou profesorkou na Slovensku v oblasti muzikológie.

 

Táto medzinárodne uznávaná odborníčka v oblasti hudobnej historiografie hovorí, píše či prednáša v niekoľkých svetových i slovanských jazykoch a jej knihy z dejín hudby sú vyhľadávaným čítaním nielen medzi odborníkmi.  Jej cesta k hudbe však nebola vôbec jednoduchá a aj dnes pre ňu predstavuje jedno veľké nekončiace sa dobrodružstvo.

Vyše  štyridsať rokov ste prednášali na vysokej škole dejiny hudby. Ale až cyklus Dejiny hudby, ktorý je venovaný – vždy jedna kniha – jej jednotlivým epochám, vás vyniesol do širšieho povedomia verejnosti. Ako sa dnes, už s istým odstupom, dívate na svoj život vysokoškolskej pedagogičky? Čo vám priniesol a čo, naopak, vzal? A dá sa vôbec naučiť niekoho láske k hudbe?
Spočiatku som dostávala prednášať kadečo, napríklad  takzvanú hudbu socialistických krajín, nuž asi si viete predstaviť, keď pred vami začnú napríklad defilovať  všetky tie stranícke uznesenia a zjazdy – skrátka, hrôza! Postupne ma však prednášanie chytilo, lebo som pochopila, že je to celkom svojský druh tvorby. Vždy mi napadali veci a súvislosti, ktoré by mi určite nenapadli bez živého kontaktu so študentmi. Práve študenti ma naučili podávať dejiny príťažlivou, názornou a zrozumiteľnou formou. Vôbec si nemyslím, že okolo  hudby treba robiť veľké vedecké haló. Predovšetkým ju treba všetkými cestami, a najmä profesionálne, ale nekonvenčne približovať mladým ľudom – respektíve ľuďom vôbec. Obšťastňovať ich hudbou, naučiť ich vnímať jej čaro, pestovať v nich cit k hudobnému majstrovstvu.


Pôvodne ste chceli byť, myslím, lekárkou, ako ste sa dostali k vašej profesii? Čo vám na nej tak učarovalo? Mali ste hudobné vzory v rodine?
Študovať dejiny hudby som vlastne išla kvôli otcovi. Vyštudoval síce právo na Karlovej univerzite v Prahe a celý život potom pôsobil ako legislatívny právnik, ale bol veľkým milovníkom hudby. Po večeroch písal knižky pre deti, verše aj romániky, viaceré vyšli v Mladých letách. Mali sme dokonca kúpenú lóžu v Opere SND, kde sme chodili bez ohľadu na repertoár každý večer. Bola to nádherná citová výchova a zažila som vďaka tomu najväčších spevákov zakladateľskej generácie, ako  boli Margita Česanyová, Janko Blaho, Mária Kišoňová-Hubová. Po otcovi mám podobné gény, aj publicistické a literárne sklony, ktoré uplatňujem v písaní o hudbe. Tiež som sa, podobne ako on, vždy držala práce a svojej profesie, čo ma mnohokrát zachránilo pre atakmi štátostrany a inej zloby. V našej rodine sa vždy veľa pracovalo. Mama bola dokumentaristkou v Galérii mesta Bratislavy, dodnes z jej starostlivej dokumentácie čerpajú historici umenia.


Ako dieťa ste zažili druhú svetovú vojnu, boli vo vašom detstve veci, ktoré vás ovplyvnili na celý život, a aký význam pripisujete detstvu v ďalšom živote? Získali ste už tam prvé morálne či profesionálne vzory?
Mala som najkrajšie detstvo na svete, dalo mi lásku, ktorú cítim stále vo svojom vnútri, podporovanú spomienkami na najbližších ľudí v mojom živote, starej mamy, otca, dcéry – to je najsilnejšia reťaz súhry duší. Vrúcne detské spomienky na prvú republiku, jej pohodu a demokratickosť. Síce som bola maličká, ale túžba po demokracii mi zostala celoživotne. Vojna – Liptovský Ján, posledné auto z dediny, predtým, ako Nemci vyhodili do povetria most. Ruský vojak vyjednával s mojím otcom, ten išiel okolo všetkých, čo tam čakali, bol nás plný nákladniak a každý mu dával do ruky zlato, ktoré mal – celu hrsť potom tomu vojakovi vysypal a ten zavelil davaj! A šli sme. Komunistický prevrat v štyridsiatom ôsmom, prejav Gottwalda, hoci som mala len deväť, pamätám si ho ako dnes. V škole sme z jedného dňa na druhý presedlali z Otčenáša a Zdravasu k Piesni práce. Nasleduje nekončiaca sa séria úzkosti a absurdít. Jedna z takých „ divadelných“ – deň D, Stalinovej smrti. Sedeli sme v škole pri smútočnom pochode zo školského rozhlasu a povinne sme museli smútiť. Naša triedna, súdružka Pivolusková, za katedrou naozaj ronila slzy. A ja som si v duchu stále opakovala, nesmieš sa zasmiať, lebo otca vyhodia z roboty...

 


Povolanie vysokoškolského pedagóga je určite náročné na čas a prípravu. Ako ste dlhé roky zosúlaďovali svoj súkromný a profesionálny život? Už veľmi zavčasu ste sa vydali, mali rodinu, dcéru...
Nebolo to až také ťažké – najväčšiu námahu mi dalo zháňanie zvukových hudobných ukážok na prednášky, požičiavala som si z Rozhlasu vtedy ešte vinylové platne a celé dni som presedela pri gramofóne a kotúčovom magnetofóne. S dcérou som mala harmonický vzťah. Boli sme často doma samy a raz, mohla mať tak dvanásť rokov, mi povedala: “Mama, to aj ja sa budem musieť oženiť?” Lebo my by sme boli také ideálne „manželstvo“. Bolo to vôbec najšťastnejšie obdobie môjho života, nepotrebovali sme niekedy aj celý deň vôbec nič hovoriť. Dcéra rada čítala, počúvala z magnetofónu humor, ktorým ma zásoboval humorista  pán Kalina. Mali sme všetko – Horníčka, Wericha, Lasicu, Satinskeho, ale aj šansóny Okudžavu a Vysockého, a najmä Kryla. S týmto arzenálom sme preplávali cez ťažké i krajšie obdobia. Mávam dokonca pocit, že ľudia sa delia na tých, čo to poznajú, a tých druhých. Je to o hodnotách, o postoji k životu, o dobre, o sile humoru, ktorý oblažuje náš život. Ľudia bez humoru sú nudní a poväčšine aj zlí alebo nezaujímaví.


Po revolúcii ste boli jednou zo zakladateliek festivalu súčasnej hudby pod názvom Melos-Etos. Čo  pre vás znamenalo toto podujatie, na ktorom sa zúčastňovalo veľa zahraničných hosti? A ako to, že ich zaujímalo malé Slovensko a slovenská hudba?
Bolo to ako vyliezť na Mont Everest, vyvrcholilo tým mnohoročné snaženie, už mnohí nedúfali, že vylezieme z katakomb. Vrhli sme sa do toho hlava-nahlava a dnes už sama neviem, akým zázrakom nastal ten okamih, že do sál sa začali valiť davy ľudí. Bol to najslastnejší pocit, aký som zažila vo svojom profesionálnom živote. Spomínam si, ako som ležala s alergiou a repíkovými obkladmi na tvári a vyvolávala  do zahraničia. Najlepší priatelia nám dali všetko, čo mohli, kontakty, adresy, nezištne pomáhali. Pozháňali sme mienkotvorných kritikov a muzikológov zo zahraničia (nazývali sa Ostfreund, čiže priateľ východu), ktorí začali prichádzať na sympózium v rámci festivalu – tí reportovali v západných rozhlasových médiách, podporovali slovenskú hudbu v zahraničí, boli naším festivalom a sympóziom uchvátení.


Slovenská vážna hudba je pre širšiu verejnosť takmer neznáma. Kto je za to zodpovedný a myslíte si, že si môžeme takto dlhodobo dovoliť mrhať naším drahocenným kultúrnym dedičstvom.
Každá kultúrna krajina rieši problém existencie národnej kultúry inak. Niekde je určené priamo zákonom, koľko sa musí hrať domácej tvorby, predovšetkým v rozhlase. Inde existuje možnosť odpísať si príspevok na kultúru z daní alebo je to na tej už spomínanej kultúrnosti, ako napríklad v Česku, kde je plno mecenášov, ktorí štedro podporujú hudobné podujatia, lebo to považujú za svoju povinnosť a česť. Dôležité je pochopiť, čo ako prvý sformuloval už v 19. storočí veľký Franz Liszt, keď apeloval na moderné štáty, že u nich vymizol cit pre umenie: „Nie umelec si vyberá umenie. Ono si vyberá jeho...“ Umelci skrátka nie sú ťarcha, je to dar z nebies.


Vaša dcéra sa stala riaditeľkou televízie Markíza. Sledujete jej prácu a rozprávate sa napríklad o tom, aké programy v nej uvádzajú ?
Sledujem, upozorňujem aj kritizujem. Viem, že moja dcéra aj hovorieva v robote, že mamičke sa to a to páčilo či nepáčilo. Ja som človek tolerantný, nemám apriórne predsudky voči komercii, naopak, osobne mám s ňou – konkrétne pri vydávaní dejín hudby – tie najlepšie skúsenosti. Platia tu oveľa prisnejšie pravidlá hry, ktoré by bolo potrebné zaviesť aj do nekomerčnej sféry, kde sa šafári jedna radosť.


Práve televízie patria dnes k médiám, ktoré majú veľký vplyv na výchovu občana ku kultúrnosti či nekultúrnosti. Ak tie naše porovnáme napríklad s českými, máme v tej kultúrnosti asi čo doháňať... Aký je váš názor?
Pod kultúrnosťou si predstavujem širší pojem. Je to vec tradície, darmo, nemáme Dvořáka ani Smetanu, i vec národnej hrdosti. V Česku kultúra zachraňovala neraz národ, ktorý si ju cení. A to sa odráža aj vo verejnoprávnych médiách, ktoré doslova pestujú a posilňujú ducha národa a poskytujú plnohodnotnú informáciu o všetkom kultúrnom dianí, festivaloch, o osobnostiach, čo priniesli a prinášajú. U nás sa to očakáva od komerčných televízií, ktoré musia žiť z reklám, tie idú ľuďom na nervy a sťažujú sa kade-tade. Ja to jednoducho nechápem...


Váš druhy manžel hudobný skladateľ Juraj Beneš písal o. i. aj veľké diela, oratóriá, opery... Videli ste teda zblízka, ako vzniká hudba, je to čosi ako zázrak, keďže sa to celé deje v hlave. Dá sa to vôbec slovami opísať?
Nuž, priamo to, čo sa deje v hlave, určite nie. Raz som išla popred jeho izbu a videla som, ako má pred sebou na pulte rozloženú partitúru a diriguje neexistujúcu hudbu. Áno, hudba to má ťažké, partitúry stojace v regáloch hudobného vydavateľstva sú mŕtvy kapitál. To nemá žiadne iné umenie, výtvarné pamiatky či obrazy stoja a sú stále tie isté, nič nezmeníte ani na knihe, ale hudba, aj hudba starých čias, musí byť vždy živá, súčasná. To je na nej nekonečne fascinujúce.


Z rozhovorov s vami vyplýva, že ste si potrpeli na to, hovoriť nahlas pravdu a bojovať za svoje presvedčenie, za čo ste boli aj prenasledovaná. Stálo to za to, alebo by bolo lepšie niekedy „preplávať“ s väčšinou?
Ja neviem, či som bola až taká bojovníčka. Robila som, čo som považovala za správne, milovala, čo stálo za to, hovorila, čo som si myslela a čomu som verila. Nenávidela som komunizmus,  ktorý mi vzal dvoch najmilších strýkov vo vykonštruovaných procesoch. Jedného, už ťažko chorého, ubili na smrť v Leopoldove, druhý dostal  za údajnú sabotáž trinásť rokov väzenia, detaily z jeho mučenia nie sú, ako sa hovorí, pre slabšie povahy a ja som sa dennodenne modlievala za jeho prepustenie. Čo to je, preplávať s väčšinou, ani dosť dobre nechápem. Byť pokrytcom, meniť presvedčenie na bežiacom páse, ovládať mafiánske praktiky nátlaku a manipulácie? Videla som ich za tie roky a vidím ich aj teraz, ale opovrhujem nimi a neviem si predstaviť, ako sa vlastne človek, ktorý poriadne pracuje, môže dostať do priazne nejakého klanu, čo je dnes už takmer nevyhnutnosť. Možno tým, že sa votrie do nejakej strany, prekľučkuje do funkcií, ale mňa to nikdy nezaujímalo. Nazdávam sa, že bude musieť prísť čas, keď ľudia budú hodnotení podľa výsledkov a keď sa budú uznávať ozajstné osobnosti, ktoré majú presvedčenie a charakter. Možno sa toho už nedožijem, v každom prípade sa o to usilujem a v to verím.


Autor: ANDRIJAN TURAN
Foto: archív Nade Hrčkovej

- - Inzercia - -