Aj na základe množstva e-mailov a POVIEDOK, ktoré nám do redakcie posielate, vieme, že rady nielen čítate, ale i samy píšete... Práve preto toto leto prichádzame s malým know-how spisovateľskej práce priamo od týchto štyroch úspešných slovenských spisovateliek. Po úspešnom absolvovaní nášho minikurzu môžete svoje prvé výtvory posielať k nám do redakcie (greizingerova@starproduction.sk). Najlepšie poviedky uverejníme v augustovom čísle.
PETRA NAGYOVÁ-DŽERENGOVÁ (39)
Je autorkou piatich kníh (Chcem len tvoje dobro, Za to mi zaplatíš, Pozri sa na seba, Nepýtaj sa, kde som, Ženy nášho rodu), za ich predaj dostala 2 zlaté a 2 platinové knihy. Niekoľko rokov mala vlastný fejtónový stĺpček v novinách, publikovala v rôznych časopisoch. Vyštudovaná inžinierka ekonómie pracovala aj ako letuška, moderátorka a redaktorka v STV. Má štyri deti a okrem písania sa v súčasnosti venuje práci poslankyne v komunálnej politike. V najbližšej dobe sa jej splní sen – vydáva knihu pre deti, ako aj knižný výber fejtónov o jej rodine. Okrem nej miluje čítanie, cestovanie a behanie, v októbri by chcela v Košiciach zabehnúť svoj prvý maratón.
AKO SA STAŤ SPISOVATEĽOM
Na túto otázku zvyčajne odpovedám veľmi jednoducho: sedením na zadku. Odpoveď som si požičala od Karla Čapka a myslím, že kumšt remesla vystihol dobre. Aj keď, samozrejme, bez talentu by jeden mohol vysedieť aj dieru. Že človek dostal do vienka talent na písanie, zistia zväčša učiteľky na škole pri čítaní slohov. Aj u mňa to tak bolo. S tým obdobím sa spája aj prvá poviedka, ktorú mi uverejnili v školskom časopise ako trinásťročnej. Samotný talent však nestačí. Ten je vraj len 10% úspechu. Treba jednoducho písať, písať, písať. Okrem trpezlivého sedenia na zadku by mal spisovateľ veľa čítať a tiež sa naučiť počúvať (to pre spisovateľov nie je také ľahké, keďže radi rozprávajú príbehy). Tak mi napadá, ako som sa to naučila ja. Istú dobu som pracovala ako letuška. Raz som si vypočula rozhovor dvoch pasažierov o tom, kam sa pôjdu najesť po pristátí v Bratislave. Hoci sa ma na nič nepýtali, prerušila som ich s tým, že tú reštauráciu im zásadne neodporúčam, a to z rôznych dôvodov, ako dotieravý personál, presladené farby na stenách, drahé a zlé jedlo… Keď som skončila, chlapík mi oznámil: „Slečna, ako majiteľ reštaurácie vám ďakujem za úprimné postrehy a sľubujem, že sa to pokúsim napraviť.“ Keby sme neboli zavretí v lietadle, od hanby vyskočím cez okno. Odvtedy radšej počúvam a zaujímavé myšlienky si značím do zápisníka. A keď už má človek s talentom veľa prečítané, veľa vypočuté, či veľa zažité (niektorí tvrdia aj toto), nech sadne k stroju a začne písať. A nečakajte na múzu! Tá zavíta, keď vidí, že to myslíte vážne. Človek začne zväčša s veľkým nadšením, potom príde kríza, ale vtedy treba vydržať, treba písať, aby vám postavy „nezamrzli“ a žili ďalej. Keď rukopis dopíšete, najlepšie je ho odložiť do zásuvky, aby „dozrel“ a znovu sa k nemu vrátiť po pár týždňoch, prečítať na jeden šup a potom už len upravovať a vyhadzovať. A keď ste spokojní, poslať do
vydavateľstva. Želám veľa úspechov!
GABRIELA REVICKÁ (38)
Odjakživa snívala o kariére spisovateľky či novinárky a chystala sa na vysokú školu. Ako to už však v tých časoch chodilo, nevzali ju pre nedostatok miesta. Nakoniec sa z nej stala úspešná podnikateľka, ktorá sa dnes venuje poradenskej činnosti pre podnikateľky a opäť sa vracia k písaniu. Jej meno stojí na knižkách Ukážem ti Slovensko I a II a Momenty zo života vydatej ženy. Jednu knihu vydala pod pseudonymom. Okrem toho robí promotérku slovenského vidieka a vedie cestovnú kanceláriu zameranú na dovolenky na Slovensku. Ak nepíše, trávi čas s rodinou (má dve dcéry), objavuje nové miesta, miluje cykloturistiku a pravidelne chodieva na dlhé prechádzky.
KDE HĽADAŤ INŠPIRÁCIU
Keďže som sama dlho tápala v určitých pravidlách pre písanie, začala som navštevovaťkurzy tvorivého písania v Čechách, niektoré som s ich lektorkou úspešne preniesla aj na Slovensko. V blízkej dobe spúšťame kurzy písania so slovenskou autorkou a v rámci iného nekomerčného projektu prezentujeme aj postupnosti pre vydanie knihy. Podľa mňa je možné nájsť inšpiráciu v každom dni. Keď som začala písať svoje ,,momenty”, bdelo som si uvedomovala, ako veľmi ma ovplyvňuje uhol pohľadu, ktorým sa na bežné i nebežné situácie pozerám. Najlepšie sa mi píše, keď som v pokojnom prostredí, ale často píšem doma, hlavne ráno a doobeda. Na čo si dať pozor? Ak sa má dielo publikovať, malo by byť písané pre čitateľa, nielen pre autora. Osobne mi veľmi pomáhajú spätné väzby čitateľov, ktorí rukopis prečítajú pred zadaním do tlače.
DENISA FULMEKOVÁ (44)
Debutovala pod pseudonymom Mina Murrayová zbierkou sebaironických poviedok Tak čo teda? (2001). Nasledovala komorná zbierka poézie Som takmer preč a vzápätí kontroverzný Klebetromán, ktorý vydala ako spoluautorka s Petrom Macsovszkym. Autorsky prispela aj do poviedkovej knižky Sex po slovensky, publikovala tiež v českom zborníku Evropský fejeton či v kórejskej antológii európskych poviedok. Fulmeková sa v posledných rokoch venuje najmä písaniu románov, ktoré sú svojou tematikou bližšie skôr ženám. Patria k nim Dve čiarky nádeje, Jedy, Topánky z papiera a Čakáreň. Vydala aj knižku o tarote, ktorý je jej koníčkom. V súčasnosti je na materskej dovolenke s polročnou Laurou a hoci si na poličke zhromažďuje knižky, ktoré by si rada prečítala, momentálne sa vŕta v článkoch o zeleninových príkrmoch dojčiat.
O PÍSANÍ
Dlho som si myslela, že na písanie človek potrebuje ideálne podmienky. A až tie ideálne podmienky nastanú, začnú ku mne prúdiť samé skvelé námety a ja ich budem už len tak mimochodom s ľahkosťou pretvárať do knižnej podoby. V istom období som si rozpísala veľa textov, ktoré však po desiatej až pätnástej strane zakapali na nedostatok mojej viery, že z nich budú knihy. Až počas ďalších rokov som sa presvedčila, že jedinou možnosťou ako stvoriť knihu, je sadnúť si na zadok a nevyčkávať na nijaké znamenie zhora, múzy, posvätné spisovateľské ticho a podobne, ale jednoducho písať. Mne napríklad pomohlo, keď som si vytvorila malý okruh blízkych priateľov, ktorí boli ochotní čítať aj hrubý rukopis a poskytovať mi úprimnú spätnú väzbu. Tiež som sa rozhodla vniesť do počiatočného chaosu istý poriadok, a tak som si pred písaním niektorých románov urobila predbežný dejový plán a podrobné opisy hlavných postáv. Aj keď som potom v priebehu písania veľa vecí zmenila, pri rozbehu mi takáto pomôcka bola dobrou oporou. Po dokončení knihy začínam škrtať alebo vpisovať, skrátka prechádzam textom akoby nanovo a skúšam ho čítať s odstupom. Opravujem, redigujem, overujem gramaticky sporné miesta. Táto fáza sa vám bude zdať náročná a ďaleko menej kreatívna než tá predošlá, ale jedine vďaka nej môže rukopis získať podobu, s ktorou by ste už prípadne mohli zaklopať na dvere vydavateľstva. Rátajte však s tým, že ak sa tie dvere pred vami otvoria, bude to len začiatok ďalšej práce nad rukopisom. Ale krásny!
IVA KUČEROVÁ (30)
Iva Kučerová, spisovateľka a redaktorka, píše vraj vtedy, keď má čas, inšpiráciu a chuť. Debutovala románom Loviť alebo nebyť, nasledovala kniha Nevidím, nepočujem, milujem, na svete má aj tretí román pod názvom Muži, manželstvá a iné problémy, a v blízkej budúcnosti sa pripravuje zbierka, kde čitateľky nájdu príbeh, ktorý vychádzal na pokračovanie a výber z článkov písaných pre lifestylové magazíny, blogov a stĺpčekov. Všetky knihy sa hneď po vydaní zaradili medzi bestsellery v rebríčku najväčšieho internetového kníhkupectva na Slovensku. Iva sa písaniu venovala aj profesionálne, sedem rokov pôsobila v reklame ako copywriter. Momentálne objavuje nový svet a celé dni žije prácou, ktorá ju absolútne napĺňa, ale ak by to bolo nutné, vie si predstaviť aj to, že by trávila dni v Paríži, ležala na trávniku pod Eiffelovou vežou a čítala dobré knihy.
O ČOM PÍSAŤ
Pri písaní sa neriadim zaužívanými postupmi, schémami, ani pravidlami. Písať začínam, až keď mi postavy aj celý príbeh ožijú v hlave. A hoci si na začiatku vždy myslím, že mám líniu jasne danú, pri písaní sa dej často zvrtne, postavy si začnú veci robiť po svojom a záver knihy je nakoniec úplne iný. Takže ak je niekomu blízke písanie v štýle prúdu vedomia, odporúčam jednoducho nechať sa viesť a písať tak, ako by ste hovorili zaujímavý príbeh blízkemu priateľovi. Existuje však jedno pravidlo, ktorého sa držím - a tým je písať len vtedy, keď sa mi chce. Jednoducho ma to musí baviť, musím sa tešiť na to, že idem stráviť pár pekných chvíľ so svojou knihou pri počítači. Každému začínajúcemu autorovi sa však môže stať, že hoci to má v hlave všetko pekne premyslené, disponuje časom aj chuťou písať, keď sisadne k počítaču, dostane odrazu stopku. Proste to nejde. Dať myšlienky z hlavy na papier totiž nie je až také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. V tomto prípade radím - začnite písať hocičo, bezhlavo, len tak, čo vám napadne. Proste nakopnúť motor a ísť. A keď sa dobre rozbehnete, tak odrazu zbadáte, že vám to píše pekne samo od seba. Pri reakciách na moje knihy som občas postrehla výčitku, že ich jedinou náplňou sú vzťahy. No a? Mňa o vzťahoch písať baví. Je to niečo, čím žijeme všetci, čo sa týka každého, a čo aj sama dobre poznám. Myslím si, že najlepšie je písať práve o tom, čo človek pozná. Nebudem predsa písať román so zápletkou okolo výskumu kmeňových buniek, keď mi táto téma nie je vôbec blízka. Sama najradšej čítam knihy, ktoré vychádzajú z autorovho života. Preto radím: píšte o tom, čo poznáte, čo je okolo vás, o veciach, s ktorými sa stretávate, alebo ktoré pozorujete vo svojom okolí. Niet nad osobnú skúsenosť. A aby bolo vaše dielko čo najlepšie - nepoužívajte stále dookola tie isté slová (tu poznám len jedno riešenie - obohacovať si slovnú zásobu tým, že budete nielen písať, ale aj veľa čítať), nezaťažujte seba i iných nepodstatnými detailmi, či nezáživnými opismi (pomôže aktívne škrtanie v rámci úpravy rukopisu, alebo šikovná editorka), a vždy dokončite myšlienku, ktorú načnete (jednoducho si to po sebe prečítajte a dávajte pri tom dobrý pozor).
ZA POSKYTNUTIE PRIESTOROV NA FOTENIE ĎAKUJEME LIBRESSU NEXT APACHE.
SPRACOVALA: ZUZANA GREIZINGEROVÁ, FOTO: PETRA BOŠANSKÁ
STYLING : MILAN ŠTEFAN, VIZÁŽ: ANETA NYARIOVÁ
Poslať nový komentár