Dnes je pondelok, 22.apríl 2019, meniny má: Slavomír
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Mama tak veľmi chcela žiť!

jún 26, 2012 - 14:09
Pred piatimi rokmi som od speváčky EVY MÁRIE UHRÍKOVEJ, ktorá ležala s ťažkou diagnózou na onkológii, dostala esemesku, v ktorej mi napísala deň, hodinu a číslo izby, kam mám za ňou prísť na rozhovor. Toto stretnutie, som, žiaľ, už nestihla, lebo speváčka zomrela.

 

Jej esemesku mám dodnes v mobile, rovnako ako číslo na jej jediného syna FILIPA, ktorý mal vtedy len štrnásť rokov. Nedávno som mu zavolala. „Bude to moja premiéra,“ povedal. „O mame som ešte do médií nehovoril...“
Keď som Filipa požiadala o rozhovor, v ten deň ho čakala maturita na strednej umeleckej škole, kde študoval fotografiu. Za miesto stretnutia vybral reštauráciu v bratislavskej Vrakuni, ktorá už šestnásť rokov patrí jeho poručníčke a krstnej mame Andrei Uhríkovej, speváčke a partnerke Otta Weitera. „Keď Evka, moja krstná mama a sestra mojej mamy Heleny, vedela, že má už na onkológii, kde ju liečili z rakoviny prsníka, zrátané dni, poprosila ma, aby som sa o Filipa po jej odchode postarala. Boli sme ako sestry, Filipa som mala veľmi rada, neváhala som ani na sekundu. Navyše, ja som kedysi o dieťatko prišla – bolo to v období, keď ho Evka čakala ako slobodná matka. Naše osudy sú si veľmi podobné. Tak ako Filip nepozná svojho otca, lebo mu to Evka nechcela prezradiť, ja nepoznám zasa svojho, moja mama mi to dodnes tají... Vždy som Evku obdivovala ako speváčku. Do práce vkladala všetko, aj s chorobou bojovala statočne. Do poslednej chvíle verila, že sa z toho dostane. Aj keď spievať nemohla, robila charitatívne koncerty. Sama nevládala a ešte pomáhala druhým,“ vyznala sa Andrea, ktorá sa veľmi teší, že Filip má v rukách remeslo. Po smrti matky sa mu nechcelo ani študovať.


Manželstvo s Tonym Kurucom
„Mamina mi zomrela dva dni pred Štedrým dňom, čo bol jej deň narodenia. Na tieto Vianoce by mala päťdesiatsedem rokov,“ začal svoje spomínanie na milovanú mamu Filip. Bola fantastický človek. Mala veľké srdce. Rada pracovala s ľuďmi, spev bol jej život. Brávala ma na koncerty, dokonca som v detstve účinkoval na dvoch cédečkách, ale keď som bol väčší, cítil som, že to nie je pre mňa. Andrejka si všimla, že ma baví fotografovanie. Keď som mal pätnásť, kúpila mi fotoaparát a skúsil som to na strednej škole. Na prijímačky som zobral mamine fotografie, ktoré som nafotil, a povedal som: Toto je moja mama, čo zomrela pred rokom....“ Filip ešte nie je rozhodnutý, či sa v budúcnosti bude venovať fotografii alebo kamere. Z niečoho však žiť musí – vie, že sa musí postaviť na vlastné nohy, zatiaľ však býva s babičkou v dome v Dunajskej Lužnej, ktorý dala postaviť jeho nebohá mama s jej bývalým manželom – muzikantom Tonym Kurucom.
To, že sa Eva Mária Uhríková stala speváčkou, nebola náhoda. Začínala v otcovej kapele, spievala so sestrou Helenou a s bratom, ktorý tragicky zahynul pri autonehode cestou na koncert. Prišli prvé úspechy – víťazstvo v Detvianskej Zlatej ruži, účasť na Bratislavskej lýre, účinkovanie v skupine Evy Kostolányiovej, Orchestri Juraja Velčovského...
„Mama mi rozprávala, že s Tonym Kurucom boli veľká láska, no žili spolu dvanásť rokov v bezdetnom manželstve. Zlom nastal vtedy, keď ju za socializmu nepustili na turné do Nemecka, kam odišiel len Tony. Mal tam byť štyri mesiace, no vrátil sa až po štrnástich – aj s priateľkou a dieťaťom v náručí. Mama sa z toho len ťažko spamätávala, nasledoval rozvod. Neskôr mala vzťah s cudzincom, muzikantom, ktorého si však nevzala, no narodil som sa ja. Po svojom otcovi som nikdy nepátral, keďže o mňa nejavil záujem,“ priznáva Filip.  


S chorobou bojovala
„Keď mama ochorela, život muzikantov, aj jej spevácky, sa mi páčil čoraz menej. Spozorovala, že s ňou nie je niečo v poriadku, no návštevu lekára stále odkladala. Tajila mi, keď si asi dva mesiace po tom, čo mala haváriu s Majou Velšicovou, s ktorou vystupovala, nahmatala hrčku na prsníku. Vedela to len Andrejka, ktorá ju posielala k lekárovi, no mama mala pocit, že musí pracovať. Keď sa odhodlala ísť k lekárovi, bolo to možno po pol roku, diagnóza, ktorú sa dozvedela od lekárov, bola pre ňu šokom. Rakovina bola už v takom štádiu, že jej museli zobrať celý prsník. Tú strašnú diagnózu som sa dozvedel náhodou. Prišiel som do kúpeľne, kde sa mama česala, a videl som, ako jej zostalo na hrebeni neuveriteľne veľa vlasov. Nevedel som, že berie chemoterapiu. Keď som sa jej spýtal, čo sa deje, povedala mi, že má nejaké problémy, ale ubezpečovala ma, že všetko bude dobre. Mal som len sedem rokov, no cítil som, že to dobré nie je. Často zvracala, nemohla chodiť. Až vtedy mi povedala, že má na prsníku hrčku, že jej ju vyoperujú a bude všetko tak, ako predtým. Zohnal som si knihu a všetko som si o rakovine prsníka naštudoval. Vedel som, že ju to môže zabiť. Aj keď ľudia túto diagnózu prežijú, majú to v tele stále. A to sa neskôr, žiaľ, aj potvrdilo. Najprv jej vypadali vlasy, potom jej vzali prsník, strašne schudla...“

Eva Mária Uhríková napokon svoj boj s vážnou chorobou predsa len vybojovala. Všetko nasvedčovalo tomu, že v roku 2000 začne žiť nový život...


Speváčkin koniec
Eva sa vrátila na koncertné pódiá, no choroba ovplyvnila jej ďalší život. Stala sa členkou nadácie Výskum rakoviny, organizovala charitatívne koncerty pod názvom Na kolesách proti rakovine, prostredníctvom benefičnej piesne Nájdi svoju nádej vyzývala ženy, aby išli na preventívnu prehliadku – aby sa im nestalo to, čo jej. „V našej rodine bola jediná zarábajúca, preto robila takmer nepretržite. Nielen koncertovala, ale všetko okolo koncertov aj vybavovala. Mala obrovskú energiu a silu žiť. Nielen ona, ale všetci sme si mysleli, že to bude už dobré. Zrazu som si však všimol, že je veľmi unavená, nemohla nič jesť, prestala vidieť na oko, bolelo ju hrdlo... Vedel som, že je s ňou opäť zle, preto som ju prosil, aby išla k lekárovi. Oko jej operovali, lebo si mysleli, že má niečo na sietnici, žiaľ, neúspešne. Vyčítam lekárom, že ju hneď nezobrali na CT, možno by bolo všetko inak... Keď tak napokon spravili, povedali je najväčšiu ranu jej života – bolesť hrdla súvisela s tým, že metastázy chytili už aj hlasivky. Pamätám si, keď mama spievala poslednú pieseň Ave Mária v kostole v Dunajskej Lužnej. Prechádzali mi zimomriavky po celom tele. Keď dospievala, prestala rozprávať. Jej stav sa začal rapídne zhoršovať, vzali ju do nemocnice. Chodieval som za ňou každý deň, no vždy som sa bál, či ju vôbec nájdem nažive. Mama mala strašné bolesti. Kývala sa na posteli a prosila sestričky, aby jej pomohli. Tie vždy povedali, že až keď príde lekár. Ten si však v tom čase – v jej najkritickejšom stave – zobral dovolenku... Mám ťažké srdce na nemocnicu, i keď viem, že mame už nebolo pomoci. Keď som za ňou naposledy prišiel, bola otočená k stene, modlila sa. Odrazu som počul, že rozpráva – ona, ktorá prišla o hlas následkom metastáz. Akoby na niekoho hovorila v nejakom zvláštnom jazyku. Takto ju počuli rozprávať sestričky aj Andrejka. Jej priateľka, s ktorou v tejto reči telefonovala, to mala dokonca nahraté a kňaz to potom vyhodnotil ako Otčenáš v aramejčine. Nikto nám to neveril, no mama sa nikdy po aramejsky neučila,“ vysvetľuje mi túto zvláštnu skutočnosť Filip. Ako sa také niečo krátko pred smrťou jeho mamy mohlo stať? „Človek vtedy cíti, že sa blíži jeho koniec a môže sa nachádzať v stave, keď sa jeho duša už odhmotňuje a on prechádza pomaly na druhú stranu. Je preto možné, že pri nej stál niekto, s kým sa modlila v inej reči,“ vyjadrila sa k tejto takmer zázračnej schopnosti istá ezoterička...


Epilóg
Keď Eva Mária Uhríková navždy odišla, Filip nebol pri nej. Nemohol, lebo cítil, že mamin život visí na vlásku, že smrť je veľmi blízko. Keď zomierala, boli s ňou jej neter Andrea, sestra Helena a matka. Rozlúčila sa s nimi, padali jej slzy, a potom zomrela. „Babička, ktorá pochovala všetkých svojich súrodencov, prežila smrť aj svojho syna Jožka, manžela, sa neuveriteľne držala. Keď však zomrela aj jej dcéra Eva, moja mama, celkom ju to vzalo. Ja som sa uzavrel do seba. Mamin odchod ma veľmi zmenil, bola pre mňa všetkým. Zhoršil som sa v škole, prestal som chodiť do spoločnosti, stretával som sa len s jedným kamarátom, ktorý mi veľmi pomohol. Možno všetko, čo sa stalo, je pre mňa poučné, chalani vravia, že mám dobré srdce. Viem, že mama, aj keď už päť rokov nežije, je tu stále so mnou. Na stole mám jej fotografiu, denne sa s ňou rozprávam, radím sa s ňou. Viem, že mi pomáha, cítim ju. Keď počúvam jej piesne, či je to Ave Mária, Titanik alebo staršie Nevrav zbohom, Motýlie písmo či Na slovíčko, leto, mám pocit, akoby nezostarli. Po mame mi ostali spomienky, jej platne, fotografie, všetky jej ocenenia. Najviac mi však znejú jej posledné slová, ktoré mi povedala tesne pred smrťou:„ Synáčik, ľúbim ťa...“   

 

 

Autor: Alena Horváthová-Čisáriková
Foto: Dušan Kittler a archív F. a A. U.

 

 

 

 

 

- - Inzercia - -