Dnes je pondelok, 19.august 2019, meniny má: Lýdia
Čas čítania
8 minutes
Zatiaľ prečítané

Písanie je ako droga

máj 18, 2011 - 14:26
Ako sa žije spisovateľovi v Devínskej Nove Vsi?
Veľmi dobre. Počet spisovateľov na štvorcový kilometer tu patrí medzi najvyššie v republike. Žil a písal tu Rudo Sloboda, svetlo sveta tu uzrela legendárna trilógia Rivers of Babylon Petra Pišťanka, úspešné romány pre ženy tu vytvorila Táňa Kelleová Vasilková, darí sa tu aj novinárke a spisovateľke Marike Studeničovej a, samozrejme, mne - napriek tomu, že som nikdy nemal literárne ambície.

Človek bez ambícií literáta po šesťdesiatke odrazu začne písať. Čo sa vo vás pohlo?
Neviem, či to vo mne tlelo. Zvykom je, že raz za rok starí rockeri urobia koncert. Stretneme sa, sadneme si a reč príde na dávne historky: Pamätáš, ako sme vtedy sedeli a prišla tá, čo mala veľké prsia? Druhý oponuje: Veď mala dvojky. Hádame sa o číslo podprsenky, odrazu sme pri hudbe a skončíme pri knihách. Na ďalších stretnutiach sa historka opakovala, vždy však znela inak, čo ma štvalo. Hovorím, chlapi, treba ustáliť konečnú verziu. A oni na to – tak to napíš!

Ako z toho vznikla vaša prvá kniha?
Najprv boli maily kamarátom, na ktorých sme sa bavili a smiali. Nazbierali sa, podarilo sa vydať Zlaté šesťdesiate roky a čo ma prekvapilo, predali sa tisíce kusov. Myslel som, že to tým končí, ale vydavateľ ma presvedčil, aby som napísal o ďalšej dekáde. Napísal som Normálne 70. roky. Nechcel som dvakrát vstupovať do tej istej rieky, ale na dovolenke, keď bolo zlé počasie, som si sadol k počítaču a už to zo mňa liezlo. Písanie je potom ako droga.

Vaše knihy nie sú štúdia, fikcia a ani osobné pamäti. Čo je to vlastne za žáner?
Nenávidím sentimentálnu nostalgiu za starými dobrým časmi a pevne dúfam, že som sa vo svojich knihách neprehrešil sentimentálnou zhovievavosťou k vlastnej mladosti. Kamil Peteraj to vystihol výrazom „pelemele“. Je to ako dohromady pomiešané výstrižky, fotografie, recesia, história a be letria. Sám to nedokážem posúdiť, viem len jedno - určite nie som zástanca socialistického realizmu. Nechodím do archívov, neštudujem staré knihy. Fascinujú ma maličkosti, píšem o kaž do den - ných veciach, na ktoré sa ľahko zabúda. To, že sme hudbu počúvali na magnetofóne Sonet Duo, ktorý vážil 16 kg, je čosi, čo sa v múzeu možno nezachová. V mojich knihách to je.

Zlatým šesťdesiatym predchádzali temné roky, ktoré postihli aj vašu rodinu. Ako to, že na ne spomínate s nad hľadom?
K tejto dobe som sa vrátil v knihe Budovateľské 50. roky. Možno je to detská sebeckosť, ale duša dieťaťa má výhodu, že na nepríjemné zabúda. Na vlastné oči som videl, ako zatkli otca, ďalšie týždne som to veľmi prežíval. O štrnásť dní ho asi omylom prepustili, a keď ho potom zase zobrali, už som pri tom nebol. Pýtal som sa naňho mamy, ktorá tvrdila, že je na liečení. S tým ma príbuzní naťahovali ďalšie štyri roky. Tušil som, že je otec asi zavretý, no snažil sa na to nemyslieť. Nemal som pocit, že mám bojovať proti režimu.

Ani neskôr, keď ste vyrástli?
Hnev a krivdu som cítil potom, keď ma pre zlý pôvod ani s dobrými známkami nechceli prijať na vysokú školu. Mám trpieť za otca, ktorý bol proti režimu, hoci som nič proti nemu ja neurobil? Vtedy sa vo mne prebudil vzdor.

Vašu generáciu zasiahol rockenrol a po ňom Beatles. Ako to máte vy? Elvis alebo Beatles?
Myslel som si, že po Elvisovi už nič lepšieho nemôže prísť. Prišlo. Ale bolo na to treba štyroch. Keď nastúpili Beatles, bol som už ošľahaný prvou vlnou rockenrolu v druhej polovici 50. rokov. Hoci sme v škole počúvali, že najlepší na svete je komunizmus. Obrovskú zásluhu na tom, že sme o tom začali pochybovať, mala muzika - Elvis, Little Richard, Fats Domino, Ricky Nelson. Keď som prvýkrát počul rockenrol, po anglicky som nevedel ani slovo, no mal som zimomriavky. Bola to celkom iná hudba ako častušky, čo sme poznali predtým. U nás bol rockenrol trpená hudba, no keď tí hore postupne zistili, že mládež počúva západnú muziku a vstrebáva tým kapitalizmus, prebrali sa. A pomaly aj v našom rádiu popri ideologických veciach začali púšťať šlágre zo Západu. Márne si mysleli, že tým mladých získajú späť.

Keď sme pri Beatles – ako ste sa stretli s ich dvorným fotografom, slovenským rodákom Dežom Hoffmannom?
Málokto vie, akú mal Dežo Hoffmann zásluhu na Bratislavskej lýre. V ča se, keď najväčšia koncertná hviezda v našich končinách bola Alla Pugačeva, dotiahol sem skupiny zo Západu. To bol čas, keď sa – ako s ob ľu bou prirovnáva Kamil Peteraj – Lýra prezliekla z fraku do texasiek. Po koncerte Shadows na Lýre som videl v hoteli Carlton sedieť Cliffa Richarda, Deža Hoffmanna a pro du - centa Norrieho Paramorea. Pritmolil som sa k nim, chcel som len podpis, ale pozvali ma k sebe. Moja angličtina z ruských učebníc im musela pripadať ako staroslovienčina. Len ľutujem, že nemám podpis Deža Hoffmanna. Neuvedomoval som si, že z pohľadu Slovenska je vzácnejší ako Cliff Richard.

Dežovi Hoffmannovi pripisujú aj inú raritu - slovenské nadávky zvečnené na nahrávke Beatles Yellow Submarine.

Áno, v časti, kde trúbia lodné húkačky, počuť jeho výkrik „Vylížte mi“. Kolovali o tom rôzne teórie, napríklad, že to tam niekto dohral, alebo sú to v skutočnosti anglické slová, ktoré iba znejú ako slovenčina. Pýtal som sa na to Deža Hoffmanna. Potvrdil, že je to po slovensky a autorom je on. Bol to jeho tichý odkaz komunistom v Česko slo vensku, odkiaľ ho donútili emigrovať.

Prehlásiť sa za rockera je dnes porovnateľne vzrušujúce ako banálny nákup vo Viedni. Ako si pamätáte časy, keď mal bigbít ešte ostrie a bol spoločensky podvratný?

Rocker bol človek mimo spoločnosti. Nebol v tom žiaden biznis, iba problémy v škole či v práci. Kvôli vlasom som bol denne v riaditeľni. Pamätám si celoplošnú akciu na vlasáčov niekedy v roku 1966, počul som, že v Prahe mali ostrihať až tritisíc ľudí, u nás možno stovku. To už bolo drastické, ľudia sa začali báť. Idete s frajerkou po korze, chytia vás a ak na fotke v občianskom preukaze nemáte účes identický s realitou, zoberú vás a vrátite sa ostrihaný. Dnes sa, naopak, všetko môže. Proti komu bojovať?

Bratislavská Lýra hostila západné kapely, na vrchole slávy Bratislavu navštívil filozof Jean-Paul Sartre či básnik Allen Ginsberg. Nebolo to teda také provinčné a šedivé mesto, ako sa mohlo zdať?
Bratislava tých čias bola šedivá, Staré Mesto chátralo, ale my sme sa pohybovali na miestach, kde pulzoval život. Šedivosť sme preto nevnímali. Napríklad krčmy – aj zafajčená Fajka, ktorá padla za obeť Novému mostu, bolo zvláštne miesto. Hocikedy ste do nej prišli, stretli ste tam človeka, ktorý niečo znamenal, a pritom nesedel osamote. Život bol komunitný. Bolo to ako demokracia v krč - mách uprostred totality. A šedivosť určite nebola vo Véčku a v PKO, o kto rého existencii sa dnes vedú vášnivé debaty.

Ako ste prišli k nápadu napísať knihu Také bolo PKO.
Nepatrím k developerskej mafii, nie som členom mestského zastupiteľstva, pracovníkom magistrátu či pamiatkového ústavu. Som len obyčajný občan, ktorý cíti, že okolo PKO sa udiali čudné veci. Keď umierajú päťdesiatnici, je to tragédia pre najbližších, lebo odchádzajú v najlepších rokoch. Keď zomierajú rovnako staré budovy, je to tiež tragédia. Päťdesiatročný objekt je ešte mláďa, čo nestačilo dozrieť a zažiť slávu. Je to aj osud bratislavského Parku kultúry a od - dychu. Aj keď rozhodnutie o jeho zániku sa na pohľad nedá zmeniť, kniha zostáva.

Z miest, ktoré spomínate, už väčšina neexistuje. Nepripadáte si v rodnom meste ako cudzinec?

Nie som taký staromilec, no mrzí ma, ako nám stará Bratislava mizne pred očami a nikto ani nepohne prstom. Nespokojnosť spojená s rezignáciou. Ľudia neveria, že dokážu niečo zmeniť. Hovoria, že aj tak si papaláši postavia, čo chcú. Všade na svete si vážia históriu ukrytú v budovách. Už len čakám kedy sa objaví na Devíne nejaká sklenená nadstavba.

Nepotrebuje hlavné mesto novú identitu? Architektonickú kvalitu spred roku 1989 by sme zrovnali so zemou ako paušálne „socialistickú“, čokoľvek nové je bez debaty „opacha“. Do okola plačeme za starým Preš por kom a Podhradím, žiadame historické repliky domčekov, no tie lokalite genius loci nevrátia.
Historické repliky sú, samozrejme, hlúposť. Ale opačný extrém je na Vydrici postaviť sklenené búdy. Treba nájsť optimum. Zladiť nové so starým tak, aby sme zachovali genius loci, a zároveň ukázali, že sme trochu modernejší.

Nemci to volajú nostalgia. Stane sa, že vám vyčítajú nostalgický vzťah k socia - lizmu?

Nostalgiu, ak je bezduchá, nemám príliš rád a dúfam, že ju v knihách nepestujem. Keď som ich písal, bol už socializmus mŕtvy a kopať do mŕtveho psa je, myslím, pod úroveň. V opačnom prípade nastáva to, čo ja nazývam teóriou dvojkorunového mlieka.

Čo to znamená?
Ak do čohokoľvek vrátane komunizmu príliš kopete, väčšina obyčajných ľudí sa vzoprie – veď mlieko bolo za dve koruny! Tým sa celá debata odkloní, zameria na jeden aspekt: cenu. A už nikto nehovorí o ostatnom – že na výber boli dva druhy (jeden druh), bolo hnusné a keď skyslo, nedalo sa piť.

Mnohí nestrávili, že sú pre vás sedemdesiate roky „normálne“.
Žiaľ, nepostrehli úvodzovky. Oslovil som jedného známeho folkového speváka, či by zahral na krste, on súhlasil, ale deň predtým sa ozval, že nepríde. Videl moju knihu a ne myslí si, že roky, o ktorých píšem, boli normálne. Pýtal som sa, či okrem nadpisu čítal aj text. Každý, kto to urobil, totiž pochopil, že ten názov je ironický. Dokonca som uvažoval, že knihu nazvem O socia - lizme s láskou.

Provokácia?
Iste, názov knihy má provokovať, šokovať. No určite naň boli reakcie, že som obdivovateľ socializmu. Pritom nie som, nebol som ani disident, ani milicionár. Prežil som uprostred, v závetrí.

S režimom ste nemali problémy?
Keď prebiehali čistky po roku 1968, iba som nastupoval do zamestnania. Z mi - nulosti na mňa nemali čo nájsť. A keď sa podpisovala Anticharta, mal som šťastie, pretože som uviazol vo výťahu.

Kde je hranica medzi faktom, prifarbenou historkou a mýtom?
Moje knihy nie sú čisto faktografické, priznávam, že je v nich trochu fikcie. No je to fikcia nutná, keď hľadáte pointu príbehu. Nie teda taká, ktorá by zahmlila podstatu. Nemôžete písať len o tom, čo ste osobne zažili, držali v ruke. Knihy úplne bez fikcie ma nudia, rovnako ako fantázia, kde jej je priveľa. No, pravdu povediac, nie som až taký precízny. Občas mi ľudia píšu, že som spravil chybu.

Ako budete pokračovať, keď vyčerpáte jednotlivé dekády?
Už tuším vyšli všetky, ktoré sa vás bytostne dotkli? Teda okrem 90. rokov a súčasnosti. Chcete aj o nich písať? Vždy som sa držal hesla - nikdy nevstupuj do tej istej vody dvakrát. Pritom, ja som do nej vstúpil už štyrikrát. Tiež sa hovorí - nikdy nehovor nikdy. Nechám to na momentálnu inšpiráciu, aj keď známi i niektorí moji čitatelia hovoria, že musím napísať aj 90. roky. Vždy sa zamračím, keď počujem slovo musí, musíme. Nepáči sa mi. Kategória musím - nemusím vymedzuje manipulačný priestor pre vlastné rozhodovanie. Ale musím sa priznať, že 90. roky už mám v podstate hotové. Písanie je ako droga...

Autor: RED:
Foto: archív J. Š.

- - Inzercia - -