Dnes je nedeľa, 25.august 2019, meniny má: Ľudovít
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Narodila som sa ceruzkou za uchom

november 15, 2011 - 11:27
Nedávno vyšla na Slovensku ojedinelá Kuchárska kniha pre nevidiacich. Jej autormi sú dvaja kuchári a dcéra nevidiacej mamy, ktorá pomohla pri tvorbe knihy radami z praxe a dotvorila ju reliéfnymi ilustráciami.

 

No MÁRIA EVA TRAJTEROVÁ, výtvarníčka a poetka, vytvorila toho už oveľa viac, čo stojí za pozornosť.


Ako trojnásobná mama mala vo svojom výtvarnom živote aj „detské“ obdobie. Kreslila portréty svojich detí, maľovala pre ne obrázky s veselými postavičkami a hračkami, ale kvôli deťom začala vyrábať aj tapisérie s rozprávkovými motívmi. Textil totiž, na rozdiel od farieb, nedráždil svojím pachom detské nošteky.
V roku 1986 túto svoju tvorbu predstavila pri príležitosti MDD. Výstava bola predčasne ukončená. Dôvod? Ktosi „tam hore“ vyčítal v jej veselých obrazoch zakázané inotaje – z vozíka naloženého hračkami trčala rukoväť, ktorá mohla pripomínať kríž. A čo tí šašovia na najvyššej polici? Nie je to zosmiešnenie ľudí na vysokých pozíciách?!
Mária Eva Trajterová prijala zatvorenie výstavy bez hystérie. Nebola to prvá podobná facka v jej živote. Od malička jej veľakrát pripomenuli, že pre ňu nie sú každé dvere otvorené, lebo sa nenarodila do správnej rodiny.
„Môj otec bol pilot a v druhej svetovej vojne lietal na nesprávnej strane. Od toho sa odvíjal celý môj život,“ rozpráva. Hoci sa, ako jej všetci hovorili, narodila s ceruzkou za uchom a ani učitelia v škole nemohli prehliadnuť výrazný talent, keď si chcela podať prihlášku na strednú školu umeleckého priemyslu, pripomenuli jej: To by si musela mať iných rodičov! A poradili jej učňovku. Napokon šla na stavebnú priemyslovku, pretože aj tam sa kreslí. Pravda, s pravítkom.
Ani pokusy dostať sa na Vysokú školu výtvarných umení či na scénografiu na VŠMU nevyšli napriek tomu, že pri skúškach uspela. „Keď predo mnou pribuchli všetky dvere, rozhodla som sa študovať súkromne – chodila som popri práci projektantky na hodiny k akademickému maliarovi Milanovi Laluhovi. Učil ma to, čo svojich študentov z vysokej školy, a nechcel za to ani peniaze. Bol rovnako naštvaný na režim ako ja.“

 

Konečne si splnila sen
Mária Eva Trajterová sa od malička učila, že nemá vytŕčať. A osvojila si aj schopnosť brať veci tak, ako prichádzajú, a zariadiť sa v rámci možností. Po celý život tvorila, lebo to bola jej prirodzená potreba a jej tvorba bola vyjadrením istých životných fáz. Väčšinu obrazov rozdala alebo si ich nechávala doma, lebo oficiálne ich predávať nemohla.
Rok 1989  privítala. „Keď nebolo dopriate mne, aspoň moje deti budú môcť robiť a študovať to, po čom túžia,“ hovorila si. Všetky tri naučila kresliť a tak si neskôr všetky zvolili povolanie, ktoré má blízko k výtvarnému umeniu. Dve staršie študovali architektúru, najmladší syn Jakub je sochárom. A ich mame sa otvorili dvere do Spolku výtvarníkov Slovenska, ktorý organizuje výstavy a stará sa o umelcov.
„Po roku 1989 som zostala na voľnej nohe ako výtvarníčka a súčasne opatrovateľka. Mama ma potrebovala čoraz viac,“ spomína. „Po úraze v polovici sedemdesiatych rokov oslepla, ale kým žil otec, pomáhal jej on. Po jeho smrti zostala mama v byte sama a hoci sa tam vyznala tak, až bolo ťažké uveriť, že nevidí, nespoliehala som sa, že si sama vyperie či uvarí tak, aby nedošlo k nejakému úrazu. Chodila som k nej každý deň. V rámci možností som maľovala a keď sa nedalo, písala som si básničky.“

Na pamiatku svojej mamy
Už dávnejšie zvykla Mária Eva Trajterová vpisovať do svojich obrazov biblické texty alebo vlastné básne. Až jej známi poradili, aby básničky, ktoré mala na obrazoch a útržkoch papiera, vydala knižne. A tak v roku 2004 vyšla jej prvá zbierka Obrázky zo slov.

„Chcela som ňou potešiť mamu, kým ešte žila. O rok na to zomrela a svoju druhú zbierku ,Nepokrč mi krídla, prosím´, som chcela venovať jej pamiatke. Zašla som do Levoče do Slovenskej knižnice pre nevidiacich a povedala im o svojej túžbe napísať knihu pre vidiacich s ukážkami Braillovho písma, aby videli, čo znamená čítať, keď nevidíte. A ujal sa i môj nápad vydať knihu aj vo verzii pre nevidiacich – v Braillovom písme a s dotykovými, reliéfnymi ilustráciami.“
Tak sa začala spolupráca Márie Evy Trajterovej s inštitúciou, ktorá vydáva literatúru pre nevidiacich na Slovensku. V roku 2009 vyšla jej zbierka New York, ktorá vznikla počas študijného pobytu v tomto meste. Po prvý raz knihu vytlačili tak, že do bodkovaného Braillovho písma vložili aj čiernu tlač.
„Na krste tej knihy sa mi prihovoril kuchár, ktorý tam pripravoval občerstvenie. Vraj by rád pripravil kuchársku knihu pre nevidiacich, ale nemá s niečím takým skúsenosti. Ponúkla som sa, že mu pomôžem tým, že mu odovzdám skúsenosti od mojej mamy. V knižniciach pre nevidiacich je veľa kuchárskych kníh, ktoré sú prepísané do Braillovho písma, ale pre ľudí, ktorí nevidia, sú prakticky nepoužiteľné. Nevedia podľa nich variť. Táto naša kniha je prvá, ktorá bola písaná špeciálne pre nich – všetky gramáže sme napríklad prepočítali na lyžice a poháre a prispôsobili tak, aby ich dokázali realizovať. Opäť sú vytlačené Braillovým aj čiernym písmom pre prípad, že bude poruke aj vidiaci človek. Urobila som koncepciu knihy aj reliéfne ilustrácie, autormi receptov sú Marián Urban a Peter Špalek. Na Slovensku je takáto kniha ojedinelá a neviem o tom, že by niekde existovala podobná. Pripravuje sa jej vydanie aj v angličtine.“

 

Úspech v zahraničí
Táto unikátna kniha  je pre Máriu Evu Trajterovú už siedmou v poradí. V priebehu niekoľkých rokov vydala ďalšie básnické zbierky – všetky s vlastnými ilustráciami. Nikdy sa netlačila medzi veľkých umelcov a písala len pre potešenie seba a iných. A zaznamenala úspechy, o akých sa jej ani nesnívalo. Jej prvú zbierku Obrázky zo slov preložila do taliančiny a poslala do celoeurópskej súťaže poézie s náboženským motívom jej dlhoročná kamarátka žijúca v Taliansku Lucia Torchio Kubicová. Básne o anjeloch očarili porotu, ktorá spomedzi vyše sedemdesiatich autorov určila ako víťazku Máriu Evu Trajterovú z Bratislavy!
A ešte jeden úspech ju teší. Jej knižky a reliéfne ilustrácie sú už dva roky súčasťou zbierok oddelenia pre nevidiacich v MoMA Gallery v New Yorku.
Naďalej však zostáva pri zemi a aj teraz tvorí viac pre potešenie ako pre zisk. Je rada, ak sa na vydanie knihy nájde sponzor, ktorý zaplatí aspoň tlač, ak na výstave predá čo len jeden obraz, ktorý pokryje náklady na jej realizáciu. Zato jej dom je plný obrazov, ktoré jej pripomínajú radostné i bolestnejšie fázy života. „Možno mi aj pomohlo, že som dlho nemohla robiť to, čo som chcela,“ hovorí. „Na tvorbu človek potrebuje isté vnútorné ticho. Neúspech ma skôr povzbudil, ako zlomil.“


Pripravila: ĽUDMILA GRODOVSKÁ
Foto: Dušan Kittler

- - Inzercia - -