Dnes je nedeľa, 04.december 2016, meniny má: Barbora, Barbara
Čas čítania
10 minutes
Zatiaľ prečítané

Otec roka 2013: Pošlite hlasy DOBRÝM OTCOM!

jún 05, 2013 - 06:43
Drevený koník, ktorý je putovným žezlom a symbolom ankety Otec roka, bude mať čoskoro nového majiteľa. Minuloročný víťaz Stanislav Lettrich ho pri príležitosti Dňa otcov odovzdá svojmu nástupcovi – jednému z piatich mužov, ktorých vám dnes predstavujeme. Vybrali sme ich spomedzi návrhov, ktoré prišli do redakcie a o tom, ktorý z nich si spolu s ďalšími cenami odvezie domov aj dreveného koníka, rozhodnete vy, vážené čitateľky a čitatelia, svojím hlasovaním.
Láska cez internet
Rudolf Popelár (31) Veľké Rovné
 
Odvtedy, čo sa pred šiestimi rokmi cez internet zoznámil so Zuzkou, sa jeho život radikálne zmenil.Vstúpila doňho nielen veľká láska, svadba a radosť z narodenia krásnej dcérky, ale i problémy, obavy a choroba, únava – a predovšetkým obrovský pocit zodpovednosti. Mnohí mladí muži v jeho veku ešte nič z toho nepoznajú, on si však nesťažuje.
 
Otec Ruda Popelára filmoval svadby a synovi sa popri ňom tento koníček veľmi zapáčil. Pomaturite sa zamestnal ako kameraman a strihač v televízii TA3 a niekoľko rokov robil regionálne spravodajstvo z Trenčína a jeho okolia. Bol však neustále v pohotovosti, nepoznal sviatky.Preto po svadbe so Zuzkou prijal miesto strihača v bratislavskom sídle televízie.Má to síce z Veľkého Rovného, kde spolu bývajú, ďaleko, ale po troch dňoch práce má vždy tri dni voľno. „Keď somv Bratislave, prespávamv aute na jednej benzínovej pumpe, aby somčo najviac ušetril,“ priznáva Rudo, ktorý považuje za svoju povinnosť postarať sa o svoju rodinu. Zuzka je zatiaľ na rodičovskej dovolenke s trojročnou Sabínkou, ale tak skoro sa do práce nebude môcť vrátiť. Ako diabetičke sa jej v tehotenstve ťažko poškodili obličky a v súčasnosti
je odkázaná trikrát do týždňa na dialýzu. Po skončení všetkých vyšetrení bude zaradená do zoznamu čakateľov na transplantáciu. „Ponúkol somsa, že Zuzke darujemobličku,
ale lekárka mi to vyhovorila. Keby náhodou niekedy v budúcnosti ochorela naša dcéra a potrebovala by obličku, bolo by dobre, aby aspoň jeden z rodičov bol zdravý,“ vysvetľuje mladý otec. Po návrate z „trojdňoviek“ v Bratislave sa usiluje vynahradiť svoju neprítomnosťmanželke i dcérke. Postará sa, aby si Zuzka mohla oddýchnuť
a čo najviac sa venuje dievčatku. Pomáha i svojej svokre, ktorá sa pre pokročilé štádiumsklerózymultiplex už ťažko pohybuje. „Vlastne nemá žiadny voľný čas,“ prezrádza
naňho jeho manželka. „Je obetavý a dobrosrdečný, usiluje sa urobiť všetko pre to, aby nám nič nechýbalo,“ vymenúva dôvody, pre ktoré by si už vo svojom mladom veku zaslúžil ocenenie. „Veľmi nám chýba, keď nie je doma a rozlúčky bývajú ťažké. Sabínka si jeho odchody začína čoraz viac uvedomovať. Viem, že ho práca veľmi baví a v našom okolí by nič podobné, kde by tak slušne zarobil, nenašiel. Ale už sa vyjadril, že keby sa musel rozhodnúť medzi nami a prácou, vybral by si nás.“
 
 
To zvládne každý normálny chlap
Dionýz Gábor (36), Košice
 
„Neviem, prečo by malo byť čudné, že sa starám o svojho syna. Keď to dokáže žena,musí to zvládnuť aj normálny chlap. Mám dvoch mladších nevlastných bratov, ktorých som vychoval, takže mi starostlivosť o deti nie je cudzia,“ hovorí sympatický Dionýz, ktorý pred necelým rokom vystriedal svoju manželku pri sedemročnom synovi Dionýzovi s Downovým syndrómom. Pani Oľga opäť nastúpila do istého hotela v Tyrolských Alpách ako sezónna servírka. „Chcel som jej umožniť, aby sa aj ona realizovala a bola medzi ľuďmi. Chodí na trojtýždňovky, potom je opäť s nami doma.“Mocný chlap srší optimizmom a pozitívnou náladou. To, že starať sa o postihnutého chlapca je náročné, si nepripúšťa. Aj preto bol veľmi prekvapený, že jeho svokra ho navrhla na titul Otec roka.
 
Manželka Oľga tvrdí: „Ani v najmenšom som nepochybovala o tom, že zvládne starostlivosť o malého Dinka. Je nesmierne zodpovedný, pracovitý a dôsledný.“ Dôkazom je aj ich dokonale moderne a vkusne urobený byt. Otec rodiny skromne priznáva, že ho prerobil sám. Nemá rád neporiadok a možno je až puntičkársky. Manželia Gáborovci roky pracovali v horskomhoteli v Rakúsku.Dionýz, ktorý je vyučený murár, sa stal profesionálnym kuchárom. „Varenie je mojím koníčkom a i keď som začínal ako umývač riadu,majiteľ rýchlo zistil, že variť viem a chcem. Doma varím tiež rád, lebo som zástancom zdravej, varenej a čerstvej stravy. Občas i pečiem,“ dodáva. Manželka Oľga je vyštudovaná učiteľka materskej škôlky. Obaja spočiatku ťažko niesli postihnutie synčeka. „Bolo to ťažké nielen pre nás, ale i pre celú rodinu. Bolo i veľa plaču, ale teraz je miláčikom všetkých. Je hyperaktívny, veľmi spoločenský a veselý. Treba sa o neho starať skutočne dvadsaťštyri hodín denne. Takéto deti však nesmierne prejavujú svoju lásku. Mnohokrát za deň príde za nami, objíme nás a povie, že nás ľúbi,“ vyznávajú sa rodičia. Smalým synčekom do jeho troch rokov chodili spoločne na sezónu robiť do hotela. „Potom to už však horšie znášal. Chcel byť na Slovensku s celou rodinou a aj pre jeho rozvoj reči bolo výhodnejšie, keď sme sa vrátili. Do Rakúska chodil potom sám už len manžel, až kým Dinko nedovŕšil šesť rokov. Ja som bola na predĺženej materskej. Teraz sme sa vymenili,“ vysvetľuje Oľga.
Dionýz sa synčekovi venuje celý deň. Ráno ho nachystá do špeciálnej škôlky, kde chlapec trávi štyri hodiny. „Medzitým nakúpim, upracem a po škôlke buď ideme na hipoterapiu, na rehabilitáciu alebo na chalupu za babkou s dedom.“ Manželia priznávajú, že synček ich naučil vnímať svet inak a i keď nie je taký ako ostatné deti,
nevymenili by ho za nič. Je ich slniečkom a pre jeho zdravie by urobili čokoľvek. Momentálne dúfajú, že sa im podarí umožniť mu delfinoterapiu v Turecku.
 
 
Hlava veľkej rodiny
Marián Emrich (46) Sekule
 
Je prirodzenou hlavou veľkej rodiny. Všetci ho rešpektujú a vedia, že ak to bude potrebné,môžu sa na neho obrátiť. Ešte aj jeho mladší slobodný brat oslovuje Mariána Emricha tato. To, aby bol nominovaný na titul Otec roka, si veľmi priala jeho mama. Je presvedčená, že jej syn si za všetko, čo pre rodinu urobil, takýto titul zaslúži. Ženil sa ako osemnásťročný – s rovnako starou Evou, svojou prvou láskou, ktorá bola od prvej triedy jeho spolužiačka.Po siedmich rokoch mali dcéru Lenku, neskôr syna Maroša. Prežili spolu dvadsaťdva rokov a spolu vychovali aj Mariánovho bratranca, ktorý by inak pre zlé rodinné pomery skončil v detskom domove.
 
Keď mala Eva tridsaťšesť rokov, diagnostikovali jej rakovinu. „Dlho sme to pred všetkými tajili, nechceli sme tým zaťažovať deti ani príbuzných. Deti odišli do školy a ja som ju odviezol na chemoterapiu... Trápila sa tri a pol roka. Pochovávali sme ju v deň mojich štyridsiatych narodenín.Odvtedy narodeniny neoslavujem,“ vzdychne si
a vidno, že ani šesť rokov tú bolesť ešte celkom nezahojilo. Lenkamala vtedy trinásť rokov a Maroš o štyri menej. Usiloval sa byť deťom otcom aj mamou, pomáhala mu s nimi aj jeho mama. „Ale u nás v dedine je to tak, že keď chlap ovdovie, začne chodiť do krčmy a opustí sa.Nechcel som tak dopadnúť. Radil som sa s deťmi a Lenka mi pomohla dať na internet inzerát. Tak somsa zoznámil so Stankou. Oženil som sa a máme spolu malého Mária.“ V čase, keď boli staršie deti malé, jazdil Marián Emrich na kamióne a býval často preč z domu. Keď jeho prvá žena ochorela, kúpil fekálne auto a začal podnikať. Odvtedy si môže prácu zadeliť tak, abymal čas venovať sa rodine. „Keď je človek starší, má už viac rozumu,“ konštatuje a teší sa, že na rozdiel od starších detí si môže najmladšieho syna užívať, aj podľa potreby voziť sedemnásťročného Maroša, ktorý od detstva hrá hokej a v súčasnosti chytá za Senicu, na tréningy a zápasy. Minulý rok sa stala onkologickou pacientkou jeho mama. Tak ako pred pár rokmi o svoju ženu, stará sa teraz s pomocou svojejmanželky Stanky aj najstaršej dcéry omamu.Presťahoval ju do svojho domu v Sekuliach, ak treba, vstáva
k nej v noci, podáva lieky, vozí ju do Bratislavy na vyšetrenia a chemoterapiu. „Môj ocko napriek mnohým ťažkostiam osudu a problémom vždy zostáva milujúcimotcoma starostlivýmsynom. Nemá to ľahké.Patrímu veľké ďakujem a myslím si, že by si titul Otec roka naozaj zaslúžil,“ napísala v liste jeho dcéra Stanka.
 
 
Musí žiť pre svoje deti
Ing. Marián Nalepa (46) Prešov
 
Rakovina mu zobrala manželku a zostal sám s autistickým synom a dcérkou.Táto rodinná tragédia, žiaľ, pokračuje. Vyštudovaný inžinier prišiel o prácu a bojuje s nádorom.Otec, ktorý nadovšetko miluje svoje deti, verí, že ich nikdy nebude musieť opustiť. Ešte ako študent na vysokej škole musel Marián prijať krutý verdikt o svojej chorobe. Lekárimu objavili nádor v hlave, na podmozgovej žľaze – hypofýze. Spôsoboval bolesti, rast výrastkov na kĺboch a na chrbtici, ako aj zvýšenú produkciu rastového hormónu, preto dorástol do výšky 204 centimetrov. Po operácii sa nádor nehlásil celých dvadsaťpäť rokov.
 
KeďMarián stretol lásku svojho života, prijala ho takého, aký je, a spoločne sa tešili na príchod prvého syna. Marekovi diagnostikovali autizmus, ale obaja vedeli, že ho budú nadovšetko ľúbiť. „Nevedeli sme si s manželkou predstaviť, aký život nás čaká. Ona si občas aj poplakala, ale bola trpezlivá a s láskou sa o Mareka starala,“
spomína. Pred štyrmi rokmi saMariánov nádor objavil opäť amanželka bojovala spolu s ním.Musel podstúpiť ožarovanie. „Spôsobilo to však i to, že sa ožiarila aj zdravá časť hypofýzy, čo mi rozhádzalo celý hormonálny systém. Preto dnes chodím k všetkým možným lekárom, jedine ku gynekológovi nie,“ napriek ťažkému osudu zažartujeMarián.
Je odhodlaný nevzdávať sa. Mladá rodinka túžila po ďalšomdieťati, verili, že bude zdravé. Zuzanka sa narodila ako krásne zdravé bábätko, ale akoby prekliatie prestúpilo na Vierku. „Bojovala statočne, verila, že sa vylieči. Hovorili sme si, že rakovina prsníka predsa nemusí znamenať hneď niečo hrozné, veď veľa žien sa z nej dokázalo vyliečiť,“ spomína Marián. Vierka netušila, že má typ nádoru, ktorý patrí k najzákernejším, a keď mala Zuzka päť mesiacov, navždy odišla. „Pri jednej z posledných návštev v nemocnici už nevidela. Povedala mi, nech jej dám do rúk Zuzku, nech si ju ešte naposledy chytí, keď ju už nemôže vidieť,“ spomína so slzami v očiach Marián.
Zostal na všetko sám, so smútkom nad stratou milovanej manželky.Nesťažuje sa, nenarieka. Snaží sa žiť pre deti. Vie, že tu musí byť pre ne.
 
 
Náhradný tata
Ing. Libor Kobyda (46), Mníchova Lehota
 
„Je to síce môj náhradný otec, ale žijeme spolu už štrnásť rokov, preto ho beriem ako svojho vlastného. Rozhodla som sa nominovať ho preto, lebo na svete je málo ľudí, ktorí sú ako on – má veľké srdce a okrem svojich vlastných detí sa stará aj o cudzie. Spolu s mamou majú sedem detí, o ktorých nikdy nehovorili, že ,vy ste naše a vy nie´,“ napísala námVeronika Šiposová, ktorá si rovnako ako jej dve sestry píše k svojmu priezvisku aj priezvisko rodiny, ktorá ju vychováva Libor Kobyda sa zdráhal prijať nomináciu na titul Otec roka, lebo je presvedčený, že ocenenie by si viac zaslúžila jeho manželka Iveta. Ona je oficiálne profesionálnou matkou troch dievčat, ktoré v ich rodine od malička vyrastajú, ona si vlani vzala do pestúnskej starostlivosti aj päťmesačnúMirku. A sedemročný Andreas, ktorý sa od tatka neodlepí ani v noci, je vlastne oficiálne v profesionálnej rodine jeho svokry, ktorá býva v tom istom dome na prízemí...
 
Pre všetky tie deti je však Libor Kobyda ich tata, ktorý sa stará, aby im nič nechýbalo. Obetuje im čas, pomáha s úlohami, chodí s nimi na výlety a robí všetko, čo dobrý otec má robiť. Prijať do rodiny deti je obrovský záväzok na dlhé roky a nemôže fungovať, ak sa s ním nestotožnia obaja manželia. Libor Kobyda ešte pracoval
v banke, keď si s manželkou k dvom vlastným synom priviedli domov tri malé sestričky. Tie mu od začiatku hovorili tata, čakávali ho po príchode z práce a tešili sa na jeho spoločnosť. Mať v dome deti znamená, že sa nemôžete pred nimi zatvoriť, nemôžete sa venovať svojim koníčkom. Váš čas patrí im. Tak to doteraz chápe aj Libor
Kobyda. Keď jeho manželka študovala na vysokej škole a po sobotách cestovala na konzultácie, zostávali všetky deti s ním a on ju dokázal plnohodnotne zastúpiť.
Keď mu po šestnástich rokoch práce vo VÚB v Trenčíne, kde prešiel rôznymi pozíciami, zrušili pracovné miesto, dostal dve nové lukratívne ponuky za rozprávkový plat.
Obe však znamenali, že by ho rodina videla len veľmi málo. „Ťažko som sa rozhodoval, radil sa s manželkou a ona mi povedala, aby som zvážil, kto ma potrebuje viac –
banka alebo deti, ktoré práve prichádzali do puberty,“ spomína na kritické okamihy. Dnes už môže vyhlasovať, že v živote urobil tri dobré rozhodnutia: „Keď som sa oženil s Ivetkou, keď sme si zobrali do rodiny deti, a tretie vtedy, keď somsa rozhodol z banky odísť. Tá mi však dala dobrý základ a pripravila na to, čomu sa v súčasnosti venujem.“ Libor Kobyda teraz robí finančné a ekonomické poradenstvo. Je pánom svojho času, čo však znamená, že v dome plnom detí sa k práci neraz
dostane až v noci... Po niekoľkých rokoch skúseností s fungovaním profesionálnych rodín sa Kobydovci rozhodli založiť detský domov, ktorý by spĺňal ich predstavy.
Zamestnávajú profesionálnych rodičov v štyroch rodinách, ktoré vychovávajú u seba doma päť detí. Libor Kobyda je teda riaditeľom virtuálneho detského domova OZ Detský
smiech a je aj predsedom združenia neštátnych detských domovov. Angažuje sa za prijímanie rozumných opatrení v oblasti náhradnej starostlivosti a pripomienkuje zákony, týkajúce sa sociálnoprávnej ochrany detí. Nomináciu v ankete Otec roka prijal ako príležitosť zviditeľniť náhradné rodičovstvo, ktoré je krásnym, ale u nás stále nie dostatočne podporovaným poslaním.
 
 
Vážené čitateľky a čitatelia, ak ste sa rozhodli poslať hlas jednému z nominovaných, pošlite ho buď na korešpondenčnom lístku spolu s kupónom, na ktorý napíšete číslo svojho favorita, cez internetové hlasovanie na www.otecroka.sk alebo sms formou v tvare OTEC číslo otca (1 – 5) na číslo 7507, napríklad OTEC 1. Cena sms: 0,50 €. Zabezpečuje MegaVox, s. r. o. Hlasovanie bude ukončené 19. júna 2013. Trom spomedzi hlasujúcich pošleme darček. 
Pripravili:
ĽUDMILA GRODOVSKÁ,
ANNA BOČKOVÁ
a EVA MIKULOVÁ

- - Inzercia - -