Dnes je streda, 19.jún 2019, meniny má: Alfréd
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Celú Afriku nezachránim

január 20, 2011 - 11:43
Všade naokolo sú biedne chatrče z hliny s obrovskými dierami, ktoré nahrádzajú okná, sú bez dverí, vo vnútri je len udupaná hlina a strechu pripomína len pár zvlnených plechov. Uprostred chudobného kenského mesta Mtwapa so sedemdesiattisíc obyvateľmi stojí malý útulný domček. Na rozdiel od tých ostatných je murovaný a má studňu. Pred jeho bránou sa tlačia malé deti a každé by chcelo ísť dovnútra. Slovenka Mirka Suballyová ich púšťa len zopár...

„Nie všetky deti môžeme prichýliť, dať im najesť, obliecť ich a poskytnúť im základnú zdravotnú starostlivosť. To sa naozaj nedá,“ vysvetľuje Mirka a zatvára bránu svojho edukačného a sociálneho centra. Cez malé štrbiny v oplotení, kukučkuje niekoľko párov detských očí, ktoré sledujú, čo sa deje vo vnútri. „V našom projekte máme viac ako štyridsaťpäť detí zo sociálne slabých rodín. Sú u nás aj deti, ktorých matky sa predávajú za vrecko ryže, aby ich mohli nakŕmiť, alebo sú to deti ulice, bez rodičov,“ vysvetľuje nám Mirka a pozerá sa do veľkých a zvedavých detských očí, ktoré majú to šťastie byť v projekte, ktorý mladá Slovenka vybudovala na druhom konci zemegule, v africkej Keni. Keď vlani v lete odchádzala do tejto krajiny a pre Slovenku hovorila o svojich plánoch, niektorí o nich pochybovali a mysleli si, že je to bláznovstvo, veď ako môže jedna Slovenka zachrániť Afriku? Všetci tí, ktorí jej nedôverovali, mali pravdu, nemôže, ale...

Ako ich naučila jesť...
Všetko sa to začína v domčeku so štyrmi miestnosťami – detský klub, knižnica, kuchynka a kancelária. Deti sa usadia za malé stolíky so stoličkami, o chvíľu už majú na stole príbory, chlieb, pohár mlieka, zatiaľ čo Mirka so svojím miestnym koordinátorom Bausim varí ešte v kuchynke kašu. Skôr ako začnú jesť, sa deti zdvihnú od stola a zoradia sa vonku na dvore. Postupne každé dostáva do ruky mydlo a Mirka im zlieva z nádoby vodu na opláchnutie rúk. Celkom normálny postup, takmer ako aj u nás. V Afrike predsa len nie. „Mydlo a základné hygienické návyky sú pre domácich neznámou. Akoby aj, veď voda tu je vzácnosťou a mať studňu je pre rodiny nepredstaviteľné. Keď tieto deti prišli prvýkrát do centra, nemali ani základné hygienické návyky. Nevedeli, čo je to stolovanie, jedlo hltali, až sa zadúšali,“ vysvetľuje Mirka a hrdo sa pozerá na svojich zverencov, ktorí poslušne sedia za stolíkmi.

Hovorí, že jej trvalo veľmi dlho naučiť ich základným návykom, ktoré sú pre nás samozrejmosťou. O tom, že sa treba pýtať na základnú hygienickú potrebu, ani len netušili. Dnes už vedia nielen to, ale staršie umývajú riad a mladšie pri tom asistujú. Bežný deň v Mirkinom centre, ktoré nahrádza materskú škôlku, aby sa deti bezcieľne nepotulovali po uliciach špinavé  a hladné,  vyzerá aj tak, že sa učia hrať s hračkami, čítajú si v angličtine rozprávky, a tak sa učia jazyk, pretože mnohé z nich možno do školy vôbec nepôjdu. „Školstvo je tu síce bezplatné, ale na to, aby mohli prísť do školy, potrebujú uniformu, školské pomôcky, mať zaplatené obedy. A to pre rodiny, ktoré v priemere žijú z jedného dolára na deň, ak vôbec, skutočne nie je možné,“ hovorí Mirka a zoznamuje nás s mladým dievčaťom. Ju čaká lepšia budúcnosť. Z príspevkov, ktoré Mirka zbiera pre svoj projekt a do ktorého sa zapájajú aj africké ženy vlastnou výrobou šperkov, ktoré sa potom predávajú, sa pre ňu zaplatia náklady na školu. V centre je takýchto detí, ktoré budú môcť ďalej študovať, viac.

Stratené dievčatko
Keď beloška začala stavať uprostred chatrčí svoje centrum za pomoci domácich, ktorým takto dala prácu, musela si najskôr získať ich dôveru. Mužov musela naučiť chodiť do práce a vysvetliť im, že ak neprídu, nedostanú peniaze a nebudú môcť nasýtiť rodinu. Tiež si museli zvyknúť, že ich riadi mzungu, ako Afričania nazývajú bielych. Mirka nám s nadšením ukazuje osadené okná, hotovú strechu, podlahy, toalety, zavedenú elektrinu a na dvore studňu, ktorá je pred dokončením. Trvalo jej to dva roky a ak sa jej to podarí, centrum ešte rozšíri. Pracuje aj s pomocou profesora Vladimíra Krčméryho a Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave na zavedení antimalnutričného programu pre podvyživené deti či na ďalšom vlastnom projekte Farma, ktorý má zabezpečiť domácim vygenerovať si vlastný príjem z chovu hydiny a dobytka. Všetky jej plány sa rodia v prenajatom byte, kde býva aj úraduje a odkiaľ každé ráno vyráža do edukačného centra a potom aj do terénu. Nasadáme s ňou do afrických taxíkov, čo sú staré motorky, a ideme navštíviť deti, ktoré sú zaradené do projektu,  ale keďže bývajú ďaleko od edukačného centra, nemôžu dochádzať. Ešte predtým sa zastavujeme v obchode, kde nakupujeme mlieko, chlieb a ovocie. „Nemám auto, ako napríklad veľké charitatívne organizácie pôsobiace v Afrike, a tak s taškami a miestnou dopravou sa prepravujem aj niekoľko kilometrov denne medzi jednotlivými rodinami,“ vysvetľuje nám Mirka a dodáva, že to, čo ušetrí na auto a benzín, radšej rozdelí deťom. Po hrboľatých afrických cestách a v horúčavách sa dostávame k jednej z rodín.

Mirka spomína, že keď prvýkrát videla týchto päť detí, boli podvyživené a choré. „Dostali základné očkovanie a prísun pravidelnej stravy. Chodím k týmto deťom osobne i preto, lebo ak by som im len dopravila stravu a mlieko, pravdepodobne by to zjedol otec. Niežeby nechcel dať jedlo deťom, ale je to z celkom praktických dôvodov. Keďže je hlavou rodiny a musí pracovať, potrebuje byť najsilnejší,“ vysvetľuje spôsob prežitia Mirka. Zrazu dostávame správu, že po malom dievčatku, ktoré je tiež zaradené do projektu a ktoré sme mali v pláne navštíviť, sa akoby zľahla zem. Keďže sa jeho mama oň nedokázala postarať, zverila ho svojej mame, ktorá ho vychovávala. Keď sme prišli k starej mame, povedala nám len toľko, že si po ňu prišla jej mama a odviedla ho, nevie kam. Dievčatko bolo vážne choré, malo vysoké horúčky, a to v Afrike môže znamenať aj smrť. Po niekoľkých hodinách pátrania sme nakoniec matku s dieťaťom našli v jednej z chatrčí. Títo ľudia totiž nemajú svoju stálu adresu či dom, v ktorom prežijú celý život. Sťahujú sa podľa potreby tam, kde majú aspoň nejaké podmienky na prežitie. Táto matka sa rozhodla začať nový život po boku nového priateľa. Podvýživa, oslabená imunita, malária a HIV v tých najbiednejších podmienkach, bez možnosti zaplatiť si zdravotnú starostlivosť, sú najčastejšou príčinou úmrtí detí. Prípad strateného dievčatka to našťastie nebol, z najhoršieho bolo vonku. Tentoraz. Dostalo potrebné lieky, vitamíny na posilnenie imunity.        

Africká žena s rovnakými túžbami
Ženy v Afrike to nemajú ľahké. Aj keď sa hovorí o zrovnoprávnení žien a mužov a v niektorých afrických vládach sa nájde zopár nežnejších polovičiek, realita je iná. Najmä na vidieku. Žena má za úlohu postaviť domov, stará sa o deti, domácnosť, varí, prípadne sa stará o políčko pri dome. Muž zatiaľ chodí do práce, ale keďže tam je obrovská nezamestnanosť, väčšinou je to tak, že sa muž síce vyberie do mesta zohnať si nejakú náhodnú prácu, ale z bezradnosti často skončí pri alkohole. Skoro ráno sme sa vybrali z jednej takej vidieckej chatrče neďaleko mesta Mtwapa po drevo s dvomi ženami, pretože aj to je v ich náplni. Väčšinou im pomáhajú staršie deti. Všimla som si, ako tie, ktoré nešli, prenechali svoje polorozpadnuté šľapky tým, ktoré išli do lesa. Všetci obtrhávali halúzky z vyschnutých kríkov a bola som prekvapená, ako malé deti obratne narábajú mačetami. Na hlavách sme ich potom niesli k chatrči, aby si mohli na troch kameňoch v miestnosti, ktorá slúžila ako kuchyňa, uvariť ugali, typickú africkú kašu z múky. Kaša, ktorá chutí ako papier, a čierny čaj je ich každodenná strava. Aby ju však ženy mohli uvariť, mladšia z nich, Onti, išla po vodu k studni, ktorá je zdrojom vody pre celú dedinu. Niesla si so sebou plastové sudy a podomácky vyrobenú kladku. Lano na ich spustenie do studne sme jej priniesli ako dar, pretože svoje už mala ošúchané a päť dolárov na nové jednoducho nemala.

Keď sme sa poobede chvíľku rozprávali, sediac na zaprášenej hlinenej podlahe v dome, na mieste, kde zvyčajne sedia ako my pri stole, staršia zo žien mi hovorila o svojich túžbach. Aj keď je ich život úplne iný ako ten náš, želania máme rovnaké. Hovorila o tom, ako jej zomrela dcéra, ako ju to zlomilo, o svojom ťažkom živote, keď sa po smrti manžela starala o rodinu, o hlade a biede, ako svojim vnúčatám, s ktorými žije, veľakrát nemala dať čo jesť, ako pred smrťou zachránila malého chlapčeka, ktorého si osvojila, ale aj o tom, že jej najväčším prianím je, aby jej vnúčatá dostali vzdelanie a mohli žiť iný život ako ona. Aj deti z tejto rodiny sú zaradené do projektu a možno sa želanie starej ženy raz naplní.

Vybrala som sa za Mirkou na africký kontinent, aby som videla, ako jedno chorľavé dieťa pookreje, keď sa napije pohára mlieka, ako v myšlienkach len jednej bezradnej matky svitne nádej, že jej dieťa azda prestane plakať a triasť sa od zimnice, keď dostane liek, ako jeden z množstva vychudnutých mužov, hláv rodín, donesie večer domov pár centov, ktoré pre jeho rodinu znamenajú doslova prežitie ďalšieho dňa. Takýchto ľudí, ktorým Mirka pomáha vo svojom centre, je naozaj len zopár, oproti miliónom hladujúcich v Afrike. Je ich však dosť na to, aby si práve oni ten svoj svet zachránili. Tým, že budú zdraví a dostanú vzdelanie vďaka úsiliu jednej Slovenky, môžu potom pomôcť aj tým ostatným.


Autor: ANNA BOČKOVÁ
Foto: Oles Cheresko


- - Inzercia - -